Nechuť vstupovať do rozhovorov, nechuť nadväzovať vzťahy, smiať sa a plakať spolu. Keď už ani rozhovor so sebou samým nefunguje. Keď panuje všade navôkol i vo vnútri ticho.
Môže byť človek ešte viac sám? - keď mu ujde znechutený aj posledný spoločník – svoje vlastné Ja...
Žalárom je vlastné vnútro. Ticho vládne v ňom. Ako hrob sa cíti človek, bez vášne a zanietenia, bez cieľa a smerovania, bez potreby vyjadrenia...
Ticho sa stalo odpoveďou na nepoloženú otázku.
Nik nie je doma. Zastal čas a nedá sa ísť vpred, ani sa vrátiť späť. Ako obraz na plátne... Žiaden smútok, ani ľútosť, ale túžba po samote je tu prítomná - po samote, kde je i vlastné Ja na príťaž.
Rozrušiť múry, vliať nový život do tela duše sa javí ako dávno prežitá vidina. Zostať sedieť a nekonať. Čakať na niekoho a nevolať... Nepísať, nehovoriť, len prežívať.
Všetko už bolo povedané a nič nie je už treba pridať.
- blog používateľa Žofia Sepešiová
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač
"Môže byť človek ešte viac
"Môže byť človek ešte viac sám?" Keď si človek kladie takúto otázku, asi nie je sám. Prišiel ho navštíviť melancholik.
(Prepáč, Žofka, vôbec nechcem nič zľahčovať, práve naopak, takéto návštevy trochu poznám).
Ak Max Lucado píše o strachu, že mu netreba otvárať dvere
a už vôbec ho nenechávať prespať, tak určite to platí aj na melancholika. Lenže, ono to nie je až také jednoduché. Zdá sa, že aj jeden, aj druhý, to majú v päte, aby čakali na náš súhlas nasťahovať sa k nám. Jednoducho prídu. A čo potom s nimi?
Toto je možno jeden spôsob, ako si s nimi poradiť. Napísať o tom. A možno pozrieť sa z okna. Tu u nás, už začína svietiť slnko.