...Do prvého radu v prístupe k jasličkám a v modlitbe by som chcel postaviť chudobných, ktorých - ako nabádal svätý Pavol VI. - «musíme milovať, pretože sú istým spôsobom sviatosťou Krista; s nimi - hladnými, smädnými, vyhnanými, nahými, chorými, uväznenými - sa chcel mysticky stotožniť. Musíme im pomáhať, musíme s nimi trpieť a musíme ich aj nasledovať, pretože chudoba je najistejšia cesta k plnému vlastníctvu Božieho kráľovstva» (Homília, 1. mája 1969).

Preto si musíme vyprosovať pokoru ako milosť: Pane, nech nie som pyšný, nech si nechcem vystačiť sám, nech si nenamýšľam, že ja som stred vesmíru. Urob ma pokorným. Daj mi milosť pokory. A s touto pokorou nech ťa môžem nájsť. Je to jediná cesta, bez pokory nenájdeme Boha nikdy: nájdeme nás samých. Pretože človek, ktorý nemá pokoru, nemá pred sebou horizont, má iba zrkadlo: hľadí na seba samého. Prosme Pána, aby rozbil zrkadlo a mohli sme hľadieť ďalej, na horizont, kde je On. Ale toto musí urobiť On: dať nám milosť a radosť pokory, aby sme mohli ísť po tejto ceste.

A potom, bratia a sestry, by som chcel sprevádzať do Betlehema, tak ako hviezda sprevádzala mudrcov, všetkých tých, ktorí nemajú vnútorný náboženský nepokoj, ktorí sa nezamýšľajú nad otázkou Boha, alebo dokonca bojujú proti náboženstvu, všetkých tých, ktorí sú nesprávne nazývaní ateistami. Chcel by som im zopakovať posolstvo Druhého vatikánskeho koncilu: «Cirkev tvrdí, že uznávať Boha vôbec nie je v rozpore s dôstojnosťou človeka, lebo táto dôstojnosť má práve v Bohu svoj základ a zavŕšenie. [...] Cirkev veľmi dobre vie, že jej posolstvo je v súlade s najskrytejšími túžbami ľudského srdca»

Nesme si cestou domov želanie anjelov: «Pokoj na zemi ľuďom, ktorých miluje». A vždy majme na pamäti: «Nie my sme milovali Boha, ale on miloval nás [...]. On prvý miloval nás» (1 Jn 4,10.19), on nás hľadal. Na toto nezabudnime.

Toto je dôvod našej radosti: sme milovaní, sme vyhľadávaní, Pán nás hľadá, aby nás našiel, aby nás ešte viac miloval. Toto je dôvod radosti: vedieť, že sme boli milovaní bez akejkoľvek zásluhy, že nás Boh vždy predchádza v láske, v láske takej konkrétnej, že sa stala telom a prišla prebývať medzi nás, v tom Dieťati, ktoré vidíme v jasličkách. Táto láska má meno a tvár: Ježiš je meno a tvár lásky, ktorá je základom našej radosti.

Bratia a sestry, prajem vám radostné Vianoce, požehnané a sväté. A chcel by som, aby - áno, zaiste tu budú vinše, rodinné stretnutia, toto je vždy nádherné – ale nech je tu tiež vedomie, že Boh prichádza „kvôli mne“. Každý nech to povie: Boh prichádza pre mňa. [Nech je tu] vedomie, že na hľadanie Boha, na nájdenie Boha, na prijatie Boha treba pokoru: vnímať s pokorou tú milosť rozbitia zrkadla márnosti, pýchy, zahľadenosti do seba. Hľaďme na Ježiša, hľaďme na horizont, hľaďme na Boha, ktorý prichádza k nám a ktorý sa dotýka srdca tým nepokojom, ktorý nás privádza k nádeji. Radostné a požehnané Vianoce!

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu.