„Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko..., zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa...“(Jn 13, 3-4). Tak sa začína Jánova správa o poslednej večeri Pána.
Eucharistia, ktorú slávime na oltári, je vlastne zviditeľnením celoživotného postoja, v ktorom človek nechce žiť a nežije len pre seba. Keď kňaz láme hostiu a hovorí: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“, tak každý z nás by mal k tomu pridať: „Pane Ježišu, tu je moje telo, ktoré sa obetuje tebe a ľuďom, ktorých mi posielaš do cesty.“ Kňaz tiež, pokiaľ vníma, čo sa deje, pri každom slávení Eucharistie pripodobňuje sa Ježišovmu zmýšľaniu a ponúka sa k službe.
„Veľké tajomstvo, ktoré nám Ježiš odkázal“, znamená „lámať sa“ pre druhých, aby sa nasýtili.
Veľké gestá sa robia ľahko, ale každodenná služba a nenápadné prejavy lásky voči druhým sa nám časom „prejedia“. Zdvihnúť sa a odniesť tanier sebe aj druhému, nekomandovať, nevysloviť sarkastickú poznámku, aj v únave brať ohľad na rovnako vyčerpaného partnera...
Nie náhodou Kristus pri poslednej večeri preukázal apoštolom službu otroka, nič vznešené. On jediný nás tiež učí žiť a slúžiť bez zvláštnych privilégií.
Vojtěch Kodet – Učeníctvo
