Čo sa nám vybaví, keď sa povie osobné povolanie? Väčšinou si ľudia predstavia, že jeden robí to, a ten zas iné, ako sa spieva v rozprávke Pekárov cisár a cisárov pekár. Proste, každý niečo robíme, takže každý máme nejaké povolanie. Povolanie však neznamená v prvom rade prácu.
Iná utkvelá predstava sa vynorí, keď sa slovo povolanie vysloví v cirkvi. Ten je kňaz, ten je rehoľník, takže oni majú povolanie, zatiaľ čo tento je laik, takže žiadne povolanie nemá. Akoby boh volal iba niekoho. To je veľký omyl!
Kto teda povolanie má a kto ho nemá? Osobné povolanie sa týka každého kresťana, ba dokonca každého človeka, či už veriaceho alebo neveriaceho, aj keď o ňom možno ešte nevie. Ide o jedinečný a celkom neopakovateľný vzťah Boha ku každému z nás jednotlivo. Na tento vzťah potom človek svojim osobným a jedinečným spôsobom odpovedá. Boh svoj ľud nedelí na vyvolených a nevyvolených, bez ohľadu na to, že môže dať niektorým jednotlivo zvláštne poslanie. To však nič nemení na skutočnosti, že osobné povolanie majú všetci. Boh si nás totiž v Kristovi vyvolil všetkých ešte pred stvorením sveta (porov. Ef 1.4).
Vojtěch Kodet: Hledám tvou tvář (karmelitánske nakldatelství)
