Foto: alp-studio-on-unsplash
Spoločnosť zasahuje trend antisociálneho správania – politickú kultúru už dlho kazia prejavy slovnej agresivity, ba rastie už aj násilie na uliciach … Ani pre turistov zo zahraničia už nie sme tak bezpečnou krajinou… Bežní ľudia môžu byť z našej politickej reprezentácie znechutení, alebo byť znepokojení, cítiť sa na ulici menej bezpečne a pýtať sa: „Čo sa to deje?!“
Korene trendu sú už odborníkom známe: „Pomerne veľké množstvo výskumov bolo po druhej svetovej vojne – a hlavne v období zvyšujúceho sa počtu neúplných rodín, t.j. väčšinou rodín bez otca – venovaných dôsledkom absencie otca na vývoj detí. Výsledky týchto výskumov v prevažnej miere potvrdzovali, že absencia otca má vo zvýšenej miere za následok antisociálne správanie detí, kognitívnu nevyvinutosť*, podpriemerné školské výsledky, konflikt pohlavnej identity a nízke sebavedomie.“[1] (* kognitívna schopnosť = poznávacia schopnosť)
O zanedbanom vnímaní otcovstva v Cirkvi som písal už v blogu Nádvorie nenachádzajúcich? Dôsledky tohto javu však presahujú to, čo sa do blogu zmestí. Schopnosť civilnej spoločnosti vnímať otcovské aspekty života na tom nie je o nič lepšie. Preto ponúkam aspoň stručný náčrt súvislostí:
Správa TASR: „Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied (SAV) … pri príležitosti Dňa matiek zverejnil názory verejnosti, ktoré ukazujú hodnotu materstva v niektorých spoločenských súvislostiach. Z výskumu vyplýva, že rastie počet tých, ktorí schvaľujú, ak chce žena dieťa, ale chce ho vychovávať sama a žiť bez muža. S týmto postojom súhlasilo 37,6 percenta respondentov. »Nárast schvaľovania spomínaného správania spadá do celkového trendu, v ktorom slabne požiadavka ukotviť rolu matky v manželstve. Opäť narástol podiel tých, ktorí si myslia, že manželstvo je zastaraná inštitúcia (21,2 percenta), hoci stále prevažuje opačný názor (77,7 percenta),« uviedla Mária Suríková zo Sociologického ústavu SAV…“
Vráťme sa do reality, ako ju vystihol JUDr. Karel Friml, CSc.[2]:
„Veľmi stará – v súčasnosti žiaľ takmer zabudnutá – zásada hľadania pravdy a spravodlivosti tvrdila, že spravodlivé sú veci vtedy, keď môžeme zameniť strany. Skúsme vymeniť oboch rodičov – jedného za druhého, ponúknime im prevtelenie do ich dieťaťa a dieťa postavme na »dospelé« miesto: ako sa asi budú cítiť v nových úlohách? Čo keď zrazu zistia, ako málo vedeli o názoroch, prianiach a potrebách toho druhého? A ako budú hodnotiť vlastné pôvodné názory? Pozerať sa na veci očami ostatných je základom znášanlivosti a pochopenia. ... Pritom stačí málo – poctivo hľadať úprimnú odpoveď na jednoduchú otázku: čo potrebuje a čo chýba tej novej, jedinečnej malej bytosti, bezbrannej voči svetu a dospelým, nanešťastie hlavne voči tým, ktorí o ňu majú dbať, chrániť ju a uviesť do života? Zodpovednosť však nenesú len rodičia, ale aj spoločnosť a štát sa svojimi správnymi orgánmi, úradníci a teda aj sudcovia, ktorí nakoniec rozhodujú.“
Uvedomujú si tí, čo schvaľujú, aby matka vychovávala deti bez otca, aké to má následky?
Alebo inak – sú dostatočne kognitívne vyvinutí, aby vedeli z analýzy následkov rozpoznať ich príčiny?
Urobil Sociologický ústav Slovenskej akadémie vied porovnateľný výskum aj o osudoch detí vyrastajúcich bez otcov i bez mužov-učiteľov v školách?
Ako deti takéto jednostranné prostredie poznačí?
Venovala SAV „rodovo rovne“ rovnaké financie a úsilie aj do takéhoto výskumu?
A do výskumu otcovských aspektov života?
Mohli to zverejniť pri príležitosti Dňa detí, alebo Dňa otcov …
Pozrieme sa na prieskumy urobené v zahraničí.
