Cestoval som vo vlaku v kupé celkom sám. Potom pristúpila jedna dievčina, rozprával mladý slepý Ind. Muž a žena, ktorí ju vyprevádzali, boli asi jej rodičia. Odporúčali jej mnoho vecí. Keďže som bol už slepý, nemohol som vedieť, ako dievčina vyzerá, ale páčil sa mi jej hlas.
„Cestujete do Dehra Dun?“ spýtal som sa, keď vlak vychádzal zo stanice. Pýtal som sa sám seba, či sa mi podarí, aby nezbadala, že nevidím. Myslel som si, že ak ostanem sedieť na svojom mieste, nebude to veľmi ťažké.
„Idem do Saharaupur,“ povedalo dievča. „Tam ma bude čakať teta. A vy kam cestujete?“
„Do Dehra Dun a potom do Mussoorie,“ odpovedal som.
„Ach ste šťastný! Tak rada by som šla do Mussoorie. Zbožňujem hory. Najmä v októbri.“
„Áno, je to najkrajšie obdobie,“ povedal som. To som načrel do svojich spomienok, keď som ešte videl. „Kopce sú posiate divými georgínami. Slnko je rozkošné a večer si človek môže posedieť pred ohňom a upíjať si brandy. Väčšina letných hostí je už preč a cesty sú tiché a skoro prázdne.“
Ona mlčala a pýtal som sa sám seba, či ju moje slová nezranili, alebo či ma nepovažovala za sentimentálneho. Potom som urobil chybu. „Ako je vonku?“ spýtal som sa.
Zdalo sa, že v otázke nezbadala nič zvláštne. Zbadala už, že nevidím? Ale slová, čo vzápätí povedala, vyvrátili moju pochybnosť. „Prečo sa nepozriete z okna?“ spýtala sa úplne prirodzene. Posunul som sa na sedadle a hmatom som hľadal okno. Bolo otvorené, obrátil som sa tým smerom a tváril som sa, že študujem panorámu. Očami fantázie som videl rýchlo bežať telegrafické stĺpy. Riskantne som povedal: „Zdá sa, že stromy sa hýbu a my stojíme?“
A ona: „To tak vždy býva.“
Obrátil som sa k dievčaťu a na chvíľu sme stíchli.
„Máte zaujímavú tvár,“ povedal som potom. Smejete sa pôvabne. Jasný a zvučný smiech.
„To rada počúvam,“ povedala. „Tých, čo mi hovoria, že mám peknú tváričku, mám až po krk.“
Máte teda skutočne peknú tvár, myslel som si a nahlas som pokračoval.
„Zaujímavá tvár môže byť aj veľmi pekná.“
„Ste veľmi galantný,“ povedala. „Ale prečo ste taký vážny?“
„O chvíľu budete na mieste,“ povedal som trochu chladno.
„Chvalabohu. Nemám rada dlhé cesty vo vlaku.“
A ja by som bol ochotný sedieť tu celú večnosť, len aby som ju počúval. Jej hlas bol ako strieborný trilok horskej bystriny. Len čo vystúpi z vlaku, možno zabudne na naše krátke stretnutie, ale ja si zachovám spomienku na ňu na zvyšok cesty, ba aj potom.
Vlak vošiel do stanice. Akýsi hlas volal dievča jej menom. Odišla a zanechala za sebou iba vôňu.
Akýsi muž vstúpil do kupé a čosi si mrmlal. Vlak sa pohol. Tápavo som sa dostal k oknu, posadil som sa, zahľadel do slnečného dňa, ktorý bol pre mňa tmou. Znova som si mohol zopakovať svoju hru s novým spoločníkom v ceste.
„Mrzí ma, že nie som taký príťažlivý spoločník ako to dievča, čo práve odišlo,“ povedal mi, aby nadviazal rozhovor.
„Bolo to zaujímavé dievča,“ povedal som. „Mohli by ste mi povedať, či malo dlhé, alebo krátke vlasy?“
„Nepamätám si,“ odpovedal rozpačitým tónom. „Zapôsobili na mňa skôr jej oči ako vlasy. Mala také krásne oči! Škoda, že jej vôbec neslúžia...je úplne slepá. Vy ste si to nevšimli?“

Dvaja slepí, ktorí predstierajú, že vidia. Koľko takých stretnutí je medzi ľuďmi. Zo strachu, aby neodkryli, kto sú. A tak sa premrhávajú rozhodujúce stretnutia života. Niektoré sa už nikdy nezopakujú.

Bruno Ferrero - Je tam hore niekto?
Malé príbehy na potešenie duše