Christ-Net.Sk

..Ježiš sa zjavil ako kráľ – kedy? V udalosti kríža. Kto hľadí na Kristov kríž, nemôže nevidieť prekvapivú nezištnosť lásky. Niekto z vás môže povedať: ‚Ale, Otče, toto bolo zlyhanie!‛ A práve v zlyhaní hriechu – hriech je zlyhaním – v zlyhaní ľudských ambícií, tam je víťazstvo kríža, tam je nezištnosť lásky. V zlyhaní kríža je vidieť lásku, túto lásku, ktorá je nezištná, ktorú nám Ježiš dáva. Hovoriť o moci a sile pre kresťana znamená odvolávať sa na moc kríža a na silu Ježišovej lásky: lásky, ktorá zostáva pevná a neporušená, aj v konfrontácii s odmietnutím, a ktorá sa ukazuje ako zavŕšenie života stráveného v totálnom sebaobetovaní v prospech ľudstva. Na Kalvárii sa okoloidúci a vodcovia ľudu Ježišovi pribitému na kríž posmievajú a vyzývajú ho: «Zachráň sám seba, zostúp z kríža!» (Mk 15,30). - «Zachráň sám seba!» No paradoxne, Ježišova pravda spočíva práve v tom, čo na neho posmešným tónom vykrikujú jeho odporcovia: «Sám seba nemôže zachrániť!» (v. 31). Ak by bol Ježiš zostúpil z kríža, podvolil by sa tak pokušeniu kniežaťa tohto sveta. On však nemôže zachrániť sám seba práve preto, aby mohol zachrániť druhých, práve preto, lebo dal svoj život za nás, za každého z nás. Povedať ‚Ježiš dal život za svet‛ je pravdou, ale krajšie je povedať: ‚Ježiš dal svoj život za mňa‛. A dnes tu na námestí, každý z nás povedzme vo svojom srdci: ‚Dal svoj život za mňa‛, aby mohol spasiť každého jedného z nás z našich hriechov.

...Naším konečným cieľom je stretnutie so vzkrieseným Pánom. A ja by som sa vás chcel opýtať: koľkí z vás máte toto na pamäti? Raz príde deň, keď sa stretneme s Pánom z tváre do tváre. A toto je naším cieľom: toto stretnutie. Neočakávame nejaký čas alebo nejaké miesto, ale ideme v ústrety jednej osobe: Ježišovi. Preto otázkou nie je „kedy“ nastanú varovné znamenia posledných čias, ale to, aby nás našiel pripravených na stretnutie. A nejde ani o to, aby sme poznali, „ako“ sa tieto veci uskutočnia, ale „ako“ sa máme správať, dnes, pri ich očakávaní. Sme povolaní žiť prítomnosť a stavať našu budúcnosť s pokojom a dôverou v Boha. Podobenstvo o figovníku, ktorý vzchádza ako znamenie blížiaceho sa leta (porov. v. 28-29), hovorí, že perspektíva konca nás neodvracia od prítomného života, ale poukazuje nám na naše dni pod zorným uhlom nádeje. Je to tá cnosť, ktorá sa žije veľmi ťažko: nádej, najmenšia z cností, ale zároveň najmocnejšia. A naša nádej má tvár: tvár vzkrieseného Pána, ktorý príde „s veľkou mocou a slávou“ (v. 26), to znamená, že zjaví svoju ukrižovanú lásku premenenú vo vzkriesení. Víťazstvo Ježiša na konci čias bude víťazstvom Kríža, dôkazom, že obetovanie seba samých z lásky k blížnemu na pripodobnenie sa Kristovi je jedinou víťaznou mocou a jediným pevným bodom uprostred zmätkov a tragédií sveta.

..„Samotný Boh je tou najväčšou krásou“. Hovorí to aj žalm: „Nebesia rozprávajú o kráse Boha“. Problémom človeka však je, že často sa klania tomu, čo je len odrazom tejto nádhery a čo aj tak jedného dňa vyhasne. Alebo ešte horšie, že posluhuje ešte prchavejším pôžitkom.

Svätý Otec v homílii zdôraznil dva druhy modlárstva, do ktorých môže upadnúť aj ten, kto má vieru. Prvé liturgické čítanie (Múd 13,1-9) a žalm (19,2-3.4-5) hovoria o „kráse stvorenstva“, avšak zdôrazňujú aj pochybenie „tých, čo pri týchto pekných veciach nie sú schopní hľadieť na to, čo je za nimi, čiže transcendentnosť“, povedal pápež. To, čo v sebe tento postoj skrýva, nazval pápež František „modloslužba imanencie“. Takto sa človek pristaví pred nejakou krásou, no bez preniknutia k tomu, čo je za ňou: