Christ-Net.Sk

...Naším konečným cieľom je stretnutie so vzkrieseným Pánom. A ja by som sa vás chcel opýtať: koľkí z vás máte toto na pamäti? Raz príde deň, keď sa stretneme s Pánom z tváre do tváre. A toto je naším cieľom: toto stretnutie. Neočakávame nejaký čas alebo nejaké miesto, ale ideme v ústrety jednej osobe: Ježišovi. Preto otázkou nie je „kedy“ nastanú varovné znamenia posledných čias, ale to, aby nás našiel pripravených na stretnutie. A nejde ani o to, aby sme poznali, „ako“ sa tieto veci uskutočnia, ale „ako“ sa máme správať, dnes, pri ich očakávaní. Sme povolaní žiť prítomnosť a stavať našu budúcnosť s pokojom a dôverou v Boha. Podobenstvo o figovníku, ktorý vzchádza ako znamenie blížiaceho sa leta (porov. v. 28-29), hovorí, že perspektíva konca nás neodvracia od prítomného života, ale poukazuje nám na naše dni pod zorným uhlom nádeje. Je to tá cnosť, ktorá sa žije veľmi ťažko: nádej, najmenšia z cností, ale zároveň najmocnejšia. A naša nádej má tvár: tvár vzkrieseného Pána, ktorý príde „s veľkou mocou a slávou“ (v. 26), to znamená, že zjaví svoju ukrižovanú lásku premenenú vo vzkriesení. Víťazstvo Ježiša na konci čias bude víťazstvom Kríža, dôkazom, že obetovanie seba samých z lásky k blížnemu na pripodobnenie sa Kristovi je jedinou víťaznou mocou a jediným pevným bodom uprostred zmätkov a tragédií sveta.

..„Samotný Boh je tou najväčšou krásou“. Hovorí to aj žalm: „Nebesia rozprávajú o kráse Boha“. Problémom človeka však je, že často sa klania tomu, čo je len odrazom tejto nádhery a čo aj tak jedného dňa vyhasne. Alebo ešte horšie, že posluhuje ešte prchavejším pôžitkom.

Svätý Otec v homílii zdôraznil dva druhy modlárstva, do ktorých môže upadnúť aj ten, kto má vieru. Prvé liturgické čítanie (Múd 13,1-9) a žalm (19,2-3.4-5) hovoria o „kráse stvorenstva“, avšak zdôrazňujú aj pochybenie „tých, čo pri týchto pekných veciach nie sú schopní hľadieť na to, čo je za nimi, čiže transcendentnosť“, povedal pápež. To, čo v sebe tento postoj skrýva, nazval pápež František „modloslužba imanencie“. Takto sa človek pristaví pred nejakou krásou, no bez preniknutia k tomu, čo je za ňou:

...Dnes mnoho sociálnych kontextov kladie prekážky rodinnému spolunažívaniu v radosti. Je to pravda, dnes to nie je ľahké. Potrebujeme nájsť spôsob ako ho obnoviť: pri stole spolu hovoriť, navzájom sa pri stole počúvať. Nie mlčanie, také, ktoré nie je mníšskym silenciom, ale egoistickým mlčaním: každý je upätý na to svoje, na televíziu či na počítač... a spolu sa nehovorí. Nie, žiadne takéto mlčanie. Obnovme túto rodinnú vospolnosť, a to aj prispôsobenú dobe. Ako sa zdá, radostné spolužitie sa dostalo do kategórie kúpy a predaja, ale takto sa stáva niečím odlišným. Požívanie jedál už nie je naďalej symbolom spravodlivého delenia sa s dobrami, ktoré nenechá bokom toho, komu chýba tak chlieb, ako aj citové prejavy. V bohatých krajinách nás to vedie k míňaniu na nadmernú konzumáciu a potom opäť míňame, aby sme sa dali do poriadku z toho, čo sme prehnali. Takýto nerozumný „obchod“ odvracia našu pozornosť od skutočného hladu tela i duše. Keď nie je radostné spolužitie, vládne egoizmus, každý myslí na seba. Tým viac, keď reklama zredukovala hlad len na chuť dať si niečo pod zub a na túžbu po sladkostiach. Zatiaľ čo mnohí, premnohí bratia a sestry zostávajú odlúčení od stola. Je to tak trochu na hanbu, nie?

Hľaďme na tajomstvo eucharistickej hostiny. Pán láme svoje Telo a vylieva svoju Krv za všetkých. Skutočne niet rozdelenia, ktoré by mohlo vzdorovať tejto sviatostnej obete; iba postoj falošnosti, spolupáchateľstva so zlom môže vylúčiť z účasti na nej. Každé iné vzdialenie sa nie je schopné vzdorovať bezbrannej sile lámaného chleba a lejúceho sa vína, sviatosti jediného Pánovho Tela. Živej a životodarnej zmluve kresťanských rodín, ktorá predchádza, podopiera a objíma  v  dynamizme svojej pohostinnosti každodenné námahy i radosti, spolupracuje s milosťou Eucharistie, ktorá je schopná vytvárať spoločenstvo, ktoré je neustále nové, svojou silou začlenenia a spásy.