Už ubehlo niekoľko týždňov odvtedy, čo som sa zamýšľal nad anketou, ktorej výsledok nekompromisným spôsobom odhaľuje súčasný stav života viery kresťanov.
Končiac prvý príspevok som prisľúbil i pokračovanie, ktoré si vám teraz dovoľujem predložiť...

O kresťanských hodnotách...

Kresťanské hodnoty, kresťanská kultúra, kresťanské základy "kresťanskej" Európy... Až priveľmi ľahko pristupujeme na túto hru sveta o náboženských hodnotách a systémoch, na základe ktorej my sami začíname vnímať život viery a kresťanstvo ako hodnotový systém, súbor morálnych, resp. etických pravidiel svedčiacich o výške ducha kresťanov.