Čo dali štátnice - alebo - V čom krízujeme

Okrem toho šúlku papiera, čo spomínal „kolega“, mi dali objaviť vo svojich prísnych vyučujúcich srdečných ľudí (už som školu skončila, takže si nerobím očko ;-) Do školy som si niesla štós papierov – keby som si niečo chcela ešte zopakovať :-)). Vošla som do miestnosti prvá poobede, hlava ma už začala bolieť a bála som sa, aby som nezabudla aj ako sa volám. Na moje prekvapenie som si vytiahla fajn otázky – z dejín Platóna a T. de Chardina, z ontológie Jaspersovu existencialistickú ontológiu a základný pojem „bytie“, z etiky som mala predstaviť, v čom tkvie kríza moderného človeka a aké sú to tie moderné cnosti, a tiež Kanta a jeho imperatív. Na štátniciach som memorovala z kníh, nebol čas na osobné zamyslenia, preto využívam túto možnosť tu na blogu, keď ma - pre mňa dosť paradoxne – neprestávajú opúšťať práve otázky z etiky.
V čom krízujeme? Kde sú hranice života našich možností? A čo sa javí ako východisko?
Svoju krízu osobnosti vidím v unudenosti, nechuti do života; Kierkegaard by hovoril o strate pátosu, zaangažovanosti do čohokoľvek. Cítim sa ako v hmle, nevidím dopredu, nemám ciele a plány, nespoznávam priestor mojej realizácie, nevidím ruky, do ktorých by som mohla vložiť svoje srdce. A tak život človeka sa zužuje len na prežitie, je len čakaním (na Godota? :-))
Myslím si, že nuda je to, čo trápi mnohých. Napriek tomu, že svet je rovnako (možno viac) hladný po našej činnosti ako v minulosti, zostávame pasívnymi. Zaliezame do ulít a vyčkávame – sami však nevieme na čo. Ale ako sa niekto vyslovil – že žiadny vietor nebude správny, pokiaľ nepoznáme cieľ našej loďky – tak je to aj s nami; nepoznáme, nevieme dať meno tomu, čo by nás prebudilo, čo by nám vrátilo iskru do očí, či zvon do hlasu... a tak zostávame tonúť v temnotách našich dní a hráme sa na nádej, že raz nás niekto vyslobodí. Túžime po neznámom vysloboditeľovi. Ten však nie je prítomný ani v našej fantázii. Túžime po ľuďoch až tak veľmi, že od nich utekáme... Krízujeme – žijeme v mŕtvom očakávaní. Hej, zas to vo mne evokuje ten šeól, podsvetie... Kristus vraj zostúpil do pekiel, aby otvoril brány tohto žalára... Nech nás žehná Pán a nech nás chráni... Nech príde vysloboditeľ, ktorý presahuje územie našej fantázie a vráti nám dušu!

PrílohaVeľkosť
lovek.jpg19.48 KB
alm 74.pps496 KB
 #

no konečne...

a napíšem to znova. konečne. som si myslel, že už žiješ večne ;-) sa teším, že si zasa vyprodukovala nejaký duchaplný blog.
páči sa mi tvoja myšlienka o unudenosti života, o tom, že potrebujeme vedieť kto sme a kam vlastne kráčame (alebo máme kráčať). pridám myšlienku, ktorá vo mne vŕta už dlho: Pavol vraví, že "ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí." (1Kor 15,19) ako tak chodím po svete, začínam mať dojem, že mnohí z nás nemajú nádej v Kristovi ani v tomto živote... a to je teda riadna kríza. zatiaľ som sa nezamýšľal nad tým, kde to má príčinu; napadá ma len jedna z mnohých životných múdrostí mojej babky: pustili sa Boha, chytili sa vŕby... inu, aj to tak vyzerá...

 
 #

Pustili sa Boha...

Ahoj, presne si to vystihol...alebo tvoja babka - ...chytili sa vŕby. Že pozdravujem. ;-) Mne tá myšlienka unudenosti veľmi rezonuje, lebo sa týka mňa osobne, nejako sa tá nuda na mňa prilepila ako hnusná žuvačka. A prednedávnom bol u nás ocov bývalý profák a spustil na mňa: "Povedzte mi, čo to je s dnešnou mládežou, týmto dnešným svetom?! Žiadny zápal, žiadna vášeň, nič..." Len som preglgla, lebo mi to znelo ako výčitka; ale on ma nepozná, nemohol vedieť, že ja sama trpím touto chorobou. Asi si to Boh požičal jeho ústa...
Ešte k tomu môjmu spomalenému písaniu: U mňa ide čas veľmi pomaly - teda aspoň v mojej hlave, všetko veľmi dlho prežívam, preto mi obyčajne aj trvá lež voľačo napíšem :-) ale budem sa snažiť, keď viem, že je tu také počúvajúce srdce, ako si ty :-) Dúfam však, že nabudúce už napíšem niečo optimistickejšie.
Tiež Ti chcem ešte raz aj tu gratulovať - teda nie k tomu šúľku papiera, ale ku kňazstvu ;-), k načúvajúcemu srdcu, ktorým si vždy bol, čo si ja pamätám - od čias, čo ťa poznám...

 
 #

naša babka

naša milá babka už sú na večnosti. svätá žena. bývali v studenom dome s hrubými kamennými múrmi. v zime tam bol problém vykúriť jednu izbu. a ona keď ráno vstali, tak sa najprv pomodlili a až potom zakúrili... pamätám si ich ako ženu večne modliacu sa. tá snáď kontemplovali aj rýľovanie záhrady... fakt. keď nemali v ruke rýľ, tak ruženec. a keď "nekmitali" medzi maštaľou a chlievom, tak sa poberali do kostolíka (ako to sama vravievali). svätú omšu si nikdy nenechali ujsť - kým vládali prejsť. dokázali vychovať 10 detí. tie mladšie už sama. manžel im zomrel, keď najmladšia mala 2 roky. nemali sa kedy nudiť. nevedeli čo je to nuda, pretože žili s Bohom, ktorý napĺňal ich život...

 

Informácie o Žofia Sepešiová

Obrázok používateľa Žofia Sepešiová

Krátke info o sebe (nepovinné)

Rozpoltená osoba.
Náladová.
Flegmatická - pokiaľ nepretečie pohár trpezlivosti... Individualistka hľadajúca spoločnosť. Osamotené duša. Rozorvané srdce ohradené "čínskym múrom", ktorý však skôr plní úlohu Múru nárekov.
Dvere bez kľučky...v ušiach má vatu.
Líška čakajúca princa.
Optimistka pokiaľ má pre čo žiť... pesimistka v hľadaní zmyslu života.
Pochybujúca veriaca.
Smietka vo vetre...

E-MAIL: chokmasulamit@gmail.com

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu