Šiel pútnik cestou necestou z Čiech až na koniec sveta. Raz prišiel do krajiny, v ktorej bolo rušno. Už z diaľky pozoroval, že sa tam niečo deje. Prišiel ku skupine ľudí, ktorá pracovala v lese. Spýtal sa jedného z nich, čo robí. Ten mu povedal: „Stínam stromy.“ Pútnik sa ho spýtal, prečo to robí. Počul odpoveď: „Doma mám ženu a húf detí. Tie musím uživiť a tak si stínaním zarábam peniaze.“
Išiel ďalej a uvidel, ako tam niekto otesáva postínané stromy. I toho sa spýtal, čo robí. Dostal jasnú odpoveď: „Z postínaných stromov pripravujem trámy.“
Na otázku, prečo to robí, dostal podobnú odpoveď ako predtým: „Musím uživiť rodinu a toto je moja práca.“
Pútnik šiel ďalej a zastavil sa pri človeku, ktorý mal v ruke dláto a kladivo- pred ním ležal veľký kameň – balvan. Bol to kamenár a ten kameň opracovával. I toho sa spýtal, čo robí. A dostal odpoveď: „Staviam chrám.“
Na to, čo robíme sa môžeme pozerať z rôzneho hľadiska. Je možné to vidieť z bezprostrednej blízkosti a je možné vidieť to i s nadhľadom. Biblia hovorí o tom, že svet je možné vidieť nielen v bežnom dennom svetle, ale i v Božom svetle
(2 Kr 6,17).
Nielen to. Na inom mieste čítame, že sme spolupracovníci na Božom diele (1 Kor 3,9). Je rozdiel medzi tým, keď niečo robím, pretože to musím robiť, a tým, keď to robím s radosťou a vedomím, že sa spolupodieľam na diele, ktorého staviteľom je niekto, koho mám rád a koho si vážim.
Jaro Křivohlavý: Mať pre čo žiť (karmelitánske vydavateľstvo)
