Christ-Net.Sk

...V tomto momente, každému jednému z nás Pán opakuje svoju otázku: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15). Jasná a priama otázka, pred ktorou nie je možné utiecť alebo zostať neutrálny, ani oddialiť odpoveď, či ju delegovať niekomu inému. V nej však nie je nič „inkvizičné“, naopak je plná lásky! Lásky nášho jediného Učiteľa, ktorý nás dnes volá obnoviť si v neho vieru, uznajúc ho ako Božieho Syna a Pána nášho života. A prvý povolaný obnoviť svoje vyznanie viery je Petrov nástupca, ktorý so sebou nesie zodpovednosť utvrdzovať bratov (porov. Lk 22,32).

Je jedno naše príslovie, ktoré hovorí: «Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ - povedz mi, ako žiješ a ja ti poviem, ako sa modlíš.» Pretože keď mi ukážeš, ako sa modlíš, naučím sa objavovať živého Boha a keď mi ukážeš, ako žiješ, naučím sa veriť v Boha, ku ktorému sa modlíš, pretože náš život hovorí o modlitbe a modlitba zas o našom živote. Pretože náš život hovorí v modlitbe a modlitba zas v našom živote. Modliť sa treba učiť, ako sa učíme chodiť, rozprávať či počúvať. Škola modlitby je školou života a škola života je miestom pre školu modlitby.

A Pavol, keď učil svojho milovanému učeníka Timoteja a povzbudzoval ho k životu  podľa viery, vravel mu: „Pamätaj na tvoju matku a tvoju starú matku”. A seminaristi, keď prichádzali do seminára, sa ma často pýtali: „Otče, ale ja by som sa chcel pomodliť hlbšie, vnútornejšie…” - „Pozri, modli sa naďalej tak, ako ťa doma učili. A potom bude tvoja modlitba postupne rásť tak ako rástol tvoj život.” Modlitbe sa učíme. Tak ako v živote.

...Všetci sme potrební, najmä tí, s ktorými sa normálne neráta, lebo nezodpovedajú „úrovni doby“ alebo že „neprinášajú potrebný kapitál“ na jej budovanie. Božou svätyňou je život jeho detí, všetkých a za každých okolností, obzvlášť životy mladých bez budúcnosti, ktorí sú vystavení bolestivým situáciám bez konca a sú v ohrození, a tiež životy starých ľudí, ktorým sa nedostáva uznania a sedia zabudnutí v kúte. Svätyňou Boha sú naše rodiny, ktoré potrebujú to nevyhnutné minimum, aby sa mohli formovať a mohli sa rozvíjať. Božia svätyňa je v tvárach mnohých ľudí, ktorých stretávame na našej ceste...

Keď prichádzame do tejto svätyne, môže sa aj nám prihodiť to, čo sa prihodilo Juanovi Diegovi. Hľadieť na Matku v našich bolestiach, v našom strachu, zúfalstvách a smútkoch a spytovať sa jej: „Čo môžem darovať ja, keď som človekom bez vzdelania?“ Hľaďme na Matku očami, ktoré hovoria: „Je veľa situácií, ktoré nás oberajú o silu, ktoré nám dávajú pociťovať, že niet miesta pre nádej, pre zmenu, premenu“.

Preto verím, že dnes nám bude na osoh, keď sa stíšime a budeme na ňu hľadieť. Pozerať sa na ňu dlho a pokojne a prihovoriť sa jej tak, ako to urobil istý syn, ktorý ju veľmi miloval: