Majestát smrti – z komentára Jozefa Kováčika
Ako malý chlapec som bol vychovávaný v tom, že smrť prináša so sebou stíšenie. Ak zomrel niekto z rodiny, či možno iba z ulice, alebo dokonca z dediny, kde som vyrastal, zrazu sa v ten deň akoby všetko stíšilo. Bol to zvláštny pocit majestátu. Majestátu smrti. Keď sa ozval zvon na veži kostola v iný čas, ako zvyčajne, čakalo sa, či bude zvoniť dva, alebo tri krát. Či oznámi smrť muža, alebo ženy. A potom zvláštne ticho. Bolo prirodzené ísť v ten večer do rodiny zosnulého, pomodliť sa pri rakve, ktorá bývala zvyčajne ešte v dome. Dokonca aj keď zomrel človek, ktorého by sme dnes nazvali bezdomovec, ktorý žil akosi na okraji dediny a spoločnosti, dostalo sa mu zväčša rovnakej služby- služby ticha a modlitby. Dnes sa táto prax nielen vytráca, ale mám pocit už úplne vytratila. Možno je to tým, že so zosnulými sa už nelúčime doma, možno je to rýchlym tempom života. Možno. O to horšie však je, že s týmto stíšením akoby sme strácali aj cit pre majestát smrti. Myslíme si, že ak sme takzvaní pravdiví, ak si myslíme, že prezentovaním svojej optiky v pohľade na odchádzajúceho človeka prezentujeme dokonca službu pravde, sme len jednoducho nevychovaní a grobiánski. Aspoň tak ma to učili a som o tom presvedčený.
Boh miluje, plače, neodsudzuje – z rannej homílie pápeža Františka
...„Dar je láska Boha – Boha, ktorý sa od nás nemôže odlúčiť. To je bezmocnosť Boha. My hovoríme: ‚Boh je mocný, môže všetko!‛ Okrem jednej veci: odlúčiť sa od nás! V evanjeliu (Lk 13,31-35) nám obraz Ježiša ako plače nad Jeruzalemom dáva o tejto láske niečo pochopiť. Ježiš plakal! Zaplakal nad Jeruzalemom a v tom plači je všetka bezmocnosť Boha: jeho neschopnosť nemilovať, odlúčiť sa od nás.“
Ježiš plače nad Jeruzalemom, ktorý zabíja svojich prorokov, tých, ktorí ohlasujú jeho spásu. A Boh hovorí Jeruzalemu a nám všetkým: «Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti ako sliepka svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!» Je to obraz nehy. ‚Koľkokrát som chcel dať pocítiť túto nehu, túto lásku, ako kvočka svojim kuriatkam, a vy ste odmietli‛. Sv. Pavol tomu rozumie, a preto „môže povedať, že si je istý, «že ani smrť ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť» od tejto lásky, povedal pápež František:
Sviečka za nenarodené deti 2015
Hlavnou myšlienkou projektu Sviečka za nenarodené deti 2015, ktorý sa v týchto dňoch už trinásty raz rozbieha s podporou a požehnaním slovenských biskupov, je spojiť Spomienku na všetkých verných zosnulých, ktorú slávime 2. novembra, so spomienkou na nenarodené deti, ktoré zomreli pri umelom alebo spontánnom potrate. Kampaň má tri rozmery – duchovný, vzdelávací a praktický. „V modlitbách chceme pamätať aj na rodičov týchto detí, i na tých, čo vykonávajú alebo aktívne podporujú umelé potraty. Milosrdenstvo , odpustenie a modlitba sú cesta, ktorá je symbolom tohto duchovného rozmeru,“ vysvetľuje Marcela Dobešová, predsedníčka Fóra života, ktoré projekt organizuje.
Sprievodné osvetové aktivity projektu sú spojené so šírením úcty k životu v každej jeho fáze – od počatia až po prirodzenú smrť. „Momentom, ktorý spája duchovný rozmer kampane s praktickým, je symbolická sviečka, ktorú na pamiatku zomrelých nenarodených detí môžeme zapáliť a umiestniť 2. novembra v oknách našich domovov,“ hovorí koordinátor projektu Martin Gazdík a dodáva, že práve predaj dvoch druhov týchto symbolických sviečok s logom Fóra života v rámci verejnej zbierky, je „základným zdrojom pre financovanie celoročných pro-life a pro-family projektov, kampaní a aktivít vo všetkých regiónoch Slovenska.“
Pápež František vyjadril sústrasť s úmrtím kardinála Jána Chryzostoma Korca
Telegramom zaslaným predsedovi Konferencie biskupov Slovenska Mons. Stanislavovi Zvolenskému Svätý Otec František dnes vyjadril sústrasť s úmrtím kardinála Jána Chryzostoma Korca. Uvádzame ho v plnom znení.
