Naplánovali sme si túru. Žiadna pohodová prechádzka, ale rovno výstup na najvyšší albánsky vrch na hranici s Macedónskom. Najvyšší štít siaha do 2751 m.n.m. a z albánskej strany naň nevedie žiadny značkovaný chodník (Za komunizmu to bolo nemysliteľné a práve preto, že je na hranici, územie bolo podľa dostupných prameňov zamínované. Po komunizme sa ešte turistický ruch nepozviechal), takže jediná možnosť bol google earth a spomienky z minuloročného pokusu, ktorý skončil po 500 metroch výstupu kvôli dažďu.

Deň sa začal veľmi skoro. Budík, ktorý zvonil o 3. ráno som zaklapol a tak ma zobudili až mladí tesne pred sv.o. Okolo 5.30 sme už boli na ceste do Radomiru - dedina, v ktorej sme nechali auto. Tam to bolo asi 120 km a 3 hodiny jazdy.
Na pochod smerom k horám sme sa dali krátko pred 9. Trasa mala mať podľa mapky, čo som pripravil na googli 15 km dĺžky, asi 1500 m. prevýšenie a podľa informácií domácich mala trvať asi 8 hodín. Tak som sa úprimne tešil...

Prvé problémy začali asi v 1600 m.n.m., keď sa jednej slečne (boli 4 a nakoniec neboli až také upišťané, ako som čakal) začala rozpadávať topánka. Topánka... To bolo niečo medzi cvičkou a teniskou! Poriešila to tak, že si na topánky natiahla ponožky (akým zázrakom vydržali až do konca, naozaj nechápem).
Prvú väčšiu prestávku sme si spravili v asi 2000 m.n.m. Čosi sme prehltli, dal som mladým pokyny ako sa majú správať v redšom vzduchu a presvedčení, že už to nemôže byť ďaleko, sme vyrazili ďalej. Naozaj, aj podľa mapky to mala byť už len príjemná prechádzka po hrebeni s miernym stúpaním. Nebola to celkom pravda. To mierne stúpanie dosahovalo miestami 50% a tak sme napredovali len ťažko každý vlastným tempom. Obedovali sme po 5 hodinách výstupu (teda okolo 14) v asi 2500 m.n.m. Trošku som sa začal obávať, ako to pôjde ďalej. Hrebeň totiž začal byť tak členitý, že nebolo možné ísť takmer nikam bez toho, aby sme nenatrafili na nejakú roklinu, kaňon či skalnú stenu. Po vrstevnici sa ísť nedalo a zostúpiť o 700 m. nižšie len preto, aby sme zasa mohli šlapať do kopca nemalo zmysel. Napriek všetkému sme sa rozhodli pokračovať. Ak mapa neklame, tak tých 250 výškových metrov, čo nás delia od vrcholu by sme za dáku hodinku mohli zvládnuť.
Je pravda, že prechádzať sa po horských lúkach plných kvetov v 2600 m.n.m. je nádherný zážitok. Ale je tiež pravda, že plaziť sa popod skalný previs na jednej strane a riskovať pád do 100 metrovej rokliny na druhej strane je poriadny adrenalín. Ani som sa tak nebál o seba, ako o tých mladých, čo boli so mnou. Ešte doma som im povedal, že to bude náročné, nech si to dobre rozmyslia... Ale takéto prechody som naozaj nečakal.
Po ďalšej hodine sa pred nami ukázala zhmotnená Božia fantázia v celej nádhere. Slniečko sa oprelo o skalné steny, ktoré si len tak vyrastali z vrcholu hrebeňa pokrytého horskou trávičkou. To už ale bolo okolo 16 a vrchol Korabu bolo vidieť len z diaľky.

Aj tak sme sa zastavili na chvíľku modlitby. Povedal som týmto mojim mladým, že v biblickej tradícii je vrch vždy miestom stretnutia s Bohom. A výstup naň je ako duchovný život. Tu sa naozaj dá "dotknúť neba". Alebo lepšie, nebo sa dotýka človeka. On je tu; je stále s nami. Aj vtedy, keď nevládzeš do kopca. Aj vtedy, keď už len lapáš po vzduchu. Aj keď sa bojíš urobiť krok vpred, lebo môžeš spadnúť do rokliny. A je pri tebe dokonca aj vtedy, keď nedosiahneš svoj cieľ (vtedy už bolo jasné, že schádzame z kopca bez dosiahnutia vrcholu) a aj vtedy, keď nevládzeš ísť ďalej. A keďže v ten deň bola spomienka pátra Pia, prečítal som im úryvok z jedného jeho listu o tom, ako Boh cez utrpenie očisťuje duše, ktoré sú povolané mať podiel na jeho Kráľovstve. To som ešte netušil, čo nás čaká...

