Apoštol Pavol píše: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás“ (Kol 1,24). Keď porozumieme zmysel utrpenia, zažijeme radosť, akú zažil Pavol z Tarzu, ktorého slová opisujú jeho osobný zážitok, ale potom sa vzťahujú aj na iných. A čo Apoštol pochopil, to s radosťou podáva iným, aby to pomohlo iným, ako pomohlo jemu do hĺbky preniknúť význam spásonosného utrpenia. Apoštol nám svojím postojom hovorí, že je dôležité nabrať odvahu neunikať pred bolesťou, nechať ju tam, kde je. Teraz prežívaná bolesť má za cieľ spojiť s miestom, ktoré najviac potrebuje uzdravenie.

Utrpenie je také vznešené ako sám človek práve preto, že do určitej miery vyjadruje človekovi vrodenú vznešenosť a svojím spôsobom ju aj prekračuje. Podľa všetkého bolesť patrí k činiteľom človeka, ktorými človek prevyšuje stvorené veci: je skutočnosťou, ktorá človeka v určitom zmysle predurčuje prekonať seba samého a akýmsi tajomným a skrytým spôsobom ho do toho nutká. Bolesť sa musí stať súčasťou ľudského „ja“, aby priniesla úrodu v srdci toho, kto trpí, i v srdciach tých, s ktorí sa s ním stretávajú. Toto mal Ježiš na mysli, keď žiadal svojich učeníkov, aby niesli svoj kríž. Vziať kríž znamená pripustiť svoju zranenosť a prijať pravdu o sebe. Ten, kto vezme svoj kríž, jasne uvidí kríže, ktoré musia niesť jeho blížni a bude im môcť ukázať cestu k radosti, pokoju a slobode. Nasledovanie kríža znamená, že sa budeme zasadzovať za to, aby naši bratia boli slobodní a naše sestry šťastné. Ak to budeme robiť, dostaneme sa pre odpor sveta, podobne ako Ježiš, do utrpenia a na kríž. Ak prijmeme, že cesta k dokonalosti vedie práve cez kríž, pochopíme, že bez odriekania a duchovného boja nie je možné dosiahnuť svätosť.

Kristus dal odpoveď na túto otázku o utrpení a o význame utrpenia nielen svojím učením, teda blahozvesťou, ale predovšetkým svojím vlastným utrpením, ktoré sa organicky a neoddeliteľne včleňuje do učenia jeho blahozvesti. A toto je akoby posledné a syntetické slovo jeho učenia, „slovo kríža“, ako to potom povedal svätý Pavol (porov. 1Kor 1,18). Pavol pochopil, že Kristov kríž je zdrojom celého kresťanského života. Hlavnou črtou jeho odkazu je vedomie, že ako Kristus uskutočnil dielo vykúpenia v chudobe a prenasledovaní, tak aj Cirkev je povolaná kráčať po tej istej ceste, aby sprostredkovala ľuďom ovocie spasenia. Táto cesta je cestou kríža. Vziať každý deň svoj kríž a tak nasledovať Ježiša je najistejšia cesta obrátenia a pokánia, pretože kríž je aj znamením Božej lásky. Zároveň je aj znamením toho, že svet svojou nenávisťou umlčal hlásateľov univerzálnej lásky ako bohorúhačov. Prakticky a dôsledne žité kresťanstvo nutne vedie ku konfrontácii s mocnými Zeme. Skutočný Kristov učeník pôjde tou istou cestou, ako jeho Majster - na kríž.

Už v Starom zákone sa choroba (utrpenie) stáva cestou k obráteniu. Prorok Izaiáš tuší, že utrpenie môže mať aj vykupiteľský význam za hriechy iných. Toto sa udialo v Ježišovom utrpení, ktorý svojím utrpením a smrťou dal utrpeniu nový zmysel. Ono nás môže urobiť podobnými jemu a spojiť nás s jeho vykupiteľským utrpením. Každý človek je pozvaný zúčastniť sa na utrpení, ktorého výsledkom je vykúpenie. Je povolaný podieľať sa na utrpení, ktorým sa vykúpilo každé ľudské utrpenie. Tým, že Kristus uskutočnil vykúpenie prostredníctvom utrpenia, dal ľudskému utrpeniu výkupnú hodnotu. Teda každý človek sa môže svojím utrpením zúčastniť na Kristovom vykupiteľskom utrpení. Ak má človek účasť na Kristových utrpeniach, tak je to preto, že Kristus sprístupnil ľuďom svoje utrpenia, že on sám v istom zmysle mal podiel na všetkých ľudských utrpeniach vo svojom spásonosnom utrpení. A keď človek vierou objaví Kristovo vykupiteľské utrpenie, zároveň v ňom nachádza svoje utrpenia a obohatené vierou ich vidí s novým obsahom a novým významom.

Ježiš chce preniknúť do duše každého trpiaceho cez srdce svojej najsvätejšej Matky, ktorá je prvotinou a vrcholom všetkých vykúpených. Akoby pokračovaním materstva, ktoré sa uskutočnilo pôsobením Ducha Svätého, zomierajúci Kristus udelil Preblahoslavenej Panne Márii nové duchovné a univerzálne materstvo, zahŕňajúce v sebe všetkých ľudí, aby každý, kto vierou putuje na zemi, ostal s ňou úzko spojený až po kríž a aby každé utrpenie, pretvorené silou tohto kríža, sa premenilo z ľudskej slabosti na Božiu silu. Aby sme v nasledovaní kríža nestratili odvahu, svieti nám svetlo Veľkej noci. Ono spočíva v tom, že Ukrižovaný vstal z mŕtvych a žije. Rovnako všetci tí, ktorí trpia pre spravodlivosť, slobodu a lásku a sú s ním prenasledovaní, ba aj usmrcovaní, budú žiť s ním. Kristus vôbec neskrýval pred svojimi poslucháčmi potrebu utrpenia. Hovoril o tom veľmi jasne: „Kto chce ísť za mnou... vezme každý deň svoj kríž.“ Cesta, ktorá vedie do nebeského kráľovstva, je „úzka a strmá“ (porov. Lk 9,23) a Kristus ju stavia do protikladu so „širokou a priestrannou“ cestou, ktorá „vedie do zatratenia“ (porov. Mt 7,13-14).

Utrpenie má povahu skúšky. Dá sa pozorovať, že človek pristupuje k tejto skúške skoro vždy s typickým svojráznym ľudským odporom a s otázkou prečo. Pýta sa na zmysel utrpenia a hľadá odpoveď na túto otázku na svojej ľudskej rovine. Zaiste sa často na to spytuje Boha. Okrem toho človek dobre chápe, že ten, komu kladie otázku, trpí a chce mu odpovedať z kríža, akoby z centra svojho utrpenia. No medzitým je potrebný čas, ba aj dlhý čas, kým sa táto odpoveď vnútri ohlási. Kristus neodpovie priamo a abstraktne na toto ľudské pýtanie sa na zmysel utrpenia. Človek počuje jeho spásonosnú odpoveď natoľko, nakoľko sa vžije do Kristových utrpení. Kde sa človeku podarí v slzách povedať „áno“ tomu, čo pripravila nevyspytateľná Božia láska, tam sa uskutočňuje kresťanská odovzdanosť. Odovzdanosť do Božích rúk je vždy zázrakom, pred ktorým nám neostáva iné, len sa s obdivom skloniť. Ten, kto prijíma svoje utrpenie je tu pre druhých, pretože cez toto prijatie môže dať útech tým, čo sú zdraví. Tu má kresťan možnosť volať: „Pane, nech sa stane tvoja vôľa, aj keď nechápem!“ Ak si navzájom pomáhame modlitbou, aby sme sa k utrpeniu dokázali takto postaviť, potom sa aj najťažšiemu utrpeniu zlomí osteň a nastúpi odovzdanie sa Bohu. Pri hľadaní odpovede na zmysel utrpenia potrebujeme vziať do úvahy, že Kristus tieto dôvody nevysvetľuje abstraktne, ale predovšetkým hovorí: „Nasleduj ma! Poď! Svojím utrpením sa zapoj sa do diela spásy sveta, ktoré sa uskutoční prostredníctvom môjho utrpenia, prostredníctvom môjho kríža.“ Keď človek berie svoj kríž, duchovne sa zjednocuje s Kristovým krížom a objavuje spásonosný význam utrpenia. Tento zmysel môže objaviť práve na rovine Kristovho utrpenia. No súčasne ten spásonosný význam utrpenia zostúpi z Kristovej úrovne na úroveň človeka a stáva sa akoby výrazom jeho osobnej odpovede. Vtedy človek nájde vo svojom utrpení vnútorný pokoj, ba aj duchovnú radosť. Túto radosť nachádza práve preto, lebo pomocou zjednotenia sa s Kristom a jeho krížom sa trpiaci dokáže obetovať. V úprimnom sebadarovaní človek môže nájsť v plnej miere sám seba. V darovaní seba nachádzame zmysel utrpenia. Dokonca môžeme povedať, že utrpenie, ktoré sa medzi ľuďmi nachádza v najrozličnejších formách, je preto medzi nami, aby vzbudzovalo v človekovi lásku, ten nezištný dar seba samého iným trpiacim ľuďom, nestarajúc sa o vlastné pohodlie. Svet ľudského utrpenia bez prestania takrečeno vyvoláva iný svet, svet ľudskej lásky. Bolesť do určitej miery pôsobí, že človek zabúda na seba, vnútorne sa podnieti láskou a prejaví ju skutkami. „Blížny“ nesmie nedbalo prejsť pomimo utrpení iných už pre základnú ľudskú spolupatričnosť a viac pre lásku k blížnemu. Kristus hovorí: „Mne ste to urobili.“ On sám v každom jednotlivcovi zakusuje lásku, on prijíma pomoc poskytnutú bez rozdielu hocakému trpiacemu. On sám je prítomný v tom, kto trpí, pretože jeho spásonosné utrpenie sa navždy rozšírilo na každé ľudské utrpenie. Všetci trpiaci sú raz a navždy pozvaní zúčastniť sa „na Kristových utrpeniach“ (1Pt 4,13). Takisto všetci sú povolaní vlastným utrpením „dopĺňať to, čo chýba Kristovmu utrpeniu“ (Kol 1,24). Súčasne Kristus naučil ľudí, aby pomocou bolesti robili dobro a robili dobro tomu, čo trpí. Súcit je dôležitý pre celé naše správanie sa voči utrpeniu druhých. Preto je potrebné pestovať v sebe citlivosť srdca, ktorá svedčí o spolucítení s trpiacim. Niekedy tento súcit ostáva jediným alebo najdôležitejším vyjadrením našej lásky a našej solidárnosti s trpiacim bratom. V tomto nám do základov odhalil zmysel utrpenia.

Nasledovanie kríža by sme mohli zhrnúť do jedinej vety: „Pane, nerozumiem ti, no pomôž mi, aby som vytrval a veril, že ty môžeš všetko urobiť dobrým a správnym.“

Čo sa oplatí prečítať:
Brantschen, J.: Prečo nás dobrý Boh necháva trpieť?, Dobrá kniha, Trnava, 2006.
Nouwen, H. J. M.: Vnútorný hlas lásky, Redemptoristi – Slovo medzi nami, Bratislava, 2004.
Druhý vatikánsky koncil: Lumen gentium, SSV, Trnava, 1993.
Druhý vatikánsky koncil: Gaudium et spes, SSV, Trnava, 1993.
Ján Pavol II.: Salvifici doloris, SSV, Trnava, 1998.
SSV: Katechizmus Katolíckej cirkvi, Trnava, 1999.