Jeho najdôstojnejšej excelencii Mons. Stanislavovi Zvolenskému, bratislavskému arcibiskupovi a predsedovi Konferencie biskupov Slovenska.
Homília Svätého Otca na záver synody: Ďalej cestou milosrdného Ježiša
...Dnešné evanjelium sa priamo prepája s prvým čítaním: tak ako bol izraelský ľud oslobodený vďaka otcovstvu Boha, tak bol Bartimej oslobodený vďaka Ježišovmu spolucíteniu. Ježiš práve vyšiel z Jericha. Hoci akurát nastúpil na tú najdôležitejšiu cestu, smerujúcu do Jeruzalema, zastavuje sa ešte, aby odpovedal na Bartimejovo volanie. Nechá sa zachytiť jeho žiadosťou, zaujíma sa o jeho situáciu. Neuspokojí sa s podarovaním almužny, ale chce sa ho dotknúť osobne. Nedáva mu ani pokyny, ani odpovede, ale kladie mu otázku: «Čo chceš, aby som pre teba urobil?» (Mk 10,51). Mohlo by sa to zdať neužitočnou otázkou: po čom by mohol túžiť slepec, ak nie po zraku? A predsa, touto otázkou položenou v osobnom kontakte, priamo, ale úctivo, Ježiš ukazuje, že chce načúvať našim potrebám. Túži viesť s každým z nás rozhovor vychádzajúci zo života, z reálnych situácií, ktorý pred Bohom nič nebude dávať bokom. Po uzdravení Pán hovorí tomu človeku: «Tvoja viera ťa uzdravila!» (v. 52). Je krásne vidieť, ako Kristus obdivuje Bartimejovu vieru, majúc v neho dôveru. On v nás verí, viac než my veríme v seba samých.
Svätý Otec v rannej homílii: Naše úsilie otvára dvere Duchu Svätému
...„Pred niekoľkými mesiacmi som stretol jenu ženu. Mladú matku rodiny, dobrej rodiny. Mala rakovinu, zhubný nádor. Ale ona vyzerala šťastná, robila veci tak ako keby bola zdravá. A hovoriac o tomto vystupovaní mi povedala: ‚Otče, dávam všetko do toho, aby som zvíťazila nad rakovinou!‘ Tak aj kresťan. My, ktorí sme dostali tento dar v Ježišovi Kristovi a prešli sme od hriechu, od života v neprávosti k životu darovania sa v Kristovi, v Duchu Svätom, musíme robiť to isté. Každý deň jeden krok. Každý deň nejaký krok.“
Pápež František ďalej v homílii naznačil i niektoré pokušenia, ako napr. chuť ohovárať niekoho. V tomto prípade, ako povedal, je potrebné vyvinúť úsilie, aby som bol ticho. Alebo, pokračoval, „keď sa nám trochu drieme“ a „nemáme chuť modliť sa“, ale potom sa predsa pomodlíme aspoň trochu. Začať treba od maličkostí, prízvukoval Svätý Otec:
Z homílie Svätého Otca Františka zo včerajšej kanonizačnej slávnosti
...Ježiš zásadne vykonáva kňazstvo milosrdenstva a spolucítenia. Mal priamu skúsenosť našich ťažkostí, pozná zvnútra naše ľudské okolnosti; to, že nespáchal hriech mu nebráni v tom, aby pochopil hriešnikov. Jeho sláva nie je ambíciou ani túžbou po nadvláde, ale je to sláva lásky k ľuďom, prijatia a zdieľania ich slabých stránok a ponúknutia milosti na hojenie ich rán, ich sprevádzania s nekonečnou nehou, sprevádzania na ich nepokojnej ceste.
Každý z nás, nakoľko je pokrstený, má vlastnú účasť na Kristovom kňazstve. Veriaci laici na všeobecnom kňazstve, kňazi na služobnom kňazstve. Preto všetci môžeme prijímať lásku, ktorá vyžaruje z jeho otvoreného Srdca, ako pre nás samých, tak i pre druhých: stávajúc sa ‚kanálmi‛ jeho lásky, jeho spolucítenia, zvlášť voči tým, ktorí sú v bolesti, úzkosti, bezradnosti a v samote.
- « prvá
- ‹ predchádzajúca
- …
- 48
- 49
- 50
- 51
- 52
- 53
- 54
- 55
- 56
- …
- nasledujúca ›
- posledná »
články a blogy