Slávny francúzsky maliar Pierre Auguste Renoir (1841-1919), popredný predstaviteľ impresionizmu, autor okolo šesťtisíc obrazov, bol kvôli artritíde takmer ochrnutý, no napriek chorobe stále maľoval. Keď ho raz priateľ sledoval, ako pri každom ťahu štetcom bojuje s ukrutnou bolesťou, opýtal sa: „Prečo stále maľuješ, keď ti to spôsobuje bolesť?“ Renoir jednoducho odvetil: „Krása zostáva, na bolesť sa zabúda.“
Bolesť ruky môže byť dôvodom na odloženie štetca. Ale maliar, predstavujúci si hotový obraz, nesústreďuje sa na bolesť, ktorá je len sprievodným znakom. Možno práve vďaka bolesti sú jeho obrazy také vzácne, že nemáme toľko peňazí, aby sme si niektorý kúpili. Návštevník galérie sa díva na obraz, a nemyslí na bolesť maliarovej ruky.
Aj veľkonočné posolstvo by sa dalo zhrnúť slovami: krása života zostáva, na bolesť sa zabúda. Maliar života – Ježiš z Nazareta – nemaľoval štetcom, ale slovom a skutkami. Napriek bolesti a ukrižovaniu, ktoré mu urobili ľudia, si zachoval milujúci postoj, ktorého výsledkom bolo vzkriesenie. Krása milujúceho života zostáva, na bolesť a zlých ľudí sa zabúda.
Po Ježišovom ukrižovaní sa učeníkom zrútil svet: ich predstavy o úspešnom pôsobení spolu s Ježišom sa ukázali ako ilúzie. Následkom bol strach, ktorý spôsobil, že sa zamkli pred verejnosťou. Neskôr sa dozvedali správy, že Ježiš žije, od žien, čo boli pri hrobe, od Márie Magdalény, Petra, Jána a emauzských učeníkov.
Večer prišiel Ježiš medzi nich cez zatvorené dvere, a to, čo urobil, možno rozdeliť do dvoch krokov. Prvým je oslovenie. Aby nemali pocit blúznenia, alebo že je to ich vlastný výmysel a fantázia, povedal im: „Pokoj vám“ (Lk 24,36). To vylučuje ilúziu apoštolov, ako námietku proti vzkrieseniu.
Druhým krokom potvrdenia Ježišovej identity boli slová: „Pozrite na moje ruky a nohy, že som to ja! Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá mäso a kosti – a vidíte, že ja mám“ (Lk 24, 39). vtedy učeníci poznali, že pred nimi stojí naozaj icj Majster.
Reakciou učeníkov bola v prvom rade radosť. Radosť však ešte neznamená vieru. Je to iba nadšenie na začiatku, štart procesu,ktorý učeníkov čakal. Viera je až tam, kde človek má poznanie a vyznanie. K svedectvu o vzkriesení museli učeníci dozrievať postupne.
Ježiš im k tomu pomohol: „Máte tu niečo na jedenie?“ (Lk 24, 41). podali mu kúsok pečenej ryby a presvedčili sa, že naozaj má telo, že môže s nimi jesť a môžu sa ho dotknúť. Ježišovo telo bolo reálne, ale oslávené, teda podliehalo iným zákonitostiam ako naše telo.
Aj po dvetisíc rokoch ľudia kladú otázky ohľadom racionálneho vysvetlenia vzkriesenia, pochybujú, či sa dá vstať z mŕtvych, a vyslovujú rôzne teórie. Pochybnosti sú nevyhnutné ako pády, kým sa dieťa naučí chodiť, alebo pády na bicykli, kým sa naučí jazdiť. Prostredníctvom nich dozrievame vo viere, prichádzame k poznaniu a vyznaniu, kým je pre nás Kristus.
Človek totiž má porozumieť, že Ježiš neukazuje rany na rukách a nohách kvôli poraneniu, ale premeneniu. Keď sa apoštoli dotkli rán, dotkli sa premeneného Ježiša. V tej chvíli pochopili, že rany vyrába svet, ale Boh ich premieňa na oslavu. Dáva im cenu a zmysel. Umožňuje nevidieť v ranách iba pokorenie, poníženie a prehru, ale aj slávu.
Nebolo to ľahké pre učeníkov, ani pre nás dnes, ale je to jediná cesta k pochopeniu paradoxov života. Život uštedruje rany každému: sklamali nás priatelia, vyhodili nás zo skúšky, urobili sme pochybné rozhodnutia, prežili frustráciu v práci. Ďalšie rany pochádzajú z chorôb, od detstva do staroby. Možno nás niekto okradol a zostali sme bezmocní a bezradní, vnútorne zranení. Niekto nás možno ohováral, a tým privodil rany života. Keď sa trhajú rodinné vzťahy kvôli hádkam a majetku – to sú rany, ktoré pochádzajú zo sebectva, z hriechu. Poznáme rany z nevydarených detí, alebo rany z rozbitého manželstva.
Rozjímať nad vzkriesením, znamená pozrieť na svoj život inými očami. Všetko, čo prežívame, slúži na naše dozrievanie. Aj o nás platí to, čo o Ježišovi: „Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 26). či nebolo potrebné prežiť rôzne smútky, aby sme dospeli tam, kde sme dnes? Aby sme mali taký obraz o Bohu, aký máme dnes? Veď na začiatku sme mali plno ilúzií. Mysleli sme si, že budme šťastní, usmievaví, veselí a bezstarostní. Koľko z toho je pravda? Musel sa zmeniť náš obraz o živote, o Bohu, o ľuďoch, o sebe. Pán chce počkať, kým dozrejeme a objavíme, že existuje nejaký zmysel aj v nezmyselnosti, nádej aj v sklamaní a dôvera aj tam, kde je nedôvera. Preto posolstvo Evanjelia znamená: pozrite na ruky, nohy, rany, ale viďte premenenie!“
Anton Fabian. Vydarený život - zamyslenia inšpirované evanjeliom (vyd. Michala Vaška)
