Raz sa Augustín prechádzal po brehu mora a meditoval o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Snažil sa aspoň trocha preniknúť do tohto tajomstva. Na brehu zrazu zbadal malého chlapca, ktorý sa hral s vodou. Augustín sa priblížil a videl, že chlapec pomocou lastúry prelieva vodu z mora do malej jamky, ktorú si urobil na brehu. Lenže jamka nemala pevné dno a tak sa voda, ktorú chlapec vlieval do nej, strácala a vracala do mora.
Augustín sa chlapca opýtal: „Čo to robíš?“ A chlapec vo svojej prostote odpovedal: „Nevidíš? Vlievam oceán do tejto malej jamky.“ Augustín položil svoju ruku na chlapcovo plece a zasmial sa. Rozveselila ho jednoduchosť malého chlapca a povedal mu: „Vari nevidíš, že sa to nedá?“
Ale chlapček odpovedal: „Augustín, je ľahšie vliať celý oceán do malej jamky, ako pochopiť Najsvätejšiu Trojicu...“
Boh poslal Augustínovi svojho anjela, aby ho poučil, že Bohu sa treba klaňať, a nie ho uzatvárať do schém a kritérií ľudského rozumu. Vidíte, že ani po mnohých snaženiach nie sme schopní vtesnať Trojicu do ohraničeného priestoru nášho ľudského rozumu.
Elias Vella: Keď Duch Svätý píše môj život