Lk 22, 39-46: „(Ježiš)…ako zvyčajne šiel na Olivovú horu a učeníci išli za ním. Keď prišiel na miesto, povedal im: »Modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!« Sám sa od nich vzdialil asi toľko, čo by kameňom dohodil, kľakol si a modlil sa: »Otče, ak chceš, vezmi odo mňa tento kalich! No nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!« Tu sa mu zjavil anjel z neba a posilňoval ho. A on sa v smrteľnej úzkosti ešte vrúcnejšie modlil, pričom mu pot stekal na zem ako kvapky krvi. Keď vstal od modlitby a vrátil sa k učeníkom, našiel ich spať … I povedal im: »Čo spíte? Vstaňte, modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!«“
Učeníci sa prebrali a jeden cez druhého spustili:
– No, pravda, zdriemli sme si, lebo sme trochu popili – ale veď ty sám si nám to víno nalieval! Teraz nám to vyčítaš?!
– To bolo víno – skvelé! Tmavogranátová farba s čiernoríbezľovými kabernetovými tónmi, ovocnou, mladou chuťou doplnenou kvetinovými tónmi s príjemným zvyškovým cukrom a sviežou harmonickou kyselinkou, v dochuti sprevádzanou naznačenou vôňou chrámového kadidla…
Pozreli na Ježiša. Zháčili sa. Potom si medzi sebou začali šuškať:
– Videli ste ho? Ako to vyzerá?!
Keď bol ich majstrom Ježiš, cítili sa síce vedľa neho dôležití, ale aj zahanbení, lebo Ježiš bol vždy lepší. Teraz, keď ho vidia zroneného, nedokážu prepásť šancu ukázať sa v lepšom svetle. Predviesť sa, že aj oni rozumejú jeho problému. A na oplátku mu aj pomôžtu! Najlepšie, ako vedia!
Učeníci sa začali v posudzovaní Ježišovho stavu jeden cez druhého predbiehať, kto z nich sa pred ostatnými ukáže ako lepší znalec, ponúkne lepšiu diagnózu a liek:
– Učiteľ, si prepracovaný, mal by si viac relaxovať!
– Skús cvičiť jogu! Nooo… veď nemusíš sa hneď kvôli tomu mračiť. Nechceme, aby si uznával hinduizmus, stačí cvičiť ásány a pránájámu! Uvidíš, ako ťa to zmení!
– Nájdi si rovno liečiteľa, ktorý vie harmonizovať čakry!
– Ale čo! Zablokovanú energiu čchi lieči akupunktúra!
– Čoby, čoby – namietal Filip – to treba riešiť psychologicky! Ježiš potrebuje autogénny tréning a psychoanalýzu oidipovského komlexu! Keď sa po štyridsiatich dňoch pôstu a samoty vrátil z púšte, začal verejnú činnosť, aby si zahojil sociálny hlad. Po tej samote sa potreboval vyrozprávať, uspokojiť svoju potrebu byť prijatý. Ale sa mu to nepodarilo, keď proti sebe poštval zákonníkov! Tak sa dekompenzoval! Keby si na začiatku kariéry nechal poradiť od profesionálnej PR agentúry, mohol mať perfektné vzťahy s verejnosťou a toto by sa nestalo!
Mk 14, 34-38: „Vtedy im povedal: »Moja duša je smutná až na smrť. Ostaňte tu a bdejte!« …padol na zem a modlil sa … Hovoril: »Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem ale čo ty.« Keď sa vrátil, našiel ich spať. I povedal Petrovi: »Šimon, spíš? Ani hodinu si nemohol bdieť? Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia. Duch je síce ochotný, ale telo slabé.«“
Jakub začal Ježišovi dohovárať – Majster, si príliš úzkostlivý. Na túto slabosť tvojho tela sa bežne dáva Diazepam. Psychiatri to často predpisujú, lebo v mozgu sú receptory, s ktorými jeho molekula fuguje. Uvidíš – ukľudní ťa to. Budeš z toho mať dobrý pocit!
– Ale čo! povie Peter. Tento prebytok diagnóz nikam nevedie. Vy všetci ste vedľa! Vari nadarmo vraví prorok:
Neh 8, 10: „A nermúťte sa, lebo radosť v Pánovi je vaša sila!“?
Ježiš, ty si Učiteľ a nepoznáš Písmo?! Nedávno si povedal:
Jn 10, 15: „Aj svoj život položím za ovce.“
a dnes sa tu rmútiš a stresuješ! Kde je tvoja radosť v Pánovi?!
2 Kor 9, 6-7: „Veď kto skúpo seje, skúpo bude aj žať; kto seje štedro, štedro bude aj žať. Každý tak, ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia, lebo veselého darcu Boh miluje.“!
A, Rabi, kde sa podela tvoja veselosť?!
– To znamená, že Ježiš stratil radosť evanjelia – Evangelii gaudium! – pošepkal ešte Peter Jakubovi – to je jeho problém!
Ján si v Duchu pomyslel – už aj kolegovia sú ako naši kňazi a zákonníci! Ľud vyzývajú, že zmluvu s Hospodinom treba plniť celou vôľou, z celého srdca, ale sami Mojžiša a prorokov iba znalecky komentujú…
Ale akonáhle niekto nie je iba znalcom Zákona a berie Boha opravdivo vážne, musí mu byť ľúto zástupov (2Kor 11, 29), že sú ako ovce bez pastiera (Mt 9, 36)… a keď potom povie Bohu
Ž 119, 136: „Potoky sĺz ronia moje oči, že sa nezachováva tvoj zákon“ ,
tak ho vyhlásia za neurotika. Lebo hoci
1Jn 5, 19 „Vieme, že sme z Boha a celý svet je v moci Zlého“ ,
byť zo stavu sveta zarmútený, ba zronený, to sa predsa v „slušnej spoločnosti“ nepatrí…
Zármutkom nad stavom spoločnosti či cirkvi sa jej vrcholový manažment cíti obvinený!
To je provokácia, akú si zvyčajne nikto nedovolí.
Radšej chcú liečiť toho, kto je výčitkou ich nedostatkov, než by si pripustili svoju zodpovednosť za tie nedostatky.
Mk 14, 39-41: „(Ježiš) Znova odišiel a modlil sa… A keď sa vrátil, zasa ich našiel spať … a nevedeli, čo mu povedať. …povedal im: „Ešte spíte a odpočívate? Dosť už. Prišla hodina: hľa, Syna človeka už vydávajú do rúk hriešnikov.“
Lk 22, 47: „Kým ešte hovoril, zjavil sa zástup a pred nimi išiel jeden z Dvanástich, ktorý sa volal Judáš. Priblížil sa k Ježišovi, aby ho pobozkal“
a vraví: Rabi, z ohľadu na tvoj zdravotný stav som ti vybavil konziliárne vyšetrenie u najlepších odborníkov a znalcov… U Veľrady!
Lk 22, 54-58: „…(Ježiša) zaviedli do veľkňazovho domu. Peter šiel zďaleka za nimi. Keď uprostred nádvoria rozložili oheň a posadali si okolo neho, Peter si sadol medzi nich. Ako tak sedel pri svetle, všimla si ho ktorási slúžka … a po­vedala: »Aj tento bol s ním.« Ale on ho zaprel: »Žena, nepoznám ho.«“
Vyhŕkol: dlho som žil pri ňom, ale s ním som vlastne nebol! Naštudoval som Mojžiša i prorokov, mám doktorát z dogmatickej, morálnej i pastorálnej teológie, ba aj z kánonického práva… ale to, čo on hovorí, ako on Písmo cituje, to som jakživ ešte nezažil!
(On zrušil všetky moje istoty! – pocítil vo svojom vnútri).
Nikde som nepočul, aby sa niekto odvolával na Písmo v takých súvislostiach, ako On!
Jn 7, 46: „Sluhovia odpovedali: »Nikdy tak človek nehovoril.«“
Peter s uspokojením pokračoval: Mám naštudovanú aj psychológiu a pozoroval som ho toľký čas, ale…
No, nepoznám ho!
Ako sa on správa, ako myslí a reaguje, to presahuje všetky osobnostné typológie, klinicky overené a štatistickými štúdiami potvrdené psychodynamiky!
Som z neho celkom bezradný!
On presahuje všetky psychologické teórie osobnosti a teórie motivácie, pomocou ktorých som doteraz ľuďom rozumel.
Dúfam, že naši veľkňazi Ho vyšetria, ale ja sám za seba môžem s čistým svedomím povedať, že mu vôbec nerozumiem, že osobne ho v skutočnosti vlastne vôbec nepoznám!

Záver
„Poznanie charakteru sa najviac požaduje od psychológie. No hoci psychológia je schopná poskytnúť odpoveď o celku i čiastkových stránkach osobnosti, stáva sa, že napr. spisovatelia ako praktickí znalci ľudského života neraz lepšie vystihnú osobnosť ľudí ako psychológovia. (...) Chyba mnohých testov je v tom, že sa mimovedomé stránky nezachycujú a tak sa stáva, že sa človek pri rozličných skúškach ukazuje, ako sa vám vidí, a nie, aký skutočne je.“– konštatujú Prof. MUDr. J. Pogády, DrSc., Prof. MUDr. E. Guensberger, DrSc.: Základy psychopatológie, Osveta, n. p., Martin, 1987, s. 155.
Aj to je jeden z dôvodov, pre ktorý psychológia nikdy nemôže spiritualitu nahradiť.
1Kor 2, 14-15 „Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať. No duchovný posudzuje všetko a jeho nik nemôže posúdiť.“
Ten, kto má iba vzdelanie – či už psychologické alebo teologické – však bezprostredne ešte nie je človek duchovný.
Znakom duchovnej zrelosti a zdrojom schopnosti posúdiť okolnosti života či správanie človeka je spojenie s Bohom (1Kor 6, 17) a jeho ovocie (1Kor 14, 24-25), vďaka ktorému i proroci „Skúmali, na ktorý čas a na aké okolnosti ukazuje Kristov Duch, ktorý bol v nich…“ (1Pt 1, 11). Ak toto chýba, nie je to pri snahe o porozumenie problému čím nahradiť.
Má to však svoj následok - človek prežíva neistotu. Buď sa ju snaží tlmiť - prehlušiť navodením príjemných pocitov (sladkosti, alkohol, sex, šoubiznis...) , alebo začne bažiť po moci, alebo hľadá náhradný zdroj bezpečia - v regresii sa vracia do detského stavu, kedy mu istotu poskytovala matka a preto sa utieka k niekomu mocnému v nádeji, že zastúpi jej funkcie - tiež poskytne útechu a pocit istoty, aký dieťa prežíva v matkinom náručí.

Ak nezrelý človek svoju detskú závislosť prevedie z matky na cirkev, národ či štát ako na zástupnú matku, vtedy sa často cíti pohoršený, keď niekto ukáže, že táto funkcia zástupnej matky je neplodná, že neplní očakávanie, do nej vkladané. Vtedy vníma ako „útok na Cirkev“ aj konštruktívne pripomienky na zlepšenie jej pastorácie či ako „útok na slovenskú štátnosť“ vníma nesúhlas so správaním politikov, ktorí štát reprezentujú.
To je spôsob myslenia, ktorý používali už komunisti v Sovietskom zväze, keď „psychiatricky liečili“ disidentov, ktorí režim slepo nechválili, ale pripomienkovali jeho nedostatky. Cirkev však zďaleka nie je taká, ako ZSSR.
To iba niektorí jej fanúšikovia praktizujú rovnaký vzorec správania, ako fanúšikovia komunizmu – prevedenie závislosti na zástupnú matku. Preto – ochraňujúc svoju nádej na užívanie si zástupnej „materskej“ starostlivosti bez nutnosti dospievať – neriešia pochybenia zástupných matiek, ale človeka, ktorý tie pochybenia odhalil. Lebo tým zástupné matky usvedčuje, že nefungujú – neplnia dostatočne svoje poslanie viesť ľud ku zrelosti.
Teda nezrelí ľudia kritizujú, „riešia“ alebo vylúčia skôr obeť nefunkčných vzorcov správania zástupnej matky (napr. pastoračnej nedbalosti) alebo sa pokúšajú „liečiť“ zármutok toho, kto s obeťou súcíti pri súčasnom popieraní príčin toho zármutku. Namiesto toho, aby sa pokúsili o nápravu nefunkčného správania zástupnej matky a najmä svojich vlastných postojov – závislosti na zástupnej matke, teda nedostatku vôle dozrievať.
V takých prípadoch niektorí ľudia aj pristupujú k veriacim tak, ako v tejto karikatúre apoštoli k Ježišovi. Neriešia príčinu problému – svoj spánok (= duchovnú nezrelosť), ktorým umožňujú nepriateľovi siať kúkoľ (Mt 13, 25: „kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel.“ ), ale iba núkajú svetské lieky na príznaky Ježišovho zármutku nad skazou, ktorú kúkoľ spôsobil. Než by priznali, že sami nevedia vierou pristupovať k Božej moci (Ef 1, 19), radšej prekrúcajú Písmo ako Peter v tejto karikatúre: „Ježiš im povedal: „Mýlite sa, lebo nepoznáte Písmo ani Božiu moc.“ (Mt 22, 29).
Nie je to úplne nová situácia. Zažíval ju už apoštol Pavol:
2Kor 11, 26-29: „…často na cestách, v nebezpečenstvách na riekach, v nebezpečenstvách od zbojníkov, v nebezpečenstvách od vlastného rodu, v nebezpečenstvách od pohanov, v nebezpečenstvách v meste, v nebezpečenstvách na púšti, v nebezpečenstvách na mori, v nebezpečenstvách medzi falošnými bratmi; v námahe a lopote, často v bdení, o hlade a smäde veľa ráz v pôstoch v zime a nahote. A okrem toho na mňa deň čo deň dolieha starosť o všetky cirkvi. Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? Kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“