Raniero Cantalamessa: Návrat do vlastného vnútra
„Svätý Augustín vyslovil výzvu, ktorá si aj po toľkých storočiach zachováva nezmenenú aktuálnosť: «In teipsum redi. In interiore homine habitat veritas» - „Vráť sa do seba. Vo vnútornom človeku žije pravda“ (Sv. Augustín, De vera religione, 39,72, PL 34,154). V jednom príhovore k ľudu s ešte väčším naliehaním povzbudzuje:
«Vráťte sa do svojho srdca! Kam chcete ísť ďaleko od seba? Ak pôjdete ďaleko, zablúdite. Prečo sa púšťate na pusté cesty? Vráťte sa z vášho potulovania, ktoré vás zaviedlo mimo cesty; vráťte k Pánovi. On je pripravený. Najprv sa vráť do svojho srdca, ty, ktorý si sa stal sám sebe cudzím, vplyvom túlania sa po vonku: nepoznáš sám seba, a hľadáš toho, kto ťa stvoril! Vráť sa, vráť sa do srdca, získaj odstup od tela... Vstúp znovu do srdca: tam skúmaj to, čo azda vnímaš ako Božie, pretože tam sa nachádza obraz Boha; vo vnútri človeka prebýva Kristus, v tvojom vnútri sa obnovíš podľa obrazu Boha» (Sv. Augustín, In Ioh. Ev., 18,10, CCL 36, s. 186).“
Pápež František: Nečakajme do budúcoročného Pôstu
Evanjelium tejto tretej pôstnej nedele (porov. Lk 13,1-9) nám hovorí o Božom milosrdenstve a našom obrátení. Ježiš rozpráva podobenstvo o neúrodnom figovníku. Istý muž zasadil vo svojej vinici figovník. Každé leto chodieval s veľkou nádejou k nemu a hľadal na ňom plody, ale žiadne nenachádzal, pretože strom nebol úrodný. Sklamanie, ktoré sa opakovalo až tri roky, priviedlo muža k rozhodnutiu figovník vyťať a zasadiť namiesto neho iný. Zavolal si teda vinohradníka, vyjadril mu svoju nespokojnosť a nariadil mu strom vyťať, aby zbytočne nevyčerpával pôdu. Vinohradník však prosí svojho pána o trpezlivosť a žiada o jeden rok navyše, počas ktorého sa on sám bude o strom zvlášť pozorne a citlivo starať, aby priniesol ovocie.
Takéto je podobenstvo. Čo nám chce povedať? Čo predstavujú jeho jednotlivé postavy? Pán vinice predstavuje Boha Otca a vinohradník je obrazom Ježiša, zatiaľ čo figovník je symbolom ľahostajného a neúrodného ľudstva. Ježiš sa prihovára u Otca v prospech ľudstva – robí tak neustále – a prosí ho o pozhovenie, dať ľudstvu ešte čas, aby v ňom mohlo vzklíčiť ovocie lásky a spravodlivosti. Figovník, ktorý chce pán vinice v podobenstve vyťať, predstavuje neplodnú ľudskú existenciu, neschopnú daru, neschopnú konať dobro. Je to symbol toho, kto žije len pre seba, sýty a nerušený, uvelebený vo svojom komforte, neschopný upriamiť svoj pohľad a srdce na tých, čo sa okolo neho nachádzajú v podmienkach utrpenia, chudoby a nedostatku. K tomuto postoju egoizmu a duchovnej neplodnosti je protikladom veľká láska vinohradníka voči figovníku: dosiahne, že pán počká, má trpezlivosť, vie čakať, venuje stromu svoj čas a prácu. Pánovi sľubuje, že sa o nešťastný strom osobitne postará.
Pápež František: Modlitba rozžiaruje tvár
….nik neprichádza do večného života inak než nasledovaním Ježiša, nesúc vlastný kríž v živote tu na zemi. Každý z nás má vlastný kríž. Pán nám ukazuje cieľ tejto cesty, ktorým je Zmŕtvychvstanie, tá nádhera. Nesúc vlastný kríž.
Kristovo premenenie nám teda ukazuje kresťanskú perspektívu utrpenia. Utrpenie nie je sadomasochizmom. Je nevyhnutným, no zároveň prechodným úsekom. Cieľ, ku ktorému sme povolaní prísť, je žiarivý, tak ako Kristova tvár pri premenení. V ňom je spása, blaženosť, svetlo, Božia láska bez hraníc. Keď Ježiš takto ukazuje svoju slávu, uisťuje nás, že kríž, skúšky a ťažkosti, v ktorých sa zmietame, majú svoje riešenie a prekonanie vo Veľkej noci. Preto v tejto Pôstnej dobe vystúpme aj my s Ježišom na horu! A akým spôsobom? Modlitbou. Vystúpme na vrch skrze modlitbu. Modlitbu, ktorá je tichá, modlitbu srdca; modlitbu neustáleho vyhľadávania Pána. Zostaňme nejaký ten čas v uzobraní, každý deň trochu, upriamme svoj vnútorný zrak na jeho tvár a dovoľme, aby nás jeho svetlo preniklo a prežiarilo náš život.
