Keď je človek obdarovaný milosťou, vďaka ktorej môže byť v úzkom spojení s Bohom, je to akoby prežíval niečo podobné, čo sa stalo učeníkom počas Premenenia, na chvíľu vopred vychutnáva niečo z toho, čo bude predstavovať blaženosť raja. Obyčajne ide o krátke chvíľky, počas ktorých sa Boh na chvíľu s nami spojí, obzvlášť pred tvrdými skúškami.
Nikomu však nie je „na hore Tábor“ dané žiť, pokiaľ prebýva na zemi. Ľudská existencia je totiž putovaním viery a ako taká sa odohráva skôr v prítmí než v plnom svetle; nechýbajú v nej chvíle temnoty a hlboké noci. Pokiaľ prebývame tu na zemi, náš vzťah k Bohu je charakteristický skôr počúvaním než videním a naša kontemplácia sa uskutočňuje, aby som tak povedal, za zatvorenými očami, vďaka vnútornému svetlu, ktoré v nás vznietilo Božie slovo.
Aj Panna Mária, i keď bola medzi všetkými ľudskými tvormi najbližšie Bohu, kráčala deň za dňom cestou viery (porov. Lumen gentium, 58), uchovávala v srdci a neustále rozjímala slová, ktorými sa k nej obrátil Boh prostredníctvom Písma svätého i udalosťou života svojho Syna.
Príhovor pred modlitbou Anjel Pána 12.3.2006
Na minútu s Benediktom XVI. O viere nádeji a láske (Karmelitánske nakladatelství)
