Ľudia mi hovoria: „Viete, pán farár, ja som hriešny človek, ja predsa nemôžem tak často chodiť na prijímanie...“
Ale veď sväté prijímanie je tu práve pre hriešneho človeka!
Avšak pre hriešneho človeka, ktorý o sebe vie, že je hriešnik. Ako napísal G. K. Chesterton: „Svätý je ten, kto o sebe vie, že je hriešnik.“ A práve preto, že vie, že je hriešnik, denne prichádza k Bohu, k jedinému prameňu odpustenia a svätosti. Svätý farár z Arsu hovorieval ľuďom: „Nie si hodný prijať eucharistiu, ale potrebuješ ju.“
Tiež každý kňaz bytostne prežíva svoju hriešnosť. Denne prosí Boha o odpustenie, lebo vie, že berie telo Kristovo do nesvätých rúk. Veď ten, ktorého prijíma, je ďaleko svätejší, než kedy jeho srdce niekedy také bude. Preto pri každej svätej omši v úkone kajúcnosti prosíme o odpustenie.
Boh ťa túži očistiť, umyť ti nohy aj srdce, a ty stále iba krútiš hlavou: „Nie, Pane, nepribližuj sa, ja som iba hriešnik!“ Ale jediná cesta z hriechu je prísť za Kristom, hriech mu vyznať a prijať Krista opäť do svojho srdca.
On netúži byť iba uctievaný. Túži sa stať tým, ktorý nás sýti.
Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)