Kardinál Jozef Tomko oslavuje 95. narodeniny a 70 rokov kňazstva
Deväťdesiatpäť rokov sa v pondelok 11. marca 2019 dožíva kardinál Jozef Tomko. K životnému jubileu rodáka z Udavského pri Humennom sa pripája aj 70 rokov kňazstva, ktoré prijal 12. marca 1949 v Ríme. Slovenský kardinál oslávi obe jubileá v sobotu 16. marca v Košiciach. V predvečer 95. narodenín slávil ďakovnú svätú omšu na pôde Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme v rodinnom kruhu kňazov, rehoľníkov a rehoľných sestier.
Z homílie z Popolcovej stredy: Nabrať kurz k trvalým hodnotám
...Každý z nás si môže položiť otázku: hľadám kurz na ceste života? Alebo sa uspokojím s tým, že prežívam deň mysliac jedine na to, aby mi bolo dobre, aby som vyriešil nejaký ten problém a aby som sa trochu zabavil? Aký je to kurz? Možno hľadanie zdravia, o ktorom dnes mnohí hovoria, že má prednosť pred všetkým, no skôr či neskôr sa vytratí? Možno hmotné dobrá a blaho? Nie sme na svete pre toto. Vráťte sa ku mne, hovorí Pán. Ku mne. Pán je cieľom našej púte svetom. Kurz treba nasmerovať na neho.
K tomu, aby sme znovuobjavili kurz, sa nám dnes ponúka znamenie: popolec na hlave. Je to znamenie, ktoré nám dáva zamyslieť sa nad tým, čo máme v hlave. Naše myšlienky sa častokrát ženú za prechodnými vecami, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Ľahká vrstva popola, ktorú prijímame, je na to, aby nám s jemnosťou a s pravdou povedala: z mnohých vecí, ktoré máš v hlave, za ktorými sa každý deň naháňaš a lopotíš, nezostane nič.
Z katechézy pápeža Františka o Modlitbe Pána
...Nikto z nás nemal dokonalých rodičov, nikto. A rovnako ani my z našej strany nebudeme nikdy ako rodičia či ako duchovní pastieri dokonalými. Všetci máme chyby, všetci. Naše vzťahy lásky prežívame vždy ako poznačené našimi obmedzeniami a naším egoizmom, preto sú často krát znečistené majetníckymi túžbami alebo manipulovaním druhých. Z tohto dôvodu sa neraz vyznania lásky prevracajú na pocity hnevu a nepriateľstva. – Nuž pozri, títo dvaja sa minulý týždeň mali tak radi, a dnes sa nenávidia na smrť. Toto vidíme na dennom poriadku! A je to tak, keďže všetci máme vo svojom vnútri zahorknuté korene, ktoré nie sú dobré a neraz sa dostanú na povrch a narobia zlo.
Preto, keď hovoríme o Bohu ako o „otcovi“, keď premýšľame nad obrazom našich rodičov, najmä ak nás mali radi, zároveň musíme ísť ďalej. Pretože Božia láska je láskou Otca, „ktorý je na nebesiach“, podľa vyjadrenia, ktoré nás pozýva používať Ježiš: je to láska totálna, ktorej chuť v tomto živote okusujeme iba nedokonalým spôsobom. Muži i ženy sú večnými žobrákmi po láske – sme žobrákmi po láske, potrebujeme lásku – hľadajú miesto, kde budú konečne milovaní, ale nenachádzajú ho. Koľké priateľstvá a koľké sklamania z lásky sú v našom svete! Toľké...
Z katechézy Svätého Otca Františka - Otec nás všetkých
..Do modlitby prináša kresťan všetky ťažkosti osôb, ktoré žijú po jeho boku: keď sa zvečerí, rozpráva Bohu o ťažkostiach, ktoré ho postihli v ten deň; predkladá mu mnoho tvárí, priateľských, ale i nevraživých; neodháňa ich ako nebezpečné rozptýlenie. Ak si niekto nevšíma, že vôkol neho je mnoho trpiacich ľudí, ak sa nezľutuje nad slzami chudobných, ak je privyknutý na všetko, to znamená, že jeho srdce je... Aké je jeho srdce? Zvädnuté? Nie, ešte horšie: je kamenné. V tomto prípade je dobré prosiť Pána, aby sa nás dotkol svojím Duchom a obmäkčil nám srdce: „Pane, obmäkči mi srdce, aby som mohol rozumieť a prevziať na seba všetky problémy, všetky bolesti druhých“.
- « prvá
- ‹ predchádzajúca
- 1
- 2
- 3
- 4
- 5
- 6
- 7
- 8
- 9
- …
- nasledujúca ›
- posledná »
články a blogy