Tento článok nechce byť úvahou nad minulosťou a dejinami 19. storočia, kedy sa mnohí naši národovci snažili obrodiť Slovač v kontexte celkovej panslavistickej vzájomnosti. To už bolo dávno. V článku sa chcem skôr zamyslieť nad priestorom „tu a teraz“. Píše sa rok 2009, 21. storočie je v plnom prúde – aspoň sme sa v plnom prúde doňho doslova vrhli, akoby nás to malo oslobodiť od spomienok na hrôzy predchádzajúceho storočia... Ako sme na tom so slovanskou vzájomnosťou v súčasnosti? Je vôbec takáto otázka na mieste, alebo je to už dávno prekonané? Je správne, ak je to prekonané? Ak to nie je správne, čo sa s tým dá robiť?

V článku sú predovšetkým analyzované slovensko-česká a slovensko-ruská vzájomnosť a ich perspektívy do budúcna.
-

SLOVENSKO-ČESKÁ VZÁJOMNOSŤ

Voľakedy Slovania pod tlakom germanizácie alebo maďarizácie dúfali v slovanskú vzájomnosť. Beneš a jeho kolegovia počas prvej svetovej vojny „vybavili“, aby vznikol štát Čechov oslobodených spod Rakúska. Čechov však bolo oproti Nemcom málo a vzájomnosť so Slovákmi bola taká veľká, že sa pretlačila idea jednotného československého národa, ku ktorého samostatnému štátu sa pridala aj Podkarpatská Rus, aby ČSR mala za suseda aj Rumunsko. Tým, ako vieme, sme mohli lepšie zápasiť o svojbytnosť proti Maďarsku, ktoré sa nedokázalo zmieriť s takým radikálnym oklieštením svojich uhorských hraníc.

Ideu jednotného československého národa sa Slováci snažili prekonať už za prvej ČSR (isteže už aj v 19. storočí) a dnes, 16 rokov po rozdelení federácie, je táto idea už asi naozaj passée. Samozrejme, vnímam to ako správny postup. Ale čo mám na srdci, je SLOVENSKO-ČESKÁ VZÁJOMNOSŤ. Je nádherné, že slovenskí a českí politici sa často navštevujú, spolupracujú a tiež často svoje prvé zahraničné cesty nasmerujú práve do Česka resp. na Slovensko. Veľmi ma to povzbudzuje a súhlasím s prehlbovaním slovensko-českej bratskej vzájomnosti „všetkými desiatimi“. Rozdelenie ČSFR utužilo slovensko-české vzťahy, pretože konečne sme sa navzájom stali nezávislými a Slováci sa prestali sťažovať na pražský centralizmus a industrializáciu českých krajín na úkor Slovenska, a naopak Česi na to, že doplácajú kopec peňazí na „zaostalejšie“ Slovensko. Poznáte to: keď žijú dvaja bratia v jednej izbe, často si lezú na nervy, ale keď už dospejú a osamostatnia sa (vrátane bývania), ich vzťahy sa častokrát náhle prehĺbia a stmelia. Vymiznú tradičné hádky a žabo-myšie vojny. Tak to bolo aj medzi bratskými národmi Čechov a Slovákov. :-)
-
SLOVENSKO-RUSKÁ VZÁJOMNOSŤ

Nuž, táto otázka už nie je tak príjemne trblietavá ako slovensko-česká vzájomnosť. Generačne starší dodnes nevedia odpustiť Rusom inváziu z roku 1968 a generačne mladší Slováci zas obviňujú Rusko z nakazenia povojnovej ČSR komunistickou patologickou infekciou, čím podľa nich zbrzdili rozvoj našich krajín až tak, že zaostávame za Západom tak, ako zaostávame. Rusi tiež neboli zrovna prívetiví k slovanskému národu Poliakov (dodnes sú Poliaci na Rusov, mierne povedané, naštvaní).

ČO SI TEDA POČNEME? Máme nejakú platformu, na ktorej by sa dala budovať vzájomná slovanská vzájomnosť? Rozlíšme tu dve úrovne – úroveň bežných Slovákov a úroveň štátnikov.
-
Bežní Slováci majú pestré názory. Do roku 2003 mnohí Slováci verili v stredopravicové politické sily a podporovali orientáciu Slovenska na USA. V roku 2003 USA napadli Irak a všetko sa zmenilo – USA si pokazili v očiach celého sveta reputáciu a začal prevládať odpor a nechutenstvo voči Spojeným štátom. Tak sa deje doteraz. Orientácia bežných Slovákov sa zmenila na Brusel, čo vyvrcholilo všeobecným privítaním vstupu do EÚ v máji 2004. (Samozrejme, priveľmi zovšeobecňujem, ale myslím si, že nie som ďaleko od skutočnej sociologickej predstavy.) Teraz niektorí Slováci reptajú aj na Brusel a na jeho limitujúce a kontrolné aktivity od výmyslu sveta. Vcelku sa však dá povedať, že bežný Slovák víta členstvo v Únii a hádam aj euro. Sú však medzi nami aj Slováci, ktorí sa predsa len orientujú na Ruskú federáciu. Poznám takých ľudí a môžem povedať, že jedného mám aj doma – je ním môj otec. Takže mám takúto sociologickú situáciu priamo vo svojej bezprostrednej blízkosti a môžem ju skúmať.

