V poslednom čase sa v médiach pretriasajú slovensko-maďarské vzťahy, skresľujú a prekrúcajú dejiny ako za komunizmu. O našich spoločných dejinách vypovedá homília Otca biskupa Júliusa Gábriša, ktorú prednisol pred desaťtisícovým davom pútnikov v Šaštíne 16. septembra 1984, teda v hlbokej totalite. Dovolím si čutateľom ponúknúť jej prepis a odporúčam dobre si ju prečítať, aj viackrát.
Drahí bratia a sestry, milí mariánski ctitelia!
Pred niekoľkými dňami som uvažoval nad tým, či mi zdravotný stav dovolí, aby som mohol dnes prísť na púť do Šaštína. Včera som sa však definitívne rozhodol. Aj keby sa môj zdravotný stav zhoršil, aj tak pôjdem do Šaštína, aby som k vám ako biskup prehovoril a aby som vám poukázal na nesmierny význam Panny Márie pre náš slovenský národ. Ďalej, aby som vám poukázal na to, kedy náš slovenský národ prijal Bolestnú Pannu Máriu za svoju Patrónku. Dnes vám nebudem hovoriť na podklade dajakých písomných poznámok, lebo by to bolo zbytočné. No hovorím k vám z hĺbky svojej duše. Historické veci sa budem snažiť podať objektívne, ako bývalý profesor histórie. Preto by som bol rád, keby ste ma pozorne vypočuli.
Milí bratia a sestry!
V Európe niet takého malého národa, ktorý by mal toľko mariánskych kostolov a pútnických miest, ako ich má náš slovenský národ. Táto vec je každému, ktor trochu pozná históriu, jasná.
Zrod nášmu národu dalo kresťanstvo. Mariánsky kult zase umožnil slovenskému národu šťastlivý historický vývin cez celé jeho dejinné obdobie. Kto pozná cirkevní dejiny vie, že mariánsky liturgický kult vznikol v stredoveku a to v Byzantskej ríši. Z Byzantskej ríše prišli k nám svätý Cyril a Metod. Prišli k nám roku 863, teda vtedy, keď naši predkovia boli z väčšej časti kresťania, pretože kresťanstvo sprostredkovali iroškótski misionári. Títo zaviedli u nás latinskú liturgiu. Cyril a Metod hneď po svojom príchode urobili u nás tri dôležité nábožensko-kultúrne zásahy. Po prvé: Reč ľudu prehlásili za liturgickú. Po druhé: Vynašli pre túto reč písmo. A po tretie: Priniesli nám mariánsky kult podľa byzantského vzoru.
Táto tretia skutočnosť spôsobila, že sa naši predkovia stali horlivými propagátormi mariánskej úcty nielen doma, ale aj u susedov. Arcibiskup Szelepchényi nám zanechal rukopis zvaný HISTORIA HUNGARIAE a v ňom napísal: "Maďari nemali pôvodne náboženský zmysel, predpoklady pre náboženstvo, a predsa mimoriadne rýchlo prijali kresťanstvo. Prečo? Preto, lebo im ho sprostredkovali naši predkovia vo forme mariánskej úcty. Len takto je možné vysvetlič, že prvý uhorský kráľ Štefan, zasvätil svoju ríšu Preblahoslavenej Panne Márii.
Mariánska úcta sa ešte viac prehĺbila u našich predkov za čias tatárskeho pustošenia. tatári napadli naše územia roku 1241. Pri rieke Slanej porazili uhorské vojsko. Keď sa naši predkovia dozvedeli o tejto porážke a o tom, že tatári bojujú na koňoch, pochopili, že ak sa chcú zachrániť, musia sa utiahnúť do hlbokých lesov. Tam Tatári na koňoch nepreniknú. Zanechali takmer všetko vo svojich dedinách a zobrali si len najpotrebnejšie. Ako však hovorí tradícia, nebolo rodiny, ktorá by nebola so sebou zobrala obrázok alebo sošku Panny Márie najmä Bolestnej Matky Božej. Keď Tatári pustošili naše kraje na rovinách, v našich horách zaznievali mariánske piesne. Slovenské hory sa premenili na mariánske chrámy. Keď tatári opustili územie, vrátili sa naši predkovia za spevu mariánskych piesní do svojich zrúcaných domovov. Neplakali, nežalostili, ale ďakovali Matke Božej, že im zachránili životy. Postavili aké-také kostolíky, ktoré zaiste zasvätili Panne Márii a okolo kostolíkov postupne vystavili svoje príbytky. Mariánska úcta sa hlboko vtlačila do duší našich predkov počas tejto pohromy.
