O talentoch a schopnostiach, dare a službe


Photo by Joshua Davis on Unsplash

Liturgické čítanie z dnešného dňa - podobenstvo o talentoch (Mt 25, 14-30) - nabáda k novému zamysleniu. Už desaťročia počúvame rôznych kazateľov, ktorí ho interpretujú dosť povrchne - že talentami z podobenstva sú schopnosti a nadanie, ktoré nám dal Boh a mali by sme ich využívať pre nejaké dobro.
To je síce pravda, ale podstatu podobenstva to nevyjadruje, skôr zahmlieva.
Tiež som to takto chápal, ale už som z toho vyrástol podobne, ako to uvádza Evangelii gaudium 148: „…v niektorých otázkach ľud postupne rástol vo svojom chápaní Božej vôle – na základe prežitej skúsenosti.“
Ako inak sa teda dá porozumieť tomuto podobenstvu?
Evangelii gaudium 31: „...aj samotné stádo má čuch na hľadanie nových ciest“!
Preto prijímam pozvanie z Evangelii gaudium 108: „...nechcem ponúkať kompletnú analýzu, ale spoločenstvá pozývam, aby doplnili a obohatili tieto perspektívy – počnúc od ťažkostí a výzev, ktorým ony samy priamo alebo zblízka čelia.“
Evangelii gaudium 164: „Preto aj »kňaz, podobne ako Cirkev, evanjelizuje, a aby mohol evanjelizovať, musí si čoraz väčšmi uvedomovať, že aj on potrebuje byť ustavične evanjelizovaný«“.
Nuž sa teda povzbudený týmito slovami pokúsim niečo v tomto zmysle ponúknuť:

Ježiš to v podobenstve povedal inak a presnejšie - že kráľ dal každému sluhovi talenty „podľa jeho schopností“!
Keby talent znamenal schopnosť, vyplývalo by z podobenstva, že sme dostali schopnosti podľa schopnosti... To je hlúposť.
Čo je teda tým talentom?
Talentom je dar kráľa - je to niečo také, čo nemá ani bežný občan kráľovstva, ani kráľov služobník. Je to niečo, čo má iba kráľ!
Ak kráľ v podobenstve znázorňuje Boha, tak ani kráľovi služobníci neznázorňujú bezprostredne každého občana kráľovstva, ale dôležité postavy kráľovského dvora.

Teda Ježiš v podobenstve o talentoch nehovorí bezprostredne o využívaní rôznych schopností a nadania, aké majú - v rozličnom stupni - prakticky všetci ľudia.
Hovorí o zvláštnom dare, ktorý Boh dáva nie každému, ale zvlášť svojim služobníkom, aby zväčšovali zdroje jeho kráľovstva.

Teda čo je tým talentom?
Evangelii gaudium 33: „Stanovenie cieľov bez adekvátneho preskúmania prostriedkov na ich dosiahnutie je odsúdené do sveta fantázie.“
Platí to aj o evanjelizácii - jej prostriedkom je práve Božia moc! Tým talentom, ktorý Ježiš dal práve svojim služobníkom - kňazom je Božia moc!
Mt 10, 1: (Ježiš) „Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu.“
A jedni ju používali - podľa svojich schopností - a prinášali ovocie.
Iní mali strach: „Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi...“ a tak Božia moc zostala bez úrody.
V tejto súvislosti „v zemi“ rezonuje so slovami „z hliny“:
Gn 2, 7: „Vtedy Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“, porovnaj
Gal 3, 3: „Takí ste hlúpi?! Začali ste Duchom a teraz končíte telom?“
Ukrytie „v zemi“ teda znamená, že niektorí Boží sluhovia podriadili moc Boha svojej ľudskej prirodzenosti a ohľadom na ňu - to je to zakopanie do zeme - „hliny“, z ktorej Boh stvoril telo človeka. Tak sa správa „Zlý a lenivý sluha“.