Mnohé ženy si zaobstarajú dieťa aj bez manželstva či manželstvo po získaní dieťaťa nechajú rozviesť, a majú dieťa iba pre seba. Tieto deti následne chodia do škôlok a škôl, v ktorých sa stretnú so vzorom zrelého mužského správania iba ojedinele. Preto musia vyrastať v jednostrannom a nevyváženom prostredí.
Nevidno však, že by sa štát a politici či aspoň aktivistky a aktivisti bojujúci za rodovú rovnosť snažili o nápravu tejto nerovnosti porovnateľne tomu, aké úsilie vyvíjajú v iných prípadoch – napr. pri platovej nerovnosti žien a mužov (ktorá je niekedy pochybná – pozri tu a tu). Tým ideológia genderizmu usvedčuje sama seba zo zaujatosti, selektívne účelového úsilia o „rovnosť“ len pre niekoho a niekedy.
Ale „rovných“ a „rovnejších“ sme tu už za jednej totality mali!
Ako to deti poznačí?
Psychológ Richard Warshak [2]: K problémom v intímnych vzťahoch, zakúšaných deťmi, ktoré vychovávajú rozvedené matky, podstatným spôsobom prispieva nadmerná závislosť na matke. Otec pomáha deťom ku psychologickému odpútaniu sa od matky nielen tým, že ponúka deťom bezpečný vzťah na matke nezávislý, ale tiež tým, že funguje ako určitý nárazník medzi deťmi a matkou. Bez otcovej prítomnosti je pre deti ťažšie dosiahnuť v psychickej pohode svoju nezávislosť. Miesto toho, aby sa odpútavali postupne, sa tejto ústrednej úlohe adolescencie vyhýbajú tým, že lipnú na bezpečí a istote domova, alebo proklamujú svoju nezávislosť dramatickým, často nezrelým spôsobom. To niekedy zahŕňa prevedenie závislosti z matky na partnera či partnerku. Avšak bez skutočného pocitu psychologickej samostatnosti je ich snaha o vybudovanie zrelých medziľudských vzťahov odsúdená na neúspech.“
Niektoré závery sociologických výskumov životných príbehov slobodných matiek sumarizovali Bertaux a Delcroix [4]: „Ak sa niektoré ženy ocitajú v situácii slobodného rodiča, je dosť možné, že sa (aj keď snáď nevedome) do tejto situácie dostávajú cielene. Ako ináč je možné vysvetliť, že tieto ženy si sústavne vyberajú buď nezodpovedných mladých mužov alebo zrelých, ale ženatých mužov? Je to náhoda, že mnohé z týchto žien boli vychovávané slobodnými matkami, čo znamená, že ako deti nezažili vzťah s otcom a že ako matky nevedia, ako ponechať nejaký priestor pre muža ako otca?“
Aké to má následky?
Jedným z nich je snaha žien mať dieťa bez muža – jeho otca, alebo sa vzťahy častejšie rozpadajú. Súdy pri rozvode zveria deti matke v asi 90% prípadoch, iba 8% otcom, zvyšok iným ľuďom. Ďalšie následky zhrnul z viacerých výskumov psychológ Eduard Bakalář [5]:
1) „Rodičovský vzťah obmedzovaný predpísanou mierou styku pripraví otca o morálnu autoritu, ktorú potrebuje na to, aby ponúkol vedenie, zastával úlohu vedúceho a vštepoval disciplínu. Deti pozerajú na svojho otca ako na vonkajšiu osobu (outsider), vedúceho zábavného programu, náhradníka dychtivého nejako potešiť, a je málo pravdepodobné, že by u nich vznikol rešpekt a úcta do tej miery, akú inšpiruje »reálny« (tj. plnoprávny) rodič. Nemožnosť, aby sa deti naučili prijímať rodičovskú autoritu a aby na ňu prirodzene reagovali, spúšťa predvídateľnú reťaz reakcií. Spočiatku sa stáva otáznou otcovská autorita, čoskoro potom sa deti stávajú problémom pre matky, učiteľov, poradcu, športových inštruktorov. Neskôr v živote bežne dochádza k chronickej neschopnosti rešpektovať autoritu zamestnávateľov, polície a súdov. … V Spojených štátoch sú lokality, kde sa otcovia, ktorí sú zvyčajne najlepšou nádejou na efektívnu socializáciu chlapcov – vyskytnú len výnimočne, takže tam dochádza k veľmi vážnym problémom. Učitelia, kazatelia, policajti a iné náhradky postavy otcovskej autority tú zvádzajú stratenú bitku za záujmy pubertálnych, dospievajúcich, ale aj prepubertálnych chlapcov. Výsledkom je často neuveriteľná miera násilia a konflikty s nepochopiteľnou mierou brutality.“
