Paul Claudel opisuje svoje obrátenie takto:
„Ako nešťastný osemnásťročný chlapec som sa 25. decembra 1886 pobral do parížskej katedrály Notre-Dame, aby som sledoval vianočné náboženské obrady. Začínal som vtedy písať a pozdávalo sa mi, že v katolíckych obradoch, o ktorých som uvažoval s nadpriemerným diletantizmom, nájdem vhodný podnet na látku pre nejaké dekadentné slohové cvičenia. V takomto rozpoložení uprostred zástupu, ktorý sa sácal a tlačil, bol som prítomný s primeraným pôžitkom na slávnostnej svätej omši. Potom, nemajúc čo lepšie robiť, vrátil som sa aj na vešpery.
Speváčikovia v bielom a chovanci malého seminára sain-Nicolas du Chardonnet, ktorí im pomáhali, spievali práve to, čo som neskoršie poznal ako Magnificat. Stál som v zástupe pri druhom pilieri, pri vchode na chórus. A vtedy sa stalo to, čo ovláda celý môj život. V okamihu som bol zasiahnutý do srdca a veril som.
Veril som s toľkou istotou...,že neskôr všetky rozumkovania, všetky hazardy pohnutého života nemohli rozvrátiť moju vieru... Odrazu som mal zdrvujúci pocit nevinnosti, večného Božieho detinstva... Jediný záblesk, ktorý použila Božia prozreteľnosť, aby nakoniec otvorila srdce úbohého zúfalého chlapca...
Boh jestvuje, hľa, tam je!... Miluje ma a volá ma! Prišli slzy a vzlykanie a nežný spev Adeste, a ten zvyšoval pohnutie. Ale jednako sa do môjho pohnutia miešal pocit zdesenia, takmer hrôzy.“
Claudel vyšiel z katedrály ako ten, ktorému sa rozsypával dovtedajší svet. To, čo považoval za primitívnosť, ho fascinovalo.
No pokúsil sa tomuto volaniu odporovať. „Toto odporovanie trvalo štyri roky. Bola to veľká kríza môjho života, o ktorej A. Rimbaud napísal:
„Duchovný zápas je práve taký brutálny, ako bitka ľudí. Krutá noc. Pach prischnutej krvi cítim na tvári...Ale nakoniec to prišlo. Večer istého dňa v Katedrále Notre-Dame. Keď som sa vrátil domov po daždivých uliciach, ktoré sa mi zdali také cudzie, vzal som do rúk Bibliu... Ježiš oslovoval mňa, Pavla, a sľuboval mi svoju lásku... Tých niekoľko hodín mi ukázalo, že peklo je všade tam, kde niet Ježiša Krista... Veľká kniha, ktorá sa mi otvorila a z ktorej som sa učil, bola Cirkev. Nech je chválená naveky tá veľká Matka, pri kolenách ktorej som sa naučil všetko... Nemohol som sa nasýtiť pohľadom na omšu a každý pohyb kňaza sa mi zapisoval hlboko do duše. Čítanie hodiniek za mŕtvych, Vianoce, obrady Veľkého týždňa, spev Exultét, pri ktorom najopojnejšie verše Sofokla a Pindara sa mi zdali nudné. Toto všetko ma zaplavovalo úctou a radosťou... závidel som tým, čo pristupovali k prijímaniu. Čo sa mňa týka, sotva som sa odvážil vkĺznuť medzi tých, čo na Veľký piatok prichádzali pobozkať tŕňovú korunu.
Roky sa míňali a potajomky som sa modlil k Bohu so slzami, a jednako som sa neodvážil otvoriť ústa... Raz som si dodal odvahy a vstúpil som do spovednice...
Vyšiel som z nej pokorený a napálený a vrátil som sa až o rok (kňaz mi kázal oznámiť svoje obrátenie rodine; dnes mu to nemôžem zazlievať). Potom
25. decembra 1890 som v katedrále Notre-Dame po druhýkrát v živote pristúpil k prijímaniu.“
Toľko slová básnika Paula Claudela o svojom obrátení.
Aj my potrebujeme znovu a znovu prežívať Božiu blízkosť a uvedomiť si, čo znamená život bez Boha.
Claudel píše: „Mladí ľudia, ktorí ľahko opúšťajú vieru, nevedia,
čo je to za námahu, znovu ju získať a akými mukami sa za ňu platí.“
Opäť sú tu Vianoce, a príde aj Veľká noc, prvé sväté prijímania detí... všetky stretnutia v otvorenom chráme sú pre nás veľkou pozvánkou, aby sme sa spájali s Kristom a uvedomovali si jeho prítomnosť – vo sviatostiach, v cirkevnom spoločenstve. Áno, sme hriešni, niekedy zraňujeme Krista a do popredia sa dostávajú temnejšie stránky nás samých, pričom Kristovo posolstvo odsúvame do úzadia. No len on môže spasiť! Prosme, aby sme sa naučili čerpať z prameňov spásy a stali sa tými, ktorí ukážu ľuďom: Hľa Baránok Boží, ktorý sníma hriechy! Lebo iba on je schopný naplniť prázdnotu našich sŕdc, dní... z plnosti srdca totiž hovoria ústa. Nech naše slová nie sú len slovami, aby nebolo ticho!
Branislav Bukovský
Zdroj: časopis Blumentál 1/98
