Christ-Net.Sk

...Tento štýl Boha, ktorý nás zachraňuje tým, že nám slúži a ponižuje sa, nás má v mnohom čomu naučiť. Očakávali by sme triumfujúce Božie víťazstvo; Ježiš nám naopak ukazuje to najpokornejšie víťazstvo. Pozdvihnutý na kríži, dovolí, aby sa zlo a smrť zúrivo naňho vrhli, zatiaľ čo on neprestáva milovať. Pre nás je ťažké prijať túto skutočnosť. Je to mystérium, ale znak tohto mystéria, tejto nezvyčajnej pokory, spočíva v sile lásky. V Ježišovej Pasche vidíme zároveň smrť i liek na ňu, a toto je možné vďaka veľkej láske, s ktorou nás Boh miloval, vďaka láske pokornej, ktorá sa ponižuje, vďaka službe, ktorá vie prijať stav sluhu. Tak Ježiš nielenže odstránil zlo, ale ho premenil na dobro. Nezmenil veci slovne, ale prostredníctvom skutkov; nie zdanlivo, ale v ich podstate; nie na povrchu, ale pri koreni. Urobil z kríža most smerujúci k životu. Aj my s ním môžeme zvíťaziť, ak si zvolíme slúžiacu a pokornú lásku, ktorá zostane víťaznou naveky. Je to láska, ktorá nekričí a nenanucuje sa, ale vie očakávať s dôverou a trpezlivosťou, lebo – ako nám pripomenula Kniha nárekov – «dobre je ticho čakať Pánovo spasenie» (3,26).

Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.

Hlavnou myšlienkou projektu Sviečka za nenarodené deti 2015, ktorý sa v týchto dňoch už trinásty raz rozbieha s podporou a požehnaním slovenských biskupov, je spojiť Spomienku na všetkých verných zosnulých, ktorú slávime 2. novembra, so spomienkou na nenarodené deti, ktoré zomreli pri umelom alebo spontánnom potrate. Kampaň má tri rozmery – duchovný, vzdelávací a praktický. „V modlitbách chceme pamätať aj na rodičov týchto detí, i na tých, čo vykonávajú alebo aktívne podporujú umelé potraty. Milosrdenstvo , odpustenie a modlitba sú cesta, ktorá je symbolom tohto duchovného rozmeru,“ vysvetľuje Marcela Dobešová, predsedníčka Fóra života, ktoré projekt organizuje.

Sprievodné osvetové aktivity projektu sú spojené so šírením úcty k životu v každej jeho fáze – od počatia až po prirodzenú smrť. „Momentom, ktorý spája duchovný rozmer kampane s praktickým, je symbolická sviečka, ktorú na pamiatku zomrelých nenarodených detí môžeme zapáliť a umiestniť 2. novembra v oknách našich domovov,“ hovorí koordinátor projektu Martin Gazdík a dodáva, že práve predaj dvoch druhov týchto symbolických sviečok s logom Fóra života v rámci verejnej zbierky, je „základným zdrojom pre financovanie celoročných pro-life a pro-family projektov, kampaní a aktivít vo všetkých regiónoch Slovenska.“