Kde sa vzala nechuť sveta voči Cirkvi?
Ježiš v podobenstve pokračuje: „A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy...“
Čo to znamená?
Že je mimo kráľovstva svojho kráľa, že už koná iba ľudsky...
Evangelii gaudium 49: „Často sa správame ako kontrolóri milosti, nie ako jej sprostredkovatelia.“
Prípadne ani ako kontrolóri, iba ako komentátori, ktorí zápas dobra so zlom (Ef 6, 12) iba komentujú. Ako hokej... Necítia sa byť v tomto zápase hráčmi, ktorí jediní majú zvláštnu moc Boha so zárukou víťazstva!
Evangelii gaudium 96: „...ako majstri duchovného života a experti na pastoráciu, ktorí rozdávajú inštrukcie, ale sami zostávajú vonku. Rozvíjame svoju predstavivosť bez hraníc a pritom strácame kontakt s realitou utrpenia nášho veriaceho ľudu.“
Mt 23, 3-4: „...lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť.“
Keby len prstom! Ani mocou, ktorú od Boha dostali, nechcú tie bremená pohnúť, lebo ju zakopali do zeme...

Tí sluhovia, ktorí dostali jeden talent – moc Boha – a neraz ho zakopú, sa potom niekedy čudujú, keď sa im vezme aj to, čo mali (Mt 25, 29): priazeň veriacich, ktorí sa z kostolov vytrácajú a pri sčítaní ľudu sa už k cirkvi nehlásia.
Prípadne sa ani nečudujú?!
Evangelii gaudium 63: „...ak časť našich pokrstených veriacich nepociťuje náležitú príslušnosť k Cirkvi, môžu za to aj niektoré naše štruktúry; môže za to málo priateľská atmosféra v niektorých farnostiach a spoločenstvách alebo byrokratický prístup k riešeniu problémov...“
Doplním: ...alebo zanedbávanie Božej moci, ako o nej hovorí Apostolicam actuositatem, bod 2! (citujem ho nižšie v texte)

Ježiš však v tejto súvislosti priamo vyzýva k podmienečnej nevere:
Jn 10, 37: „Ak nekonám skutky môjho Otca, neverte mi.“
Jn 13, 16-17: „Veru, veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani posol nie je väčší ako ten, kto ho poslal. Keď to viete, ste blahoslavení, ak podľa toho aj konáte.“
Poslovia i sluhovia Boha strácajú dôveryhodnosť, lebo dosť nekonajú Božou mocou, tj. nezachovávajú Ježišove prikázania, nekonajú Otcove skutky...
Tak znehodnocujú i to, o čom si myslia, že to robia dobre.
Jak 2, 10: „Kto by totiž zachoval celý zákon, ale prestúpil by ho v jednom prikázaní, previnil by sa proti všetkým.“
1Jn 2, 4-6: „Kto hovorí: »Poznám ho (Krista),« a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy. Kto však zachováva jeho slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá. A podľa toho vieme, že sme v ňom. Kto hovorí, že ostáva v ňom, má aj sám žiť, ako žil on.“:
Mk 1, 22: „I žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako zákonníci.“
A ako žil Ježiš? Tak, že konal Otcove (Jn 5, 36; 6, 38) skutky:
Mt 11, 2-5: „Ján bol v žalári. Keď počul o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: »Ty si ten, ktorý má prísť, alebo, máme čakať iného?« Ježiš im odpovedal: »Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium.«“
Evanjelium hlásané chudobným však vtedy nespočívalo v sponzorovaní peniazmi. To je síce občas tiež potrebný prejav lásky, ale také skutky koná aj svet. Vie to robiť aj efektívnejšie, ako cirkev. Niekedy sa i ju podujme sponzorovať, čo pre Cirkev nemusí vždy znamenať výhru, ale i podriadenosť (viď Dt 16, 19).
Evanjelium nespočíva primárne v apelovaní na bohatých, aby sa so svojim bohatstvom podelili s chudákmi, ani vo vyhlasovaní zbierok peňazí na dobročinné účely, ale v ohlasovaní nového učenia s mocou (Mk 1, 27).

Kvôli tomu i boháči uvidia, že Ježišov Otec má bohatstvo omnoho väčšie, než je to ich. Ako mýtnik Zachej (Lk 19, 8) sami môžu pochopiť, že majetok nie je tou pravou istotou pre ich duše a dať sa na pokánie, aby získali to väčšie bohatsvo od Ježiša a jeho služobníkov.
Kvôli nemu sa potom aj radi so svojim majetkom podelia.
Ale už nie ako mocné a pyšné spoločenské autority, k peniazom ktorých sa cirkev utieka a na ich sponzorstvo apeluje, akoby peniaze boli zdrojom „všetkého, čo je potrebné pre život“, tj spásy, ale ako hriešnici, ktorí cirkev prosia o jej väčší poklad – viď 2Pt 1, 2-3. Taký poklad, čo hrdza a mole nežerú, inflácia nedevalvuje.
V opačnom poradí to nefunguje – viď Mt 6, 33: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“

Skutky evanjelia by malo byť možné rozoznať od civilnej charity
tak, ako nové učenie s mocou spoznal Nikodém:
Jn 3, 2: „Prišiel v noci k Ježišovi a povedal mu: »Rabbi, vieme, že si prišiel od Boha ako učiteľ, lebo nik nemôže robiť také znamenia, aké ty robíš, ak nie je s ním Boh.«“ a
Mk 1, 27: „Všetci sa čudovali a jeden druhého sa vypytovali: »Čo je to? Nové učenie s mocou! Aj nečistým duchom rozkazuje a poslúchajú ho.«“
I svätý Tomáš Akvinský hovorí, že nadprirodzené zázraky sú jediným rozumným svedectvom o Božom zjavení, pretože sú viditeľné, nemôžu byť pripisované nikomu inému ako Bohu a dokazujú tak, že ten, kto učí túto pravdu, robí tak z božskej inšpirácie (Summa contra gentiles 1, 6).
Evangelii gaudium 142: „Pamäť veriaceho ľudu, tak ako pamäť Márie, mala by zostať naplnená Božími zázrakmi.“
Dar robiť zázraky síce nedostal každý (1Kor 12), ale že by bol Boh tak lakomý, že svoju moc nedal vôbec nikomu? Veď ak
Sk 11, 21: „Pánova ruka bola s nimi a veľa ich uverilo a obrátilo sa k Pánovi“,
tak neplodnosť evanjelizačného úsilia (napr. v Európe) je tiež ovocím, podľa ktorého možno poznať strom – buď absenciu Pánovej ruky, alebo zlých sluhov, ktorí talenty zakopali do zeme.
Ako to rozlíšiť?
Moc ducha sveta (2Kor 4, 4) a peňazí sa pozná tak, že i kresťania sa ostýchajú nedať peniaze „na dobrú vec“, ale nepoužiť Božiu moc sa nehanbia ani klerici, ktorí zbierky peňazí vyhlasujú – hoci na účely, ktoré by Božia moc vyriešila zdarma!

Evangelii gaudium 187: „Každý kresťan a každé spoločenstvo sú povolaní byť nástrojmi Boha na oslobodenie a poskytnutie pomoci ... to predpokladá, aby sme boli vnímaví a pozorní, aby sme počúvali volanie chudobného a aby sme mu pomohli. ... My sme nástrojmi Boha na počúvanie chudobného, a tak platí: ak by si zostal hluchý voči jeho výkriku, vyčlenil by sa z vôle Otca a z jeho plánu, pretože tento chudobný »by volal proti tebe k Pánovi a bol by to pre teba hriech« (Dt 15, 9). ... Stále sa vracia stará otázka: »Ak má niekto pozemský majetok a vidí brata v núdzi, a srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?« (1 Jn 3, 17). Spomeňme si tiež, ako presvedčivo svätý Jakub opísal krik utláčaných: »Mzda, ktorú ste zadržali robotníkom, čo vám žali polia, kričí. A krik žencov došiel k sluchu Pána zástupov« (5, 4)“.