2) „… dochádza k javu, ktorý sa dá nazvať „vytrácanie sa otcov zo sociálnej či rodičovskej scény“. Vybrané štatistické údaje pripravené National Fatherhood Initiative (USA) ukazujú, že neprítomnosť otca vo výchove má veľmi vážny až dramatický dopad na nás všetkých:
■ 72 % všetkých mladistvých vrahov vyrastalo v rodinách bez otca
■ 60 % všetkých páchateľov znásilnenia bolo vychovávaných v domácnostiach bez otca
■ 72 % všetkých detí v detských nápravných zariadeniach vyrastalo v rodinnom prostredí s jedným rodičom
■ U detí vyrastajúcich bez otca je – v porovnaní s ich vrstovníkmi z tradičných rodín – dvojnásobná pravdepodobnosť predčasného odchodu zo školy
■ U detí vyrastajúcich bez otca je – v porovnaní s deťmi z tradičných rodín – jedenásťkrát väčšia pravdepodobnosť prejavov násilného správania
■ Deti, ktorých otcovia sú neprítomní, dosahujú sústavne podpriemerné známky z čítania a z matematiky [6]
■ Tri zo štyroch samovrážd mladistvých sa vyskytnú v rodinách s jedným rodičom
■ Deti, ktoré žijú oddelene od svojich otcov, sú účastníkmi viacerých nehôd (úrazov), majú vyššie percento výskytu chronickej astmy, bolestí hlavy a porúch reči
■ 80 % adolescentov v psychiatrických zariadeniach pochádza z domovov bez otca
■ V porovnaní s dievčatami z tradičných rodín, dievčatá žijúce len s jedným rodičom majú o 164 % vyššiu pravdepodobnosť otehotnenia pred sobášom, o 53 % vyššiu pravdepodobnosť sobášu pred dosiahnutím plnoletosti a o 92 % väčšiu pravdepodobnosť rozvodu svojho vlastného manželstva
■ Neprítomnosť biologického otca v domácnosti zvyšuje dcérinu zraniteľnosť voči znásilneniu a zneužitiu o 900 % (!) (tieto trestné činy páchajú najmä noví partneri matiek)
■ Pribúdajú ďalšie dôkazy o vysokej korelácii medzi neprítomnosťou otcovskej výchovy a násilím mladých mužov (najmä proti ženám)
Podľa sociológa Davida Blankenhorna, autora knihy „Amerika bez otcov“, je neprítomnosť otcov tým najdeštruktívnejším trendom našej generácie. Clintonov viceprezident Al Gore priznal, že za väčšinou sociálnych bied v USA nájdeme neprítomnosť otcov vo výchove. Bádatelia v oblasti sociálnych vied spájajú neprítomnosť otca vo výchove so širokým spektrom spoločenských problémov a vývojových nedostatkov u detí. Medzi tieto problémy patria – podľa výsledkov početných štúdií – problém nárastu trestnej činnosti u mladistvých, závislosť na alkohole a na drogách, tehotenstvo neplnoletých, promiskuita, vzdor voči pravidlám, normám, zákonom a v neposlednej rade i vandalizmus. Bola zistená úzka súvislosť medzi neprítomnosťou otca a pravdepodobnosťou, že dieťa nedokončí školu, že sa pokúsi o samovraždu, že sa stane obeťou sexuálneho zneužitia, alebo že bude neskôr nezamestnané. Štúdia populácie štátnych väzníc ukázala, že len 41 % väznených vyrastalo s oboma rodičmi. Štatistika FBI ukazuje, že chýbajúci otec je spoľahlivejším prediktorom* trestnej činnosti než rasa, prostredie či chudoba.“
(* = prostriedkom na predvídanie budúceho vývoja, predpokladom)
Tá trestná činnosť má – pochopiteľne – tiež svoje obete… Trpia za iných. A navyše ani nevedia, kto sa – okrem bezprostredne známeho páchateľa – pričinil o ich utrpenie svojou nedbalosťou. Táto nedbalosť tiež prispela k trestnej činnosti – napr. k prejavom impulzívneho násilia v uliciach našich miest. Nechcem zľahčovať vinu tých, čo sa takého násilia dopúšťajú, ale aj oni sú čiastočne obeťami…
Čoho?
Testosterónu!
Puberta – medzi „hormónmi“ a depriváciou
Odborný termín deprivácia označuje taký druh ujmy, ktorá nebola spôsobená tým, že tvor priamo zažil niečo zlé, ale tým, že sa mu nestalo niečo dobré, čo však pre jeho zdravý vývin bolo nevyhnutne potrebné. Napríklad deti v detských domovoch sú síce živené, ošatené a ubytované, ale ak nie sú aj milované, stávajú sa obeťami citovej deprivácie, ktorá ich život a schopnosti samostatného uplatnenia na dlho negatívne poznačí.
Odborníkom sú tieto skutočnosti už známe. Niekedy však to, čo kvôli vlastnej deprivácii nevidíme u seba, ľahšie zbadáme u zvierat – v tom, čo s nimi máme spoločné. Svoje normálne vývinové potreby totiž majú nielen ľudia, ale aj zvieratá. Ich deprivovanie aj tie poškodzuje často tak, že následky tohto poškodenia sa prenášajú aj na iných jedincov v ich okolí.
Chýbanie otcov vo výchove a nedostatok mužov v školstve je oblasťou života, ktorá takúto ujmu – depriváciu – produkuje v masovom meradle, ale spoločnosť to akosi nevidí alebo sa k tomu stavia nedbalo. Negatívne následky deprivácie síce odmieta, ale príčiny deprivácie si buď nevšíma, nevidí či nechápe ich, ani neinvestuje do ich nápravy. Spoločnosť iba kritizuje správanie obetí, ktorým depriváciu sama vnútila. Príklad: voliči sa ponosujú, že nie je koho voliť, lebo všetci politici sú takí … (pomenovanie nechám na čitateľa).
Správne pomenovanie však je – sú tiež deprivovaní – a ani to o sebe nevedia! A nevedia to o nich ani ich voliči (= kognitívna nevyvinutosť).
Kto napraví vystrájanie chlapcov?
Motto: „Zvyčajne si myslíme, že detské potreby dobre poznáme, lebo sme boli svojho času tiež deťmi a museli sme si ich teda prežiť. Avšak nie je to tak. Aj keď niektoré naše potreby ako detí mohli byť veľmi silné, nedokázali sme ich však vtedy pravdepodobne ani pochopiť, ani pomenovať. Prežívali sme rôzne stavy i nejasného či neznámeho pôvodu a najskôr len skúsený pozorovateľ … mohol s určitosťou povedať, o čo vlastne ide. Potom, s postupom dospievania, mnohé tieto naše potreby – či už uspokojené alebo neuspokojené – boli prekryté nárokmi dospelého veku, napr. nájsť si partnera, uplatniť sa v zamestnaní, spoločenskom živote apod.“
psychológ E. Bakalář v knihe Průvodce otcovstvím
Vystrájanie puberťákov sa pripisuje hormónom, ktoré menia ich organizmy. Je to polopravda. Reakcia hormónov je podmienená i sociálne – rovnako u ľudí aj u iných cicavcov, žijúcich v skupinách –, ukazujú psychologička Ľ. Trapková a lekár V. Chvála na tomto príklade:
Aj slony žijú v rodinných klanoch. Keď v istej africkej rezervácii nechceli premnožené slony zabiť, previezli zopár desiatok mladých slonov do oblasti, kde staršie samce chýbali. Keď tí sloní mladíci dosiahli vek asi 20 rokov, začali napádať nosorožcov, čo inak nerobia.
Chovatelia si mysleli, že predsa len musia mladé slony postrieľať. Ale zoológ znalý etológie – vedy, ktorá skúma biologické zákonitosti správania živočíšnych druhov, určujúce ich súžitie na jednom mieste – im poradil, aby tam dopravili ešte zopár starších samcov. Chovatelia pochybovali, že by to pomohlo, ale zopár 60-ročných slonov priviezli. Nato sloní puberťáci prestali agresívne vystrájať: na prítomnosť dospelých samcov zareagovali jednoznačne dokázaným znížením hladín testosterónu, ktorý nekontrolovane zaplavoval ich organizmy. Hormón upokojila samotná prítomnosť skúsených autorít v stáde!
Aj pre organizáciu sloních skupín, aj pre ľudí je mužská hierarchia nenahraditeľná. Agresivitu mladíkov upokojuje prítomnosť dospelého muža, ktorý sa angažuje so svojou autoritou. To je klinická skúsenosť lekára Chválu a psychologičky Trapkovej, ktorú publikovali v knihe Rodinná terapie psychosomatických poruch.
Prefeminizovaná škola bez mužských autorít chlapcov diskriminuje: bráni im v zdravom vývine – stať sa zrelými mužmi – a robí z nich obete deprivácie a vlastných hormónov. Preto sú neskôr slabí v roli otcov a bijú sa v krčmách a na uliciach obťažujú ženy: utrpenú škodu prenášajú do spoločnosti: spod autority zrelých mužov uvoľnený testosterón ich tlačí dopúšťať sa násilia podobne, ako slony voči nosorožcom.
A deprivovaní manažéri či politici robia to isté aspoň slovami – toto je zdroj nízkej firemnej či politickej kultúry. Tak sa chlapci – obete deprivácie – ako dospelí stávajú vhodnými terčmi a zámienkami na ospravedlnenie mizandrie (= chorobný odpor žien k mužom, protipól mizogýnie – odporu voči ženám; mizantropia je chorobná nenávisť k ľuďom a mizopédia je chorý odpor voči deťom).
Liek?
Štát by mal oveľa viac investovať do podpory práva detí na oboch rodičov – teda v súčasnosti podporovať najmä oslabený vzťah detí a otcov – a zamestnávať dostatok mužov v školstve!
Ak už je pre akékoľvek príčiny dieťa pripravené o pozornosť svojho otca, štát nemá dosť možností, aby rodinu scelil či partnerský neúspech rodičov napravil.[7]
Stále však má možnosť – ba povinnosť! – poskytnúť dieťaťu dostatok príležitostí byť v kontakte s inými zrelými mužmi, teda najmä učiteľmi v škole, ktorí by mu aspoň čiastočne mohli otcovský vzor vynahradiť a naučiť ho to, čo sa dieťa od ženy naučiť nedokáže. Toto riešenie podporuje i klinická skúsenosť rodinnej terapie lekára V. Chválu a psychologičky Ľ. Trapkovej [8]:
„Čo sa stane s dieťaťom, keď jeden alebo obaja vlastní rodičia nenapĺňajú dostatočne svoje rodičovské funkcie, alebo dokonca úplne chýbajú? Organizmus dieťaťa zvyčajne pátra vo svojom okolí, rodičovské postavy nutkavo hľadá a zaobstará si ich aj za cenu psychických a somatických príznakov. Ak nemožno celú váhu vývojových potrieb preniesť na nejakého nevlastného rodiča, zdatnejšie deti si začnú zaobstarávať druhého do vzťahu rodič-dieťa u viacerých ľudí, ktorých stretávajú, a z nich si rodičovské postavy obrazne povedané skladajú. Vo svojej mysli jazykové ťažiská* oddeľujú, aby sa k nim mohli vzťahovať tak, ako to vývojovo nutne potrebujú. Existujú deti, ktoré si stelesnia materskú postavu zložením z niekoľkých »tiet« v detskom domove a podobne otcovskú postavu hoci z trénera, učiteľa a starších bratov dohromady. Dopomôcť k tomu môže rodinný terapeut vhodne volenými intervenciami.“
[* mužského a ženského spôsobu reči]
Príznakom, že spoločnosť takéto služby zástupného rodičovstva poskytuje dosť nedostatočne, je i rast úspechu rôznych šmejdov v komerčnej oblasti a volebných úspechov rôznych populistov atď. Voliči, ktorí nenašli dosť príležitostí naplniť svoje vývinové potreby u zástupných otcov a matiek, ľahko podliehajú politickému marketingu populistov: dajú im svoj hlas v nádeji, že oni sú tá pravá životná náhrada za to, čo im chýba. Keď to niekoľko volebných období opakujú a znova a znova sú sklamaní, dospievajú k rezignácii, k náhľadu, že „nie je koho voliť“ a „celá politika je špinavá záležitosť“ a „všetci politici sú rovnakí“.
No keby boli dostatočne kognitívne vyvinutí a netrpeli depriváciou, vedeli by si už na prvý krát vybrať vhodnejších kandidátov, ktorí by sa postarali o rozvoj spoločnosti efektívnejšie, ako populisti (ktorí si často zasa priazňou voličov kompenzujú svoju depriváciu).
Takto sa nedostatok mužov v školstve premieta do plytvania štátnym rozpočtom a ľudskými zdrojmi, do strát času a príležitostí, ktoré mali byť využité na rozvoj celej spoločnosti.
Štát nemá bezprostredný dosah na to, aby deti splodili iba zrelí muži so zrelými ženami. Má však dosť moci na to, aby zrelým mužom dal pracovné príležitosti ako učiteľom v školstve a zaplatil ich prácu – prácu, analogickú vplyvu starších slonov v stáde sloních mladíkov… A oni už môžu mladíkov (i slečny) k tej zrelosti sprevádzať tak, aby v čase, keď plodia deti, už aspoň ako-tak zrelými boli a vedeli sa role otca/matky ujať dosť zdatne na to, aby sa dospelému partnerstvu nevyhýbali či aby ich partnerstvo nezlyhalo, aby ich deti netrpeli depriváciou, kognitívnym nevyvinutím, nízkym sebavedomím a konfliktom pohlavnej identity, aby sa vedeli efektívne zamestnať a tvoriť hodnoty pre svoje rodiny i spoločnosť.
Prevencia deprivácie mládeže by mohla začať v Ústave zakotveným právom dieťaťa žiť a byť vychovávané v prostredí s vyváženým pomerom žien a mužov…
Nie je chybou žien – učiteliek, že nie sú mužmi a teda nestačia na všetky sociálne funkcie, ktoré evolúcia pridelila mužom – analogicky ako u slonov starším samcom…
Je však chybou štátu, ak zákonom stanoví povinnosť dochádzky do škôl, kde zrelí muži chýbajú a tvári sa, že je všetko v poriadku.
Nie je!
Tým štát vnúti depriváciu celej generácii detí!
A pritom očakáva, že ony, podliehajúce následkom deprivácie – antisociálnemu správaniu, kognitívnej nevyvinutosti, s podpriemernými školskými výsledkami, konfliktom pohlavnej identity a nízkym sebavedomím – raz dokážu vytvoriť hodnoty, z ktorých budú financované dôchodky generácie, ktorá im depriváciu vnútila? Absurdné!
Neexistuje dôležitejší adresát spoločenských investícií, ako nasledujúca generácia!
Prieskum SAV zobrazuje ovocie toho, že štát si svoju úlohu v školstve už asi päťdesiat rokov riadne neplní a v dôsledku toho si časť spoločnosti už ani nevie uvedomiť, že touto poruchou navodené následky nie sú normálne, ale choré, lebo sa do nášho života vplazili veľmi postupne. Zároveň s nimi sa znižovala i miera kognitívnej vyvinutosti priemeru populácie, a oslabovala sa i „štafeta“ odovzdávania zdravých vzorcov zrelého mužského spôsobu vnímania, myslenia, motivácie a správania.
O nadmernej feminizácii školstva sa hovorilo už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. A nikto to doteraz nevyriešil. Iba čo niektorí týmto chorým prostredím ovplyvnení ľudia akceptovali následky poruchy, akoby normálne boli.
Výsledky niekoľkých štúdií zovšeobecnili Biller a Salter takto: „Schopnosť ženy vytvoriť úspešný manželský vzťah je zvýšená, keď sama prežila vrelý citový vzťah so svojím otcom.“ [9]
A keď taký vzťah chýbal a slečna nenašla ani v škole primeranú náhradu – zrelého učiteľa?
Ako si líška v Ezopovej bájke povedala, že hrozno je aj tak určite kyslé, keď naň nevládala dočiahnuť, tak si aj dotyčné ženy a tí, čo ich správanie akceptujú povedali, že muži nie sú potrební / sú všetci nejakí vadní (= pripisovanie kolektívnej viny = rodový šovinizmus = mizandria) a teda ženy sa bez otcov zaobídu a budú si vychovávať deti samy…
To však znamená, že budú rodiť a formovať čoraz viac takých mužov, akých nechcú a žien, ktoré budú neschopné s nejakým mužom nadviazať a udržať zdravý vzťah.
To je bludný kruh, to je cesta do karikatúry totalitnej spoločnosti, akú zobrazila poľská komédia Sexmisia tu a tu (réžia Juliusz Machulski, 1983).
Teraz vážne – toto správanie je v rozpore so sociobiologickým softvérom i hardvérom druhu Homo Sapiens = slepá cesta vývoja, ktorá povedie k vyhynutiu.
Prospech otcovskej výchovy
„Jeden otec je viac než sto učiteľov.“
George Herbert (anglický básnik a anglikánsky kňaz, 1593-1633)
John Snarey – profesor predmetu Human Development and Ethics, Emory University, Atlanta, USA – konštatuje [10]: „…výskum ukázal, že otcovia môžu svoju minulosť konštruktívne spracovať a poskytnúť potom lepšiu otcovskú starostlivosť, než sami dostali. Na druhej strane dôsledky otcovej účasti na výchove synov a dcér sú významné a pozitívne pre tieto deti, a ďalej i pre vlastné rodiny týchto detí aj pre širšiu spoločnosť.“
Podľa Billera a Margery Salterovej [11] „existuje dostatok podkladov, z ktorých vyplýva, že pevný vzťah otec – dieťa, dokonca aj počas novorodenectva, môže podporovať vývoj intelektu dieťaťa“. …vplyv otca na mentálny rozvoj začína už v piatom až šiestom mesiaci veku dieťaťa. Frank Pedersen, Jude Rubinsteinová a Leon Yarrow zistili, že u tých malých chlapcov, ktorí majú častejší kontakt so svojimi otcami, začnú mentálne zručnosti a zvedavosť pôsobiť skôr ako u tých, ktorí majú kontaktu menej. Zdá sa, že malé dievčatká taký prospech z kontaktu so svojimi otcami nemajú. Otcovia ovplyvňujú intelektuálny vývoj svojich dcér až o niečo neskôr. … Martin Hoffman, profesor psychológie na newyorskej univerzite zistil, že chlapci zo siedmej triedy z domovov bez otca získali nižšie skóre v každom z ukazovateľov morálneho vývoja – pocit viny po previnení, prijatie výčitky za zlý čin, poslušnosť voči pravidlám a internalizované [zvnútornené] morálne normy. Títo chlapci boli tiež svojimi učiteľmi hodnotení ako agresívnejší v porovnaní so skupinou chlapcov, ktorých otec s nimi žil v domácnosti. … Biller zistil, že u detí, ktorých otcovia sa im veľa venovali, dávali im najavo svoju lásku častými citovými prejavmi a určovali primerané obmedzenia, nemali sklon vidieť sa ako vydané napospas silám mimo ich moc. [12] Nielen že prijímajú zodpovednosť za svoje správanie, ale majú aj tendenciu správať sa viac zodpovedne – napodobňujú zodpovedné správanie, ktoré vidia u svojich otcov. U vrelých angažovaných a starostlivých otcov je väčšia pravdepodobnosť, že vychovajú deti a adolescentov s vysokou morálnou úrovňou. … Dr. Richard Koestner z univerzity McGill zistil u dospelých mužov a žien, skúmaných už ako päťročné deti, že najlepší spôsob ako určovať osoby, ktoré budú v dospelosti empatické, je merať čas strávený s otcami počas detstva. Z mnohých iných sledovaných ukazovateľov sa práve tento potvrdil ako najvýznamnejší. Empatia, schopnosť vžiť sa do emocionálneho stavu niekoho iného, prežiť cudzí cit ako svoj vlastný je podstatná povahová črta osoby, ktorá sa stará, ktorej na druhom záleží. Je to cit, ktorý psychopati voči svojej obeti vôbec nemajú.
Čo robí spoločnosť?
Investuje peniaze do podpory marginálnych menšín – napr. ľudí, ktorí majú problém s pohlavnou identitou, ale zanedbáva financovať naplnenie normálnych vývinových potrieb väčšinovej populácie … Má síce plno rečí o rovnosti, ale skutok sa nestal!
Pretože sama je obeťou otcovskej deprivácie… ? Nemá dosť empatie?
Koná tak preto, že sama nie je dosť kognitívne vyvinutá, aby uvidela koreň svojho problému – súvislosť medzi chýbaním mužských vzorov v rodine a školstve a následkami takto vytvorenej deprivácie… teda nedostatku kognitívnej vyvinutosti, ťažkostí s pohlavnou identitou atď.?
A aby to nestačilo – otcovskou depriváciou vyprodukované nízke sebavedomie jej prekáža priznať si tento svoj problém a riešiť ho od koreňa, alebo i len uznať jeho existenciu, ak na problém upozorní niekto iný.
Tým sa cítia byť zahanbení, preto taký podnet radšej ignorujú či popierajú. Tým sami seba udržiavajú v pasci deprivácie a udržiavajú bludný kruh, v ktorom deprivovaní (de)formujú nových deprivovaných.
Avšak tá hanba nepatrí im, ale manažmentu školstva, ktoré im počas ich detstva vnútilo depriváciu. Manažmentu, ktorého nedbalosť spôsobila alebo akceptovala nerovnosť školského prostredia, v ktorom museli vyrastať bez starostlivosti zrelých mužov – učiteľov.
Podlieha tomu vždy ďalšia generácia až tak, že sama nevie rozpoznať korene svojich problémov. A deje sa to už od šesťdesiatych rokov minulého storočia… Dosť času na to, aby verejná mienka strácala schopnosť rozpoznať sociálnu patológiu a tá získala 37,6 percentné uznanie, akoby bola normálnou (hoci obsahuje narcistické vzorce vnímania, motivácie a správania voči dieťaťu, ktorému vnucuje depriváciu), ako to zistil prieskum SAV.
Verejná mienka je v tom ako žaba, ktorá by okamžite vyskočila, keby ju hodili do horúcej vody, ale ak je v studenej a tá sa pomaly zohrieva, žaba si nič nevšimne a nechá sa uvariť.
Mám nádej, že opísaná deprivácia a jej následky sa stále dajú odčiniť, hoci zatiaľ kognitívne nevyvinutá spoločnosť „rieši“ problémy kontraproduktívne: posilňuje príčiny tých problémov, ktorých následky sa pokúša napraviť.
Text sa prednostne sústredil na výsledky výskumov a klinických skúseností odborníkov, týkajúce sa súvislosti medzi otcovskou depriváciou a najmä aktuálnym antisociálnym správaním. Preto kvôli stručnosti iné aspekty vynecháva a niektoré zjednodušuje. Venuje sa viac dopadu otcovskej deprivácie na chlapcov, lebo jej následky narušujú našu bezpečnosť, ale ona zasahuje aj dievčatá a ich matky. Tomu sa budeme venovať nabudúce.
----------------
Poznámky
[1] Snarey, J., 1993: How Fathers Care for the Next Generation. A Four-Decade Study. Harvard University Press, Cambridge, Massachusetts, London.
[2] Friml Karel – Doslov ku knihe Warshak Richard A.: Rozvodové jedy, TRITON 2003, s. 364-365
[3] Warshak Richard A.: Revoluce v porozvodové péči o děti, Portál 1996, s. 54
[4] Bertaux, D. – Delcroix, C., 1992: Where Have All the Daddies Gone? In: Björnberg, U. (Ed.), European Parents in the 1990’s. Contradictions and Comparisons. Transaction Publishers, New Brunswick and London, s. 182.
[5] Leving, J. M.: Fathers Rights. Hard-hitting Fair Advice for Every Father Involved in a Custody Dispute. New York, Basic Books 1997; s. 42-43; 45-47. Citované podľa Bakalář E. Průvodce otcovstvím, Vyšehrad 2002; s. 139.
[6] Podobné výsledky prinášajú aj prieskumy školskej mládeže na Slovensku
[7] Mal by sa však postarať, aby prax zodpovedala Zákonu o rodine §24, ods 4: „Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov, a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.“
V rozpore so zákonom však často vzťah detí a otcov podlieha diskriminácii.
[8] Ludmila Trapková, Vladislav Chvála: Rodinná terapie psychosomatických poruch, Portál, 2004, s. 75
[9] Warshak Richard A.: Revoluce v porozvodové péči o děti, s. 38
[10] Bakalář E.: Průvodce otcovstvím, s. 165
[11] Warshak Richard A.: Revoluce v porozvodové péči o děti, Portál 1996, s. 34, 39 a 40
[12] To je dobrý námet na výskum: aký vzťah s otcami mali fanúšikovia konšpiračných teórií, ktorí sú presvedčení, že svet zo zákulisia ovládajú nejakí „oni“, voči ktorým sme bezmocní?
- blog používateľa Gabo Martinický
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač