Môžeme žiť dlhý čas „bez“ Pánovho milosrdenstva. Chce sa tým povedať, že môžeme žiť bez toho, aby sme si ho uvedomovali a explicitne oň žiadali, ale len dovtedy, kým si človek neuvedomí, že „všetko je milosrdenstvo“ a horko zaplače nad tým, že z neho s úžitkom nečerpal už skôr, keď ho tak potreboval!
Bieda, o ktorej hovoríme, je biedou morálnou, ktorú nemožno presunúť [na iných]; je to bieda, ktorá dovedie človeka k tomu, že si začne uvedomovať samého seba ako osobu, ktorá v rozhodujúcom momente svojho života konala z vlastnej iniciatívy: urobila rozhodnutie, no vybrala si zle. V tomto spočíva základ, ktorého sa treba dotknúť, aby sme pocítili bolesť z hriechov a skutočne ich oľutovali. Pretože v iných oblastiach sa človek necíti byť tak slobodným, necíti ani to, ako hriech negatívne vplýva na celý jeho život, a tak si neuvedomuje vlastnú biedu; týmto spôsobom sa oberá o milosrdenstvo, ktoré účinkuje len pod touto podmienkou. Človek nemôže ísť do lekárne a povedať: „Pre milosrdenstvo, dajte mi aspirín“. Pre milosrdenstvo si človek žiada, aby mu dali morfium pre toho, kto je v zovretí ukrutných bolestí smrtiacej choroby. Všetko alebo nič. Buď pôjdeme až na dno, alebo nič nepochopíme.

Jubileum kňazov a seminaristov: Exercície so Svätým Otcom Františkom 2.6.2016