Boh vo svojej prozreteľnosti povolal človeka k životu v láske. Nie je možné ľudským rozumom odkryť niečo vznešenejšie, čo by mohlo naplniť jeho srdce. Uskutočňovanie lásky, ktoré má byť zviditeľnením Božieho kráľovstva vo svete, je úlohou každého, kto bol svojím pôvodcom obdarovaný darom viery. (por. Lk 17, 21). Milujúci Otec nám dôveruje a dáva nám potrebné milosti pre plnenie jeho svätej vôle. Táto dôvera nás musí viesť k duchovnej radosti a vďačnosti, ktorú je potrebné nejakým spôsobom prejaviť. No opäť, rozjímajúc nad tými najrozličnejšími možnosťami, sa dostávame k najcennejšiemu povolaniu, odkrývajúcemu človeku vznešený zmysel jeho života smerujúceho k Otcovi - uskutočňovať lásku. Lebo z Otcovho milosrdenstva vlastníme vieru, nádej a lásku. Ale "najväčšia z nich je láska." (1 Kor 13, 13). Plniť toto životné poslanie nie je pre človeka jednoduché. Nedotýka sa iba jeho citov, alebo rozumu. Je potrebné do jeho uskutočňovania zainteresovať ľudskú vôľu, vďaka ktorej sa cez mnohé obety lásky zjavuje svetu Božia dobrota. Áno, tá potrebná dobrá ľudská vôľa, ktorú ospievali v čase Betlehemskej svätej noci chóry anjelov: "Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle." (Lk 2, 14). Aby človek mohol skutočne prežívať zverenú úlohu žiť z lásky a pre lásku, nemôže zabudnúť na konkrétne povolanie k svätosti, patriace všetkým žijúcim v rodine matky cirkvi. (por. Mt 5, 48). Láska sa musí v živote človeka vzmáhať, podobne ako kvet ožarovaný lúčmi prirodzeného slnka a ovlažovaný životodarnou vodou. Ponúkané nadprirodzené milosti človeka, ktorý svoje vznešené, Otcom zverené povolanie prijíma úprimne a pravdivo, musia spôsobiť zveľadenie dobra v jeho srdci. Áno, láska sa musí skutočne vzmáhať, lebo ináč nutne zakrpatie a vyhynie ako kvet bez vody a slnka. Duchovný život Božieho dieťaťa, nie je možné udržiavať na jednej rovine, ale nutne ho treba rozvíjať prehlbovaním puta lásky s Ježišom a Máriou. Ich čo najosobnejšia prítomnosť v ľudskom živote privádza ku šťastnej skúsenosti a poznaniu Božej lásky, dotýkajúcej sa srdca človeka. Spomínanú skúsenosť môže získať každý, kto žije úprimne z viery, no ponúka sa v plnej miere najmä tým, ktorí si v poníženosti uvedomujú svoju závislosť na Božej milosti a sú pred Otcovou tvárou "maličkí". Zároveň táto "malosť", prežívaná v duchu jednoduchosti v medziľudských vzťahoch, zveľaďuje vo svete evanjeliového ducha bratstva, rovnocennosti a posiľňuje jednotu rodiny, patriacej jedinému milujúcemu Otcovi. Áno, túto pravú krásu života spôsobuje "malosť" prítomná v ľudskej duši. "Malosť", tak často v dnešnom svete odsúvaná kdesi ďaleko, pritom tak veľmi potrebná a v Božích očiach neopísateľne vznešená...

Kvitnúca lúka v sebe ukrýva tie najrozličnejšie druhy kvetov. Odlišujú sa od seba svojimi mnohými vlastnosťami a zároveň svojou veľkosťou. Obdivuhodná je rozličná vôňa týchto vzácnych Božích diel. No oslovujúca je skúsenosť, týkajúca sa tých veľkosťou najnepatrnejších kvetín, ktoré vynikajú spomedzi všetkých tou najočarujúcejšou vôňou. Tak vôňa nepatrnej fialky vyniká pred vôňou vysokého zvončeka. To je z vôle prozreteľného Stvoriteľa, lebo čo Boh stvoril, všetko bolo dobré. (por. Gn 1, 31). No táto radostná skutočnosť sa netýka iba života rastlín, ale oveľa viac musí oslovovať život človeka. Byť opravdivo ponížený, niekedy pred svetom skrytý, je živým zjavením pravej veľkosti človeka, v ktorom má Otec výnimočné zaľúbenie. Mária, ako Božia i naša matka vo svojom chválospeve velebí Boha, ktorý "zhliadol na poníženosť svojej služobnice." (Lk 1, 48). Mária svojou malosťou poukázala na nepochopiteľné milosti, ktoré Otec ponúka všetkým ľudom dobrej vôle. Predstavila nám vzácny spôsob, akým človek môže dokorán otvoriť dvere svojho srdca jeho milosrdnej láske. Áno, to je požehnaná "malosť" ľudskej duše, ku ktorej nás chce vychovávať Mária. Poníženosť, ku ktorej túži viesť svoje deti, sa v jej živote prejavila v uskutočňovaní Božej vôle, vo vnútornom spojení s Otcom. Slová pri anjelovom zvestovaní v Nazarete nám prezrádzajú jej odhodlanie slúžiť. Zároveň Mária túži byť skrytá, stíšená, aby pred Otcovou tvárou a pred očami blížnych, bola vždy zjavená láska. Mária chce vždy počúvať láskavého Otca, jeho hlas, musí sa stíšiť, aby sa on mohol prejaviť. Takto zjavuje svoju lásku vyvierajúcu z jej milosti aj v medziľudských vzťahoch. Mária nechce prehovoriť k blížnemu ako prvá, ale skôr chce s láskou počúvať. Veď to je pravá láska, ktorá uprednostňuje vždy toho druhého. Mária vo svojej skromnej osobe zaniká, ale Božská čnosť lásky viditeľne vyniká. Nám zjavuje jeden vznešený lúč poníženosti, vyžarujúci z jej nepoškvrneného srdca. Áno, to je jeden pohľad na "malú" a zároveň skutočne veľkú Máriu, ktorá potvrdzuje pravdivosť slov svätého apoštola Jakuba: "Boh pokorným dáva svoju milosť". (por. Jak 4, 6). Stávať sa pred Božím pohľadom vnútorne "malým", znamená otvoriť srdce milosti Božej dokorán. Prežívať túto radostnú skutočnosť vo vzťahu k svojim blížnym znamená, vydať svetu presvedčivý dôkaz o pravej láske, ktorej vznešená tvár sa zjavuje ešte i v dnešných časoch. Skúsenosť akéhokoľvek človeka, pri stretnutí sa s autentickým dieťaťom nebeského Otca i nebeskej matky, musí byť pre neho skúsenosťou vnútorného šťastia, ktorá mu pripomenie, že "Božie kráľovstvo je medzi nami" (por. Lk 17, 21)...