Keď vymrel rod Arpádovcov, o kráľovský titul Uhorska sa uchádzali Róbert z rodu Anjouovcov. Podporoval ho pápež Bonifác VIII. a to preto, lebo mu sľúbil, že keď sa stane kráľom Uhorska, zruší - tam právne ešte existujúce - otroctvo. Skutočne, len čo sa stal kráľom, hneď po korunovácii vydal dekrét, ktorým v Uhorsku, a teda aj v našej slovenskej krajine, zrušil otroctvo. Kto má cit k histórii, ten si uvedomí, že to bol mimoriadne veľký historický zásah. Málokto sa môže pochváliť ako my, že prechod z otroctva do feudalizmu sa stal pomocou Cirkvi, pomocou pápeža Bonifáca VIII.
Slovenský národ si veľmi obľúbil Karola Róberta. Bol horlivý propagátor mariánskej úcty a dal v našej krajine postaviť viacero mariánskych kostolov. Aj jeho syn Ľudovát Veľký pokračoval v rozširovaní mariánskej úcty na Slovensku. Tento panovník väčšinu svojho života strávil v našej krajine a zomrel roku 1382 v Trnave.
V tejto dobe sa začali hrnúť z Ázie do Európy Turci. Za krátky čas zabrali rozsiahle územia Európy. Za vlády sultána Mehmeda II. siahala turecká ríša od Eufratu až k rieke Dunaj na Balkánskom polostrove. Odtiaľto prichádzali jednotlivé turecké supiny, ktoré pustošili územia až po hranice Slovenska. V tejto dobe bol ostrihomským arcibiskupom Ján Vitéz zo Zredna. Pochádzal zo zemianskej slovenskej rodiny. Vidiac turecké nebezpečenstvo, preniesol arcibiskupské sídlo z Ostrihomu do Bratislavy a tu založil prvú vysokú školu na našom území, zvanú ACADEMIA ISTROPOLITANA. Roku 1470 vydal pastiersky list pre svoju arcidiecézu, ktorá prakticky zaberala celé územie Slovenska. V tomto pastierskom liste píše: "Hrozí nám veľké nebezpečenstvo zo strany Turkov. Nepomôžu nám naše zbrane, ani zbrane našich susedov. Musíme sa obrátiť na nadprirodzenú pomoc. Dejiny nás ušia, že naši predkovia sa v ťažkých časoch utiekali k Panne Márii, ju prosili o pomoc a ona ich vyslyšala. Ako arcibiskup obraciam sa na vás: Zasväťme sa spoločne Bolestnej Panne Márii, aby bola aj naďalej našou Ocharnkyňou a chránila nás pred všetkými nebezpečenstvami."
Milí bratia a sestry!
Toto je veľmi dôležitá historická správa, lebo sa tu prvýkrát úradne spomína a do istej miery cirkevne potvrdzuje, že náš národ uctieval Bolestnú Matku Božiu ako svoju Patrónku.
Kráľ Metej Korvín, ktorý bol žiakom Jána Vitéza, reagoval na tento pastiesky list tak, že dal na našom území vybudovať niekoľko dielní, v ktorých sa z pálenej hliny robili reliéfy Bolestnej Panna Márie. Pavol Jedlička, trnavský arcibiskupský vikár, známy historik a najmä zberateľ starožitností, nám zanechal správu, podľa ktorej počas vlády Mateja Korvína v Hornom Uhorsku, čiže na území terajšieho Slovenska, nebolo rodiny, ktorá by nemala takýto reliéfový obraz Bolestenj Matky Božej. Priniesol som vám jeden takýto reliífový obraz na ukážku. Nesie dátum 1484. To znamená, že bol vyhotovený presne pred päťsto rokmi. To nám nazorne dokazuje, že úcta k Sedembolestnej Panne Márii je u nás veľmi stará a že je to úcta ľudová.
Náš slovenský národ strašne veľa trpel. Keď bolo s národom zle, mohol sa uchádzať len o nadprirodzenú pomoc. Naši veriaci tiež cítili, že nikto na svete netrpel tak, ako Panna Mária, keď držala vo svojom náručí mŕtve telo svojho Syna. Preto nikto na svete neporozumie utrpeniu nášho národa tak, ako práve Ona. Pre túto príčinu sa vytvoril taký teplý vzťah k Bolestnej Matke Božej u našich predkov. Preto si ju zo srdca uctievali a vyvolili za Patrónku.
