Ježiš raz vyhlásil, že kto by zviedol na hriech jedného z maličkých, čo v neho veria, bolo by pre neho lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny (porov. Mt 18, 6). Ale prečo vôbec človek, ktorý sám robí niečo zlé, túži strhnúť ku zlu aj toho druhého? Prečo túži po tom, aby spadol do blata aj ten druhý? Čo alebo kto za tým je?
Spomínam si na prípad jednej mladej pani. Rozprávala mi, že v kanceláriách ich podniku je asi pätnásť vydatých žien. Donedávna boli len dve, ktoré zachovali svojmu mužovi vernosť. Teraz je už sama. A v tú ranu sa na ňu ostatné ženy oborili ako sršne. Schválne hovorili stále o tom, aké to bolo krásne, že tá išla s iným a tá išla inam, a ako ten ich manžel tiež niekoho má... a že určite ten jej je rovnaký ako všetci naokolo, a že by teda aj ona mala...
O čo nám ide, ak neprajeme druhým dobro? Veď láska „sa neteší z neprávosti, ale raduje sa z pravdy“ (1 Kor 13, 6). Zlo totiž neznesie vedľa seba dobro.
Nasledovať Krista so sebou nesie odvahu nebyť vo všetkom ako druhí, vedieť sa líšiť a zotrvať na pozíciách pravdy a lásky, aj keby sa svet okolo nás utápal v klamstve a nenávisti.
Vojtech Kodet – Učeníctvo