Ak toto pápež František hovorí o používaní pozemského majetku, neplatí to tým viac o používaní Božej moci?!
Ak niekoho Kristus poveril konať Božou mocou a on vidí brata v núdzi (Lk 10, 31-32) a Božiu moc nepoužije = srdce si pred ním zatvorí, ako v ňom môže ostávať Božia láska?
A ako sa ešte potom môže ponosovať či čudovať, že jeho ohlasovaniu evanjelia ľudia neveria?
Byť „nástrojom Boha na oslobodenie a poskytnutie pomoci“ nie je možné iba čisto ľudskými prostriedkami!

Ef 6, 12: „Lebo nás nečaká zápas s krvou a telom, ale s kniežatstvami a mocnosťami, s vládcami tohoto temného sveta, so zloduchmi v nebeských sférach.“
Ž 127, 1: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia.“

Ak kričí zadržaná mzda robotníkov, zadržaná a do zeme zakopaná moc Boha, ktorú nepoužili tí, ktorých Ježiš jej používaním poveril nekričí?

Ef 2,10: „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.“
Koľko takých skutkov ako obrátenie veľmoža etiópskej kráľovnej v Sk 8, 26-40 Boh pripravil, aby ich nástupcovia apoštolov vykonali Božou mocou, a tie skutky sa nestali, lebo oni nepočuli hlas Pána a nekonali Jeho mocou?! Ľudia sa neobrátili, lebo štúdium textu nestačilo a skutky, ktoré Boh na ich obrátenie pripravil, nikto Jeho mocou nevykonal, lebo sluha zakopal talent do zeme?
Evangelii gaudium 186: „Z našej viery v Krista, ktorý sa stal chudobným a priblížil sa k biednym i vylúčeným, vyplýva starosť o integrálny rozvoj tých, ktorých spoločnosť nechala na okraji.“
Evangelii gaudium 200: „Keďže táto exhortácia sa obracia na členov Katolíckej cirkvi, musím s bolesťou konštatovať, že najhoršia diskriminácia, ktorou chudobní trpia, je nedostatok duchovnej pozornosti.“
A ako vyzerá najhorší z nedostatkov duchovnej pozornosti?
Ako evanjelizácia bez Božej moci!
Ktorá dávne Božie skutky iba komentuje...
To je akoby sme hladnému bezdomovcovi ukazovali farebné fotografie vyberaných jedál aj s vôňou tých jedál - a nedali mu potom nič a nechali ho hladného pri kontajneri na odpadky.

Diskriminovaní veriaci kresťania?!
Kto sa postará o tých biednych a vylúčených - odkázaných na Božiu moc, lebo „ľudská pomoc nestačí“ (Ž 108 [107], 13), ktorých „nechali na okraji“ pastieri Cirkvi poverení Kristom konať Božou mocou, ktorou nekonali? Koľkí slepí, chromí, chorí a biedni, ľudia vydaní napospas okultným osídlam zostali opustení ako ovce bez pastiera? (Ez 34; Mt 9, 36)
Iba slepý vodca ich nevidí!
Evangelii gaudium 54: „Takmer bez toho, aby sme si to uvedomili, stávame sa neschopnými prejaviť akýkoľvek súcit s bolestným výkrikom druhých, neplačeme už nad ich tragédiami a nezaujímame sa o nich, akoby to boli veci, s ktorými nemáme nič do činenia, ktoré neprináležia do našej kompetencie.“
Avšak môže vôbec existovať niečo - akýkoľvek problém - ktorý riešiť by nebolo v Božej moci?!
Lk 1, 37: „Lebo Bohu nič nie je nemožné.“