Aké sú najčastejšie dôvody orientácie Slováka na Rusko?

1.) Podobný štýl života
Slovenský národ nie je zvyknutý žiť v takom zhone a naháňačkach za konzumom, peniazmi a kariérou, ako je tomu na Západe, resp. v USA. Slováci majú svoje hory, pokojné salaše, tiché doliny s ligotavými, čistými potôčikmi. Sme od kosti zvyknutí žiť pokojne, vyrovnane, ustálene a cudzincov privítavame štedro a priateľsky. K životu nám odveky stačil kostol, krčma, pekáreň a v čase industrializácie aj nejaká tá manuálna práca. Sme taký mierumilovný, pokojný národ, ľahko sa poddávajúci a nemáme radi konfrontácie a politiku. Rusi sú na tom podobne. Tiež žijú vo svojich zapadnutých dedinách roztrúsených stovky kilometrov od seba na šírych planinách. A mestá? Rovnaké králikárne ako tu na Slovensku.

Teraz po Novembri sa už aj k nám dostáva zhon za kariérou a peniazmi, mestá sa premenili na hromadu hypermarketov a všemožných nákupných centier. Nákupná horúčka denno-denne po celý rok. Najmä starší Slováci si uvedomujú, že to nie je v zhode s typickou mentalitou Slovače a je im to dôvodom orientovať sa na Rusko, v ktorom vidia útechu a spomienky na tradičný spôsob života.

2.) Zlá skúsenosť s Nemcami
Slovania majú veľmi zlú skúsenosť s Nemcami. To je ďalší dôvod niektorých Slovákov, orientujúcich sa na opačnú stranu – na Rusko. Naše slovanské národy sú priamo susedmi Germánov. Môj otec hovorí, že Nemec sa vždy bude nadradzovať nad Slovana – a historická skúsenosť to potvrdzuje. Nemci boli vždy kladivom a Slovania (obzvlášť Poliaci a Česi) boli vždy kovadlinou. Otec má priamu skúsenosť, že keď Nemec prišiel do jeho práce, vždy si urobil patričný odstup a dával najavo, že ON je Nemec – objavila sa tu akási nemecká hrdosť, ješitnosť a tendencia dvíhať nos. Keď naopak prišli ruskí experti do tatinovej práce, bez problémov sa s nimi dalo debatovať, boli priateľskí, prívetiví a otvorení. Všimnime si tiež, ako už v prvej polovici 19. storočia ovládal Nemcov hegeliánsky duch, v rámci ktorého filozof Hegel označil Prusko za vrchol ľudskej kultúry. Už vtedy bol nemecký nacionalizmus evidentne silný a voči Poľsku aj neskrývane konfrontačný. A o druhej svetovej vojne ani nemusím hovoriť. Amerika je ďaleko, za susedov máme expanzívnych a v súčasnosti ekonomicky v Európe najsilnejších Germánov, tak nám zostáva len badať útechu v silnom Rusku, ktoré dokázalo v histórii Nemcov schladiť. Tak uvažujú niektorí Slováci, ktorí sa orientujú na Rusko.

3.) Vyváženosť v geostrategickej politike
Viacerí Slováci podporujú Rusko, pretože v ňom chcú vidieť silného hráča v geostrategickej politike – povedzme rovno, že ho chcú mať ako vyvážený protipól voči USA. V roku 2003 USA napadli Irak a hoci Rusi v Bezpečnostnej rade OSN akokoľvek protestovali a vetovali (spolu s ďalšími), USA si spravili aj tak po svojom, lebo vedeli, že „to oni sú páni na svete“ a nikto ich nepotrestá sankciami, lebo by to bolo pre každého mimoriadne ekonomicky nevýhodné. A tak si USA panujú. Slováci, o ktorých je tu reč, si v tomto kontexte veľmi cenia vládu Putina, v ktorom vidia muža sily, čo spravil v pojeľcinovskom Rusku konečne poriadok. Za Jeľcina sa totiž celé Rusko rozpadávalo, inflácia šla na výlet do nebies, samé bankroty, bolestivý rozpad a tunelovanie veľkých socialistických závodov, chápadlá mafie siahali všade a začali sa starať aj do politiky (vrátane všemožných porevolučných zbohatlíkov miliardárov). A Putin dal všetkým po prstoch, niektorých aj zavrel a vrátil Rusku ekonomické a vojenské sebavedomie. Tým sa stáva Rusko opäť silným hráčom a konkurentom USA, čo niektorí Slováci veľmi oceňujú.

4.) Slovanská vzájomnosť a jazyková blízkosť
Nuž, a dôležitým aspektom slovensko-ruských vzťahov, ktoré sa pozvoľna pretavujú u niektorých Slovákov do orientácie na Rusko, je slovanská vzájomnosť, jazyková blízkosť a taktiež aj socialistická výchova v školách, ktorá podporovala víziu tzv. československo-sovietskeho priateľstva. Tento posledný faktor úzko súvisí s predchádzajúcimi troma – dá sa povedať, že všetky tieto štyri faktory spolupôsobia a spolupracujú. Premiešavajú sa. Máloktorý Slovák, orientujúci sa na Rusko, Rusko podporuje len z jedného dôvodu. Takže priestor pre slovanské spolucítenie je tu naďalej otvorené – obzvlášť u skúsenejších občanov, ktorí sa učili ruský jazyk, ovládajú azbuku a zdá sa im Rusko oveľa bližšie než Západ (a to by sme mohli šikovne prepojiť s prvým bodom o podobnom životnom štýle Slovákov a Rusov).
-
Doteraz sme stále hovorili o názoroch bežných Slovákov a o ich dôvodoch, prečo stáť proti Rusku alebo sa na Rusko orientovať. Bola to úroveň bežných Slovákov. Prejdime k druhej, už spomenutej úrovni, a síce na úroveň štátnikov. Náš premiér má Rusko asi rád, aspoň tak ho mám zapamätaného. Orientácia na USA sa mu zdá zrejme smiešna, pričom Brusel považuje za nevyhnutnosť. Naši politici si uvedomujú a podporujú strategickú pozíciu Ruska, hoci nevidia ružovo našu závislosť od ruskej ropy a plynu. Slovanská vzájomnosť tu teda istý priestor má aj na úrovni štátnikov, ale keďže sme členmi NATO, tak sú naše vzťahy komplikované a slovanskej vzájomnosti nedôstojné.
-
ZÁVEREČNÉ VYHODNOTENIE A PERSPEKTÍVA SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI

Ako ste si, drahí čitatelia, všimli, venoval som sa v článku vlastne iba slovensko-českej a slovensko-ruskej vzájomnosti. Tieto vzájomnosti považujem totiž pre slovenský národ za rozhodujúce, hoci si stále chcem prízvukovať aj spoluprácu s inými Slovanmi – priznajme si však, že tá je dosť slabá a neviem sa vyjadriť, či má budúcnosť. Budúcnosť a istú perspektívu vidím skutočne práve vo vzájomnosti s Čechmi a Rusmi. A tak som sa venoval práve im.

S Čechmi musíme držať zajedno. Vidím to optimisticky. Niektorí Česi po rozdelení federácie neverili, že Slováci ustoja svoj vlastný štát a tíško si želali, aby sme zbankrotovali. Napriek tomu sme sa ako štát posilnili. Rástli, hoci nás trocha zbrzdil mečiarizmus, napriek nemu sme pravicovými reformami šikovne dobehli Čechov a mohli sme spolu s nimi vstúpiť do Únie. A teraz dokonca nielenže máme ekonomiku aspoň na ako-takej úrovni (ak odhliadneme od svetovej krízy), ale prijali sme euro skôr ako Česi! A na to sa niektorí Česi dívajú s obdivom, údivom, možno so závisťou. Slováci ukázali, že sú sebestační a schopní si vládnuť sami. O to väčšmi sa bude slovensko-česká spolupráca rozvíjať a prehlbovať. Jediné trenice, ktoré vidím, budú asi len v rámci športovej rivality, kedy si (najmä v hokeji a futbale) trošku proti sebe zabojujeme. :-)

Myslím, že slovensko-ruské vzťahy sa budú vyvíjať tiež dobre – a to najmä pri súčasnej ľavicovej vláde, v ktorej Fico často potvrdzuje spoločné slovanské hodnoty Slovákov s Rusmi. Hoci sme členmi NATO, a teda sme ako štát akýmisi súpermi Ruska, národné záujmy povzbudzujú k bohatému vzájomného obchodu a ideovej (aj panslavistickej) spolupráci. Slovensko ťažko preniká na presýtené západné trhy so svojimi výrobkami, avšak ruský trh je obrovský a mnohé slovenské firmy ho objavujú ako mimoriadne sľubné „ložisko úspechov a finančných ziskov“. Preto verím, že je ešte aj dnes priestor pre ráznu a strategickú spoluprácu Ruska a Slovenska, budujúc priateľstvo na spoločnej platforme slovanskej vzájomnosti. Má to budúcnosť, slovanstvo má budúcnosť.
-