Úcta k Bolestnej Matke sa ešte viac prehĺbila, keď Turci roku 1526 zvíťazili pri Moháči. Z celého Uhorska zostalo prakticky nedobyté iba územie Slovenska. Arcibiskupi z Ostrihomu preniesli sídlo do Trnavy. Oni boli tiež veľkí propagátori úcty k Sedembolestnej. Azda najvňčším rozširovateľom tejto úcty bol Juraj Szelepchényi - Pohronec, arcibiskup a miestodržiteľ Uhorska. Pochádzal zo slovenskej rodiny a aj ako najvyšší predstaviteľ Cirkvi v Uhorsku a vysoký štátny úradník, ostal povedomým Slovákom. Vieme o ňom, že cisár ho poslal ako vyslanca k Turkom do Carihradu. On azda najlepšie poznal úmysly a taktiku Turkov. Keď sa dozvedel, že Turci majú v pláne zmocniť sa Viedne, vybral sa do Poľska ku kráľovi Jánovi Sobieskemu. Poliaci mali vtedy úzke vzťahy s Francúzmi, ktorí boli úhlavnými nepriateľmi Habsburgovcov a tajne sa spájali s Turkami proti nim. Szelepchányimu ako erudovanému diplomatovi sa podarilo napriek všetkému presvedčiť kráľa Jána Sobieskeho prísť na pomoc Viedni, lebo ináč sa Turci zmocnia aj strednej Európy a padne aj Poľsko. Ján Sobiesky prisľúbil pomoc. Medzitým sa Turci prihnali k Viedni a čoskoro ju obkľúcili. Viedeň chránilo iba osemtisíc dobrovoľníkov. Keď títo zhrození videli obrovskú prevahu tureckého vojska, plánovali sa vzdať. Vtedy Szelepchényi ako miestodržiteľ Uhorska poslal do Viedne pol milióna zlatých dukátov so žiadosťou, aby Viedeň za nijakých okolností nevydali, že za krátky čas príde účinná vojenská pomoc.
Ján Sobiesky dodržal svoje slovo a v auguste roku 1683 prišiel so svojim vojskom na územie Slovenska. Szelepchényi ho čakal v Bratislave. Slúžil svätú omšu pre vojsko a v kázni zdôraznil: "Nebojte sa, nebudete bojovať proti nepriateľom náboženstva sami. Bude s vami Panna Mária!" Po svätej omši dal rozkaz rozdať vojakom posvätené medailónky, ktoré dal zhotoviť v náklade stotisíc. Na jednej strane medaily bola vyrazená Sedembolestná Panna Mária a na druhej strane meno MÁRIA. Vojaci si pripli medaily na svoje uniformy a kráľ Sobiesky dal rozkaz, aby na každej vojenskej zástave bolo vyšité meno MÁRIA. Takto sa vydali cez Dunaj a čoskoro dosiahli pahorky okolo Viedne. Keď sa vojská zoradili, kráľ vydal rozkaz vyraiť proti Turkom. Turkov bolo dva razy toľko ako kresťanských vojakov, ale výpad bol taký náhly a prekvapujúci, že v turecom vojsku nastala veľká panika. Keď to videl Kara Mustafa, najvyšší turecký veliteľ, rozkázal, aby sa jeho vojská stiahli od Viedne. Tureckí vojaci začali neusporiadane utekať s narabovanými vecami. Sobiesky sa ich dal prenasledovať a veľ Turkov bolo zabitých. Zbytky vojska sa stiahli k Budínu, ale čoskoro museli opustiť mesto apostupne celé Uhorsko.
Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, za akých okolností bola Viedeň zachránená a ako kresťanskí vojaci bojovali s medailou Panny Márie na prsiach a pod zástavami s menom Matky Božej, prehlásil deň víťazstva 12. september za sviatok Panny Márie pre celú Cirkev. Od tej doby sa svätí sviatok mena Panny Márie práve 12. septembra.
Teda vďaka Panne Márii Sedembolestnej bolo Slovensko uchránené od tureckej pohromy a tiež aj Záhorie. Tu na Záhorí žila zbožná grófka Angelika Czoborová - Bakičová, veľká ctiteľka Bolestnej Matky Božej. Ona dala roku 1564 zhotoviť sochu Sedembolestnej so Synom v náručí a umiestnila ju v trojhrannej kaplnke, ktorá sa ešte aj dnes nachádza pri tejto bazilike. Sem chodievala grófka veľmi často aj s obyvateľmi Šaštína a tu sa modlili, aby Panna Mária zachránila naše kraje pred Turkami, o ktorých počuli, že pustošia všetko. Keď sa rozšírila zvesť, že mnohí veriaci boli aj zázračne vypočutí a omilostení na príhovor Sedembolestnej pred jej sochou v Šaštíne, trnavský arcibiskup dal vec aj úradne vyšetriť. Zápisnicu o tom vyšetrení poslal do Ríma pápežovi Benediktovi XIII. Tento roku 1727 poslal do Trnavy tento odkaz: "Súhlasím, aby si slovenskí ľud aj naďalej uctieval Bolestnú Pannu Máriu ako svoju Patrónku." Bol to odkaz veľmi stručný, ale mal nesmierny dosah. Keď sa rozšírilo, že Svätý Otec v Ríme súhlasí s tým, aby bola Sedembolestná uctievaná ako naša Patrónka, začali do Šaštína putovať ľudia z celého Slovenska. Vtedy sa arcibiskup Esterházy rozhodol povolať rehoľníkov paulínov a žiadal ich, aby poskytovali ľudu náboženskú útechu a duchovnú pomoc.
