Dnešnú katechézu venujeme jednému skutku milosrdenstva, ktorý všetci veľmi dobre poznáme, ale ktorý možno neuvádzame do praxe tak, ako by sme mali: trpezlivo znášať nepríjemné osoby. A tie jestvujú, nie je tak? Všetci sme veľmi dobrí v identifikovaní toho, kto je nám na obtiaž: stáva sa to, keď niekoho stretneme na ulici, či keď príde nejaký telefonát... Rýchlo si pomyslíme: „Ako dlho budem musieť počúvať sťažnosti, klebety, žiadosti či vystatovania tejto osoby?“ Niekedy sa stáva že nepríjemnou osobou je niekto v našej blízkosti, spomedzi tých najbližších, aj medzi rodinnými príslušníkmi je vždy niekto taký; nechýbajú ani na pracovisku; ba nie sme bez nich ani vo voľnom čase. Čo musíme robiť s nepríjemnými osobami? Veď aj my sme mnohokrát nepríjemní k druhým, no nie? Aj my... Prečo bol medzi skutky milosrdenstva začlenený aj tento skutok – trpezlivo znášať nepríjemné osoby?

V Biblii vidíme, že sám Boh musí použiť milosrdenstvo, aby znášal sťažnosti svojho ľudu. Napríklad v Knihe Exodus sa ľud javí ako skutočne neznesiteľný: najprv narieka, lebo je otrokom v Egypte a Boh ho oslobodzuje; potom sa v púšti sťažuje, lebo niet jedla (porov. 16,3) a Boh posiela prepelice a mannu (porov. 16,13-16), avšak aj napriek tomuto sťažnosti neprestávajú. Mojžiš bol prostredníkom medzi Bohom a ľudom, a aj on sa niekedy javil ako nepríjemný pre Pána. Avšak Boh mal trpezlivosť a tak Mojžiša a ľud naučil aj tomuto nevyhnutnému rozmeru viery.

Spontánne tu teda vyvstáva prvá otázka: spytujeme si niekedy svedomie, aby sme videli či sa aj my niekedy môžeme druhým javiť ako nepríjemní? Je ľahké ukazovať prstom na chyby a nedostatky iných, avšak musíme sa naučiť byť v koži toho druhého...

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .