Ľudské práva ako základ demokracie ...

Do jednej z mnohých encyklík napísaných pápežom Jánom Pavlom II. patrí aj encyklika Centesimmus annus vydaná po 100 rokoch pri príležitosti encykliky Leva XIII. „Rerum novarum“, ktorá ukazuje cestu vhodným reformám, ktoré vrátia práci jej dôstojnosť v slobodnej činnosti človeka.
Sv. Otec Ján Pavol II. analyzuje komunizmus a poukazuje na to kam až vedie cesta človeka ak nedodržiava základné ľudské práva a slobody a najmä božie prikázania a evanjelium. Odsudzuje každý totalitarizmus, ktorý namiesto Boha kladie do popredia človeka a len človeka.
Preto napríklad v kapitole s názvom „Štát a kultúra“, apeluje na usporiadanie spoločnosti na základe troch moci – zákonodarnej, výkonnej a súdnej.
To je princíp „právneho štátu“, v ktorom vládne zákon a nie svojvôľa ľudí.
Proti takémuto počínaniu vystupuje totalitarizmus v marxisticko – leninskej povahe, ktorý popiera osobnú slobodu a v snahe triedneho postavenia človeka v spoločnosti je neomylný a preto si môže nárokovať právo na absolútnu moc. Zároveň hovorí, že ak nejestvuje transcendentná pravda, ktorou keď ju človek poslúcha dospieva k svojej plnej identite, potom nejestvuje žiaden stály princíp, ktorý by zaručoval správne vzťahy medzi ľuďmi. Ak sa táto pravda neuznáva, potom triumfuje sila moci a každý sa snaží maximálne využiť prostriedky, ktoré má k dispozícii. Človek je len natoľko uznávaný, nakoľko ho možno využiť ako nástroj na mocenské ciele.
Koreň moderného totalitarizmu spočíva v popieraní dôstojnosti ľudskej osoby, ktorá je viditeľným obrazom neviditeľného Boha. Práve preto nesmie tieto práva porušiť nikto ani jednotlivec, ani skupina, trieda, národ alebo štát. Ani väčšina nesmie postupovať proti menšine tak, aby sa ju usilovala vytlačiť na okraj spoločnosti, potlačiť, vykorisťovať alebo zničiť.
Sv. Otec Ján Pavol II. hovorí, že kultúra a prax totalitarizmu prinášajú so sebou najmä popieranie Cirkvi. Ide o nesprávnu inkulturáciu národa a spoločnosti. Poslaním Cirkvi je predovšetkým hájiť dôstojnosť každej osoby, slobodu rodiny, lebo všetci majú svoju vlastnú samostatnosť, identitu a suverenitu.
Cirkev si veľmi váži demokraciu ako systém, ktorý zabezpečuje občanovi účasť na politických rozhodnutiach a zároveň dáva občanom možnosť kontroly svojich vlád, ak to je potrebné tieto vlády aj odvolávať, pravda pokojnou cestou.
Zaujímavým je tvrdenie, že demokracia je možná len v právnom štáte a na základe správneho ponímania ľudskej osoby. Veď demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, sa premení na otvorený, alebo skrytý totalitarizmus. Tu možno zaradiť najmä dnes rozšírený fundamentalizmus a náboženský fanatizmus. Nikto nemôže nikomu nanútiť svoju predstavu o dobre a pravde. Preto sloboda nadobúda plnú hodnotu len prijatím pravdy.
Po páde komunistického totalitarizmu a mnohých iných totalitných režimov, i tých, ktoré nazvali „národná bezpečnosť“, pozorujeme dnes prevahu, aj keď nie bez prekážok, demokratického ideálu spojeného so záujmom a starostlivosťou o ľudské práva.
Medzi najzákladnejšími právami treba spomenúť právo na život, právo žiť v jednotnej rodine a v mravnom prostredí, ktoré je priaznivé pre rozvoj vlastnej osobnosti, právo na rozvoj vlastnej inteligencie a slobody v hľadaní a poznávaní pravdy, právo podieľať sa prácou na sprístupňovaní bohatstva zeme, právo slobodne zakladať rodinu a prijať a vychovávať deti pri zodpovednom používaní sexuality.
Lenže ani v krajinách s demokratickými reformami vlády sa tieto práva plne nerešpektujú.
Ďalšou úlohou štátu je dozerať na dodržiavanie ľudských práv v hospodárskej oblasti a riadiť ho. Štát je dokonca povinný podporovať činnosť podnikov vytváraním podmienok na zabezpečenie pracovných príležitostí. Na prekonávanie dnes rozšíreného individualistického spôsobu myslenia treba konkrétne úsilie solidarity a lásky.
Začína sa v rodine. Stáva sa však, že rodina, keď sa rozhodne plne venovať svojmu povolaniu, ostáva bez nutnej podpory štátu a nemá naporúdzi dostatok prostriedkov. Preto treba vyvinúť veľké úsilie, aby sa ľudia vzájomne chápali, poznali a mali citlivé svedomie. Aby sa to dosiahlo musia sa chudobnému – jednotlivcovi alebo štátu – poskytnúť reálne dosiahnuteľné možnosti. Utvárať takéto príležitosti je úlohou svetového úsilia o rozvoj, čo zahŕňa aj zrieknutie sa ziskových a mocenských pozícií, ktorými disponujú prosperujúcejšie ekonomiky.
Žiada sa tu poznamenať, že spoločné dobro, tak ako ho opisujú aj iní tzv. sociálni pápeži, má svoj význam najmä na základe jasného porozumenia dôstojnosti a práv každej osoby. Preto si dovolím, citovať slová sv. Otca Jána Pavla II, ktorý pri poslednej návšteve Slovenska v Rožňave v roku 2003 vyriekol aj tieto slová:
„Milovaní, prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Neuspokojte sa iba hľadaním ekonomických výhod. Veľké bohatstvo, vskutku, môže vyvolať aj veľkú chudobu. Iba budovaním spoločnosti, ktorá, napriek obetiam a ťažkostiam, rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a rastu osoby, hľadá spoločné dobro a je pozorná na potreby najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch a blahodárnu pre všetkých.“

František Drozd, Svit

( Podľa: Encykliky Centesimus annus, vydavateľstvo SSV Trnava 1992)