Goethe odporúčal – ako aj sv. Augustín
-trojakú úctu: voči tomu, čo je pod nami,
vedľa nás i nad nami.

Jozef Bernhart

V Stauffenbergovej ulici v Berlíne sme si 20. júla sme si spomienkovou slávnosťou uctili hrdinských mužov, ktorí v roku 1994 položili svoje životy za lepšie Nemecko.
Teraz, niekoľko dní po tom, prinesené kvety na letnom slnku zvädli. Ale stuhy pripevnené na vencoch žiarili, oslavné, zlatými písmenami napísané venovania sa dali čítať. Takmer som v tej žiare bol prehliadol úzku stuhu s čiernym drobným nápisom. Veniec venovala skupina francúzskych veteránov a svoj hold vyjadrili nápisom: „S úctou.“
Odrazu sa mi po tomto jednoduchom slove zdali ostatné patetické zlaté nápisy zvädnuté ako suché kvety pri čerstvej kytici. Zahanbene som si uvedomil, že cudzinci použili výraz, ktorý sa nám už dávno vytratil z reči: Úcta.
Strata slov signalizuje stratu hodnôt. Áno už dávno cítiť, čo sa nám s „úctou“ vytratilo z našej zanedbanej reči: úctivý odstup, úctivá oddanosť, taktná zdvorilosť, samozrejmé sebaovládanie, tlmená citlivosť, zmysel pre dôstojnosť, posvätnosť, pre tabu, pre diskrétnosť.
Úcta je postoj, ktorý potrebuje každé náboženstvo. Úcta patrí k láske a je jej základom.

Z knihy: Max Rössler – Objav radosť