Kedysi som si čítala každý deň čosi z Písma a napísala si k tomu nejaké tie svoje "múdrosti"; a pamätám si, ako sa to postupne zužovalo - ako som si už len vypisovala výroky, ktoré ma oslovili - a moje komentáre boli čoraz "tenšie"... akosi som utíchla. Tak teraz čítam jednu malú populárnu knižočku a nechávam ju hovoriť...
Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba líška podobná stotisícom líšok. No ak si ma skrotíš... budeš pre mňa jediný na svete. Ak si ma skrotíš, môj život bude akoby ožiarený slnkom. Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné. Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká hudba.
Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme. Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali.
Ako si niekoho skrotiť?
Musíš byť trpezlivý. Najprv si sadneš do trávy trochu ďalej odo mňa... Ja sa budem na teba pozerať kútikmi očí, a ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňom nedorozumení. Ale každý deň si budeš môcť sadnúť trochu bližšie.
A keď nastal čas rozlúčky, nastal čas smútku...
Je to tvoja vina... ty si chcela, aby som si ťa skrotil. Neželal som ti nič zlé... Budeš plakať. Teda z toho nebudeš mať nič. - Budem. To hlavné je očiam neviditeľné. Dobre vidíme iba srdcom.
Ty si pre mňa jediný, úplne iný, než ostatní...
Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.
A teraz?
Skúšam akú to má chuť na všetko zabudnúť. Je zlé byť bez teba. Chýbaš mi a to bolí a žiadni doktori mi pomôcť nevedia... V hlave samé nezmysly... Nedýcham a nemyslím... Dochádza mi kyslík a už som celkom na dne. Pripútaná v sedadle, letím v lietadle, čo o chvíľu spadne. Možno je to zbytočné, no ja dúfam, že nie - vrátiť sa to dá. Všetky naše znamenia nám isto povedia že život zmysel má...
Má... nemá... má... nemá...
?
Príloha | Veľkosť |
---|---|
princ.jpg | 20.53 KB |
- blog používateľa Žofia Sepešiová
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač