Žime v prítomnosti, lebo len ona je v našich rukách, ona jediná nás môže urobiť šťastnými. Minulosť už pominula, ponechajme ju Božiemu milosrdenstvu. Budúcnosť ešte nejestvuje, poručme ju preto Božej Prozreteľnosti.
Urobme šťastnou svoju prítomnosť. Prítomnosť je ako úzky chodník medzi dvoma priepasťami, medzi minulosťou a budúcnosťou. Ak nás zármutok, závisť alebo výčitky svedomia ťahajú do minulosti, alebo ak sa pre strach a obavy ponárame do budúcnosti, nemôžeme pokračovať po ceste šťastia v prítomnosti. Prítomnosť musíme však prežívať v jednote myslenia a konania. Táto jednota a sústredenie mysle vedú k výkonnosti a radosti.
Ak však niekto myslí a robí mnoho vecí naraz, stane sa nervózny, rozrušený a ustarostený, ale nikdy nie šťastný. Je tiež dôležité, aby sme prítomnosť prežívali
v plnom uspokojení, pokoji a radosti. Ak nám prítomnosť nedáva takúto plnosť, pocítime sklon k minulosti, alebo budeme snívať o budúcnosti. Vtedy sa naša myseľ ponorí do minulosti alebo budúcnosti a unikne jej šťastie prítomnosti.
Ak však prítomnosť uspokojí naše šľachetné želania, zaujme celé naše vedomie, naplní nás radosťou a nebudeme mať viac záujem o minulosť alebo budúcnosť.
Chvíle takejto životnej plnosti mávajú mystici, keď Božia milosť preruší načas činnosť ich zmyslov. V menšej miere ju skusujeme aj my, keď máme duchovnú útechu (cítime sa spojení s Bohom). Čosi podobného sa deje i v básnickom nadchnutí, pri hudobnom koncerte, pri vedeckom objave, v úprimnej a čistej láske, a tiež vtedy, keď si plníme povinnosť a uvedomíme si, že je to Božia vôľa.
Tieto naše šťastné chvíle nedosiahnu však svoju plnosť a trvácnosť, ak nespočívajú na čistom a pokojnom svedomí. Avšak napriek tomu vnesú do nášho života kúsok pravého šťastia, ktoré možno okúsiť i uprostred smútku a bolesti..
V budúcom živote sa ono premení na večné šťastie, ktoré bude dokonalé a úplné.

Narciso Irala: Pokoj srdca