Takto posilnení sme začali zostup. S nádejou, že sa zasa bude lepšie dýchať a že to bude trvať kratšie, ako výstup. veď doteraz sme šlapali 7 hodín a o 3 hodiny zapadalo slnko... Rozhodli sme sa vrátiť inou cestou, aby sme videli viac a neriskovali pád do rokliny. Zostup kaňonom sa zdal najrozumnejším riešením. Hoci sa po tráve šmýkalo a kamene pod nohami utekali, vyzeralo to celkom sľubne. Pár miest bolo trošku náročnejších, bolo treba skákať zo skaly do blata alebo ísť štvornožky, ale pomaličky sme zostupovali. Až tu zrazu, kde sa vzala, tu sa vzala v kaňone skalná stena. Nič moc, len dákych 7-10 m. Ale ďalej sa nedalo. Mať osvedčenú partiu, možno by sme to skúsili risknúť. Ale s touto výpravou to jednoducho nešlo asi ani ak by bolo lano... Okrem toho únava stúpala, morálka klesala. Objavili sa problémy s kolenami a prvé slzičky. Vrátiť sa na hrebeň a zísť po ako - tak známej ceste bolo fyzicky nemožné. Tak som pomedzi skaly a trávu preliezol na vrchol jedného z rebier kaňonu. Zdalo sa, že delí kaňon od rokliny, ktorou by sa snáď dalo zísť do údolia. Tak som na mládež zakričal, nech prídu za mnou. Bola to posledná nádej. Všetko, alebo nič. V hlave som si začal premietať, ako ich začnem pripravovať na byvak... Bolo tesne pred 18. hodinou, do západu slnka asi hodinka, teda do zotmenia hodinka a pol a my v asi 2400 m.n.m. Vedel som, že kým prídu za mnou, mám čas pomodliť sa vešpery. Žalmy ako ušité na danú situáciu. Po vešperách mi ešte ostalo pár chvíľ. Takto som sa modlil: "Pane, keď si tvoril svet, vedel si, že dnes tu budeme a už vtedy si počul túto moju modlitbu. Vedel si, že dnes tadiaľto pôjdeme a budeme potrebovať tvoju pomoc. Vieš, že toto je naša posledná šanca. Prosím, otvor nám cestu cez tú roklinu..." Z rebra, kde som bol, som videl, že sa dá zísť asi o 200 m. nižšie ako v kaňone, ktorý sa nám stal neschodným. Potom sa však roklinka zatočila a ďalej nebolo vidno nič... Ostávala len nádej... Prví traja (jediný chalan a dve dievčatá) sa ponúkli, že pôjdu popredu. Vďačne som ich poslal s tým, že počkám na zvyšok. Kým prišli, tí prví sa už stratili v rokline. Len podľa výkrikov sa zdalo, že je schodná. Riskli sme to. Zostupovali sme za nimi. Vo chvíli, keď zapadalo slnko, sme boli v 1800 m.n.m. a už bolo jasné, že po kameňoch sa dá zísť do údolia. "Bože, takú veľkú radosť si mi spravil tým, ako si stvoril toto pohorie..."

Kým sme sa poschádzali v údolí, bola už úplná tma. Ale prosby mi nechýbajú a Pánovi fantázia tiež nie. Mesiac v splne, ktorý sa po chvíli zdvihol nad majestátne štíty nám svietil na cestu. Keď ešte príjemný vetrík rozohnal mraky, išlo sa ako za súmraku.
K autu sme prišli adekvátne zničení krátko pred 22. po 13 hodinách šlapania. Knaiping som si neodpustil napriek tomu, že voda bola tak studená, že som mal pocit, že mi nohy režú žiletky. Bol to aspoň taký extrém ako celá táto výprava...
Cesta domov už bola len bonbónikom na torte. Vedeli sme, že na takúto tútu sa dá zabudnúť len s alzhaimerom v pokročilom štádiu a boli sme si istí, že aj keby sa to všetko malo znovu zopakovať, tak do toho pôjdeme zas. Snáď o rok. Snáď sa nám na tretí pokus podarí zdolať najvyšší albánsky vrch...