Ján XXIII. roku 1959 v encyklike Sacerdotii nostri primordia v tejto veci citoval sv. Pia X.: „Na to, aby Ježiš Kristus mohol vládnuť vo svete, nič nie je také potrebné, ako svätosť kléru, lebo príkladom, slovom a vedou sa stáva vzorom veriacim“.
Verím, že keby tieto slová dostatočne padli na úrodnú pôdu, Evangelii gaudium by ani nebolo potrebné napísať; stačila by jedna veta z dekrétu 2. Vatikánskeho koncilu Apostolicam Actuositatem, ktorý v bode 2 hovorí: „Apoštoli a ich nástupcovia dostali od Krista poverenie učiť, posväcovať a viesť v jeho mene a jeho mocou.“
Že by ich Kristus poveril niečim, k čomu im vlastne moc nedal?
Alebo im tú moc dal a oni ju zakopali do zeme...
Gal 3, 5: „A ten, ktorý vám dáva Ducha a robí medzi vami zázraky, robí to na základe skutkov podľa zákona, alebo z poslušnosti viery?“ - pýta sa apoštol Pavol.
Odpoveď je zrejmá - ak chýbajú zázraky, nie je to preto, že by Boh bol skúpy na jeho dary. Príčinou nedostatku zázrakov je zákonníckosť Božích služobníkov.
Takúto odpoveď na Pavlovu otázku - spolu so slovami sv. Pia X. o potrebe svätosti kléru - potvrdzuje aj Ježiš:
Mt 5, 20: „Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva.“

Ak cirkev nenaučí – najmä klerikov – konať Bo­žou mocou, hlásať „nové učenie s mocou“ – bude evanjelizácia bez konania Otcových skutkov iba ľudským úsilím:
Jn 6, 63: „Duch oživuje, telo nič neosoží.“
Mt 15, 13: „On [Ježiš] im odpovedal: „Každú rastlinu, ktorú nezasadil môj nebeský Otec, vytrhnú aj s koreňom.“
To vytrhávanie v Európe už vidno...

Záver
Tento blog som uverejnil až po niekoľkých rokoch od pochopenia podobenstva o talentoch. Stále som váhal, lebo som nechcel kritizovať kňazov, veď i Ježiš hovorí:
Lk 10, 16: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“
Nejedná sa však o osobnú kritiku Ježišových služobníkov - ani ich to pravdepodobne nikto nenaučil robiť lepšie...
Rešpektujem však Evangelii gaudium, bod 40: „V rámci Cirkvi je bezpočet otázok, ktoré sú predmetom štúdia a o ktorých sa uvažuje s veľkou slobodou. Rozličné smery filozofického, teologického a pastoračného uvažovania, ktoré sa s úctou a láskou nechávajú Duchom vkladať do jednej harmónie, pomáhajú Cirkvi rásť, pretože jej umožňujú lepšie vyjadrovať mimoriadne bohatý poklad Slova.“

Ale hoci teda nehľadáme vinníkov, neznamená to, že nemáme hľadať riešenia a že máme nevidieť tých, ktorí sú obeťami (hoci niekedy aj bezprostredne osobne niektorým kňazom nezavineného) nekonania Božou mocou:
Mt 5, 23-25: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar. Pokonaj sa včas so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste…“

Pokonajú sa Boží sluhovia s tými, ktorí boli odkázaní na ich konanie mocou, ktorú im na to dal Ježiš, ale napriek tomu zostali v núdzi opustení?

Matka Božia Mária vo videní svätej Anny Kataríny Emmerichovej
„…zvláště také pravila…, že totiž kdyby jen jediný kněz konal nekrvavou oběť zcela tak důstojně a s takovým smýšlením, jako ji konali apoštolové, odvrátil by všechnu bídu.“
(zdroj: SVATÉ KNĚŽSTVÍ, podle vidění ctihodné ANNY KATEŘINY EMMERICHOVÉ sestavil Jaroslav Durych, Dominikánská edice Krystal, svazek 45; Olomouc 1939; s. 116)

 #

Reaguje: kňaz Ján Holubčík SDB

O téme tohto blogu som diskutoval s kňazom (Ján Holubčík SDB) na portáli:
http://www.cestaplus.sk/baterka/datum/12-08-2017

jeho odpovede stoja za prečítanie!:

"Vďaka.
Prečítal som si Vaše zamyslenie na: https://christ-net.sk/node/3375.
Veľmi podnetné.
Táto interpretácia mi ešte neprišla na um.
Som presvedčený, že konštruktívna kritika na adresu kňazov je nevyhnutná. A to, že mnohí kňazi (hlavne na dedinách) sa považujú za malých bohov je chyba a aj hriech ľudí z ich farnosti, lebo im nedajú spätnú väzbu a konštruktívnu kritiku. Potom žijú celé roky len s pochvaľovaním a bez kritiky a tak nemajú reálnu a objektívnu predstavu o vlastnom živote a pastorácii, ktorú robia. Nikto nie je dokonalý, ani kňazi a je nevyhnutné, aby mali objektívnu spätnú väzbu a boli pripravení ju akceptovať. Keď im niekto len celé roky prikyvuje a vychvaľuje ich, tak to skončí tak, že Božiu moc nevyužívajú alebo ju využívajú zle.
Vďaka za Vašu objektívnu spätnú väzbu."

Evangelii gaudium 153 konštatuje, že "veľmi častým pokušením je začať rozmýšľať nad tým, čo daný text hovorí druhým, aby sme ho nemuseli aplikovať na náš vlastný život."

Z odpovedí kňaza Jána Holubčíka SDB sa zdá byť zrejmé, že ani klerici nie sú voči tomuto pokušeniu automaticky odolní a potrebujú objektívnu "spätnú väzbu a konštruktívnu kritiku".

A najmä - kňaz sa tiež potrebuje najprv zamyslieť nad tým, ako text aplikovať na svoj život - a až potom nad tým, ako o texte bude kázať veriacim...

Už som chcel s týmto blogom skončiť, lebo som si myslel, že svoju zodpovednosť som už naplnil (Ez 3, 17-19) ale asi sa budem musieť premôcť a písať ďalej.
Evangelii gaudium 85: "Aj napriek bolestnému vedomiu o vlastných slabostiach treba kráčať vpred bez toho, aby sme sa cítili porazenými, a pamätať na to, čo Pán povedal svätému Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (2 Kor 12, 9)."

No čo, ak v Cirkvi práve tá sila chýba...
No, čo už...

 

Informácie o Gabo Martinický

Obrázok používateľa Gabo Martinický

Krátke info o sebe (nepovinné)

Pokúšam sa odpovedať na výzvu Benedikta XVI. z posolstva na pôstne obdobie 2012:
Treba si pozorne všímať, hľadieť s uvedomením, uvedomovať si realitu, lebo v opravdivo zrelom spoločenstve je dôležité nielen telesné dobro blížneho, ale hlavne dobro duše s ohľadom na jeho spásu. Preto je duchovným milosrdenstvom i upozorňovať blížnych na spôsoby myslenia a konania, ktoré protirečia pravde a nesledujú cestu dobra, konštatuje Benedikt XVI.
Foto: dívam sa na svet cez pootvorené dvere pustovne sv. Mikuláša z Flüe.

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 13.11.2006 - 15:43
    Tento druh dokazovania existencie Boha sa podobá hľadaniu nezvestných, alebo hľadaniu nejakej osoby...
  • 13.11.2006 - 13:38
    Istý známy mi na návšteve našej rodiny povedal, že rodina je tam, kde sa rodí čosi nové...
  • 13.11.2006 - 13:35
    Ľudské práva ako základ demokracie ... Do jednej z mnohých encyklík napísaných pápežom Jánom...
  • 12.11.2006 - 15:51
    (Mk 12,38 -44) Evanjelium ktoré by sme mohli pre dnešnú dobu nazvať evanjeliom o ekonomike, o...
  • 12.11.2006 - 15:35
    „Blahoslavení, ktorí nevideli a uverili.“ (Ježiš Tomášovi) Teraz poznávame čiastočne, no potom z...
  • 06.11.2006 - 11:17
    Po administratívnych textoch je tento príspevok prakticky to prvé, čo je napísané do nových blogov...
  • 06.11.2006 - 10:43
    Uvádzame popis kategórií, do ktorých sú tématicky členené články a príspevky jednotlivých blogerov...
  • 06.11.2006 - 01:01
    Blog - Internetové denníky užívateľov sú súčasťou portálu Christ-Net.Sk (prevádzkovateľ). Uvedený...