Sv. Ján XXIII. a sv. Ján Pavol II. mali odvahu hľadieť na Ježišove rany, dotýkať sa jeho ranených rúk a prebodnutého boku. Nehanbili sa za Kristovo telo, nepohoršovali sa
na ňom, na jeho kríži, nehanbili sa za telo brata (porov. Iz 58,7), pretože v každom trpiacom videli Ježiša. Boli to dvaja odvážni ľudia, plní odvahy (parrésie) Ducha Svätého a vydali svedectvo Cirkvi a svetu o Božej dobrote a jeho milosrdenstve.
Boli kňazmi, biskupmi a pápežmi dvadsiateho storočia. V ňom zažili tragédie, ale neboli nimi premožení. Silnejší bol v nich Boh, silnejšia bola viera v Ježiša Krista, Vykupiteľa človeka a Pána dejín, silnejšie v nich bolo Božie milosrdenstvo, ktoré sa zjavuje v týchto piatich ranách, silnejšia bola materská blízkosť Márie.
V týchto dvoch mužoch kontemplujúcich Kristove rany a svedkoch jeho milosrdenstva prebývala «živá nádej», spolu s «nevýslovnou radosťou, plnou slávy» (1 Pt 1,3.8). Tá nádej a tá radosť, ktoré vzkriesený Kristus dáva svojim učeníkom, a ktoré im nič a nikto nemôže vziať. Veľkonočná nádej a radosť, ktoré prešli vyhňou sebazrieknutia, sebavyprázdnenia, najkrajnejšej blízkosti k hriešnikom, až po nevoľnosť z horkosti toho kalicha. Túto nádej a túto radosť títo dvaja svätí pápeži dostali ako dar od vzkrieseného Pána a vo svojom čase ich v hojnosti darovali Božiemu ľudu, získajúc za to večnú odmenu.
Z homílie Svätého Otca Františka pri kanonizačnej slávnosti
Zdroj: sk.radiovaticana.va