V tej dobe v neďalekých Strážoch mala letné sídlo Mária Terézia. Aj ona počas svojho pobytu takmer každú nedeľu prichádzala ku kaplnke a veľmi zbožne sa modlila pred sochou Panny márie Sedmbolestnej. A keď videla tie veľké zástupy, ktoré sem prichádzali na púť, dala si zavolať predstavených paulínov a požiadala ich, aby sa dali dostavania tohto veľkého chrámu. Dala im aj veľkú sumu peňazí a sľúbila im, že bude podporovať celú stavbu. Urobila to dosť tajne, veď bola cisárovnou v krajine, kde náboženské pomery neboli ešte usporiadané, kde bolo mnoho šľachticov protestantov, ktorí mali negatívny postoj k úcte k Panne Márii. Robila to teda viac-menej tajne a preto máme málo historických záznamov. Je však pravdou, že tento chrám by neexistoval, keby na jeho výstavbu nebola poskytla Mária terézia veľkú finančnú pomoc. Roku 1764 bol tento chrám dokončený. Na slávnostnej posviacke chrámu sa zúčastnila aj Mária terézia so svojím dvorom. Slávnostne preniesli sochu Piety z trohrannej kaplnky a umiestnili ju na oltári. Odvtedy sa tento chrám stal pútnickým miestom zasväteným Sedembolestnej - Patrónke Slovenska.
Náš národ, milí bratia a sestry, prežil ťažké časy a zachránil sa iba preto, že sa opieral o mariánsku úctu. Spomenul som iba tri udalosti a to zánik Veľkomoravskej ríše, vpád Tatárov a stopäaťdesiatročné pustošenie Turkov na našom území. V týchto obdobiach boli všetky predpoklady, aby náš slovenský národ bol úplne zničený, vytrhnutý zo zeme. A predsa nezanikol! Prečo nezanikol? Len preto, že sa opieral o Božiu pomoc a o pomoc Matky Božej Bolestnej.
Dejiny nás učia, že v stredoveku najväčším a najbohatším národom boli Polabskí Slovania. A dnes niet po nich chýru. Čo sa s nimi stalo? ahynuli! Prečo zahynuli? Lebo neprijali kresťanstvo. V stredoveku bolo viacero takých národov, ktorým nebolo dopriate prijať kresťanstvo a preto zanikli.
To je pre nás výstraha, veľké poučenie!
V tomto čase si budeme spomínať na tisíce výročie smrti svätého Metoda, ktorý prvý zasvätil náš slovenský národ Panne Márii. Kto pozná dejiny, vie, že toto zasvätenie sa z času na čas viackrát opakovalo. Koncom cyrilometodského roku sa my, slovenskí katolíci, chceme zasvätiť Bolestnej Panne Márii, chceme je povedať, že túžime zostať navždy mariánskym národom: "Prosíme Ťa, zostaň našou Matkou, zostaň našou Patrónkou, chráň nás v týchto tažkých časoch!"
Je potrebné, aby sme na toto zasväteneie mysleli už teraz. Preto sa musíme usilovať, aby sa v našich rodinách šírili náboženské pravdy, aby tieto náboženské pravdy dostali naše deti a naša mládež, aby sme všetci podľa týchto náboženských zásad po kresťansky žilil. Častejšie pristupujme k svätej spovedi a k svätému prijímaniu. Musíme sa snažiť prejavovať aj navonok vždy rastúcu úctu a lásku voči svätej Cirkvi, najmä voči Hlave, Scätému Otcovi Jánovi Pavlovi II., ktorý má taký vrelý vzťah voči nášmu národu.
Milí bratia a sestry, končím svoj príhovor výzvou, aby sme si všetci spoločne a to nielen ústami, ale celou svojou bytosťou zaspievali mariánsku pieseň na oslavu Sedembolestnej Panny Márie: O Mária bolesivá, naša ochrana, slovenský náš národ volá, pros za nás Boha!
(Na pokyn Otca biskupa zaznel v bazilike nadšený a vrúcny spev pútnikov.)