Známe podobenstvo o žene, ktorá mala sedem mužov – bratov. Všetci jeden po druhom zomreli. A vo vzduchu otázka – Ktorému z nich bude patriť žena v nebi? V nebi sú ľudia ako anjeli, nevydávajú sa, neženia sa :( V prvom momente mi napadlo, že je to dosť blbé, veď byť ženou a vedieť, že na svete sú muži, myslím presnejšie na muža, ktorý je stvorený pre mňa, je úžasné.
Tak ako to bude v nebi? Akože sa budeme mať lepšie? Veď byť zaľúbený je fantastické (zväčša:).
A o toto máme prísť v nebi? Akéže nebo?!

...
Kdesi na vlnách nejakého FM som sa dopočula pokračovanie, ktoré moju ustráchanú dušu upokojilo.
Keď sme boli malí ešte sme netušili (aspoň nie tak celkom), aké je to byť zaľúbení. Ale mali sme veeeeeeeeeeeľmi radi čokoládu. Aj malý Ferko ju má rád. A keď mu jeho starší brat hovorí o svojom dievčati, a o tom, že byť zaľúbeným je to najkrajšie, čo sa človeku môže stať, neveriacky krúti hlavou. Predsa to najlepšie je čokoláda!
...
Presne takto to je vraj s nami a s našou predstavou neba. Nevieme si predstaviť, že môže byť čosi krajšie, čosi lepšie, než je byť zaľúbený do druhého človeka. A predsa to tak je.
Láska má rôzne stupne. Ako schody. Boh si nás po nich postupne vedie. Až k sebe. Pozor – bez lásky k ľuďom sa nedá prísť k Bohu. To je dúfam aj z toho príkladu schodov jasné. :)
...
Ako sa zaľúbiť do ľudí...niekedy to ide ľahko :)
Ale predsa jedna rada, ktorú som prebrala, či „zdedila“ od iných:
Modlite sa za ľudí. To je veľmi istý spôsob ako sa do nich zaľúbiť.
O zaľúbení sa do druhých ľudí hovorí jasne jeden príbeh. Jeden chalan sa zaľúbil do dievčaťa. Nastal čas, keď ho chcela predstaviť doma svojim najbližším. Prišiel s kyticou v rukách a zabúchal na dvere. Otvoril mu brat jeho vyvolenej. Inokedy toho človeka ani nevnímal. Bol to cudzí človek. A teraz...myslím, že ho začal mať rád. V kuchyni ho privítala mama dievčaťa. Zvláštne. Predtým to bola pre neho taká obyčajná žena. Teraz ju vníma ako hotovú kráľovnú. A tak to bolo aj s ostatnými členmi rodiny. Všetci zrazu stúpli na cene v očiach zamilovaného chlapca.
O čom hovorí tento príbeh? Asi o tom, že keď sa zamilujeme do Boha, tak spravíme miesto vo svojom srdci všetkým ľuďom, pretože oni sú príbuzní Boha, jeho najbližší.
...
Ale vráťme sa k nášmu nebu, presnejšie k našej predstave neba a k tomu, čo o tom hovorí Písmo – Pavol, Peter, Ježiš.
Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. Hebr 11,1
Veríme v nebo. Veríme, pretože o ňom hovorí Ježiš a celé Písmo.
Na inom mieste sa hovorí:
Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil...
pre tých, ktorí ho milujú.
(!)
Pavol zdôrazňuje: Poznávame len sčasti. Vidíme nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre.
...
Predstava neba je teda dosť nejasná, predsa však lákavá. Dokonca o čo nepoznanejšia, o to vábivejšia. Pavol ešte pridáva, že všetko prestane, okrem lásky.Tá jediná nikdy nezanikne. Takže môžeme byť spokojní. Láska je to, čo nám ostane. Naša láska začínajúca možno tou čokoládou, pokračujúca v zaľúbení sa do druhého človeka, tu bude rozvinutá naplno – v Bohu.
...
Nakoniec mi ešte nedá nezmieniť sa o tom, ako Ježiš prirovnáva nebo k svadobnej hostine (teda je tu zasa predstava neba spojená s našou predstavou lásky dvoch osôb).
Najprv boli pozvaní židia – vyvolený národ. Tí však pozvanie odmietli. V podobenstve Ježiš hovorí, že si našli niečo dôležitejšie, ako ísť na tú svadbu, vyhovorili sa, že nemajú čas.
A tak sa pozvanie rozšírilo na nás. Bolo adresované pohanským národom. „Choďte a pozvite tých, čo sú na rázcestiach, chudobných, žobrákov, všetkých, koho stretnete!“ hovorí Boh.
...
Pozvanie máme v rukách. Jediné, čo ostalo na nás, je pozvanie prijať a...slušne sa obliecť, ako sa na svadbu patrí. Naše oblečenie je dôkazom úcty a lásky, a tiež túžby po nebi, po svadobnej hostine, po ženíchovi.
O aké oblečenie ide hovorí Zjv 19,8. A tiež sa hovorí, čo robiť, ak máš oblečenie špinavé – Zjv 7,14 a tiež 22,14
...
Svadba nachystaná, pozvánka v rukách... „PRÍĎ!“ Zjv 22,17