Nasledujúca zmes pohotových, trefných odpovedí a prekvapujúcich gest svedčia o pápežovej mimoriadnej ľudskej vyrovnanosti. Tým viac, že väčšina z nich je improvizovaná a spontánna. Je to Karol Wojtyła v skutočnosti. Taký, aký bol a ako sa prejavoval. Jeho krásna, zdravá ľudskosť sa prejavovala humorom, tajomstvo humoru, ktorý si osvojil. Niektoré slová nás rozosmejú, iné rozplačú. Ako on sám.

Zostal stále sám sebou

Počas cesty do Izraela za ním prichádza akýsi muž, aby mu ukázal „vzácnu“ relikviu: tehlu z Abrahámovho domu. A pápež na to: „Ale ja som si myslel, že Abrahám… býval v stane.“

٭

Do Castel Gandolfa, pápežského letného sídla, je pozvaná rodina priateľov. Raz večer sa rodičia veľmi prekvapia, keď zastihnú Jána Pavla II. … v pyžame, ako tíši ich maličké. Zo svojej izby ho počul hlasno plakať a prišiel k nemu skôr než rodičia.

٭

Keď pricestoval do Austrálie prvýkrát ako pápež (1986), dali mu do náruče medvedíka koalu. Je to sympatické a milé zvieratko, ktoré však vie použiť svoje silné pazúre, pokiaľ sa necíti dobre. Človek ho musí vedieť pružne a jemne vziať. A Svätý otec ho berie jednoducho, tak ako to robí s deťmi. „Bola to príjemná a nežná chvíľa s tým čumáčikom koaly, ktorý sa pritúlil k Svätému otcovi,“ komentuje fotograf Arturo Mari, ktorý túto scénu zachytil.

٭

Cestou do svojho bytu dáva prednosť chôdzi po schodoch pred jazdou výťahom. Jeden kardinál, trošku pri tele, k tomu poznamená: „To sa pre pápeža nehodí.“ Odpoveď: „Potrebujem trochu pohybu a vám by to tiež neuškodilo.“

٭

Raz mu dali do daru oslíka. Pri stole sa diskutuje, čo s ním. Dať ho do vatikánskej záhrady? Postaviť mu domček? Na to Svätý otec: „Nie, nie! Vo Vatikáne už je… príliš mnoho oslov.“

٭

Jednému novinárovi, ktorý sa opýtal, či ho neobťažujú všetky tie kamery, čo ho prenasledujú, odpovedal: „V evanjeliu je napísané, že radostná zvesť sa má hlásať zo striech. A nevidíme snáď na strechách miest a dedín, ktoré navštevujeme, televízne antény?“

٭

Január 1998, let na Kubu. Novinári sa ho pýtajú: Čo vaše zdravie?“ „Keď chcem vedieť, ako som na tom so zdravím, prečítam si noviny.“

Ján Pavol II. a lyžovanie

Vášnivý záujem Jána Pavla II. o lyžovanie je známe. Na otázku „Lyžujete?“, ktorá padla už na prvej tlačovej konferencii, odpovedá škodoradostne: „Keď mi to dovolia,“ a všetci novinári prepuknú do smiechu. Dôverné otázky potom nasledujú jedna za druhou: „Budete môcť žiť zavretý vo Vatikáne?“ „Už som to vydržal päť dní!“ A tak to pokračuje ďalej.

٭
26. september 1979. Po požehnaní sochy Panny Marie v Dolomitoch na vrchole štítu Marmolada (3342 m) mu darujú lyže. Od svojho zvolenia sa ešte neodvážil skúsiť to na lyžiach, a tak hovorí: „Rád by som ich použil a každý deň prosím Boha, aby som nepodľahol pokušeniu. Boh žehnaj všetkým lyžiarom… a ich nohám.“

Medzi ľuďmi

Pri jeho prvej ceste do Paríža v roku 1980 začne nejaký opilec vykrikovať nezmysly. Polícia sa ponáhľa zadržať ho, ale Ján Pavol II. je rýchlejší. Skokom prerazí policajný kordón, vezme muža za ruku a v poklone mu ju pobozká, lebo ho uznáva za Božie dieťa, ktorým skutočne je. K zdeseniu ministrov, kardinálov a biskupov, ktorí ho sprevádzajú. Povedal mi o tom priamy svedok tej scény, ktorý sa potom stal biskupom.

٭

Sám Ján Pavol II. zahajuje vo svojej diecéze veľkú prípravu na jubilejný rok 2000. V akcii „od dverí k dverám“ dáva každému z obyvateľov Ríma Lukášové evanjelium a Skutky apoštolov. V každej farnosti si ich distribúciu berie na starosť skupinka misionárov. I on sám s roznáškou vypomôže. Vystúpi pred jedným domom v Ríme a zazvoní. V domácom telefóne sa ozve: „Kto je tam?“ „Tu je pápež.“ Muž sa vykloní z okna a vidí, že je to naozaj tak. Ponáhľa sa ho privítať a on mu podáva svoj darček.

Daniel Ange: Momentky ze života Jana Pavla II (Karmelitánské nakladatelství).
Zdroj: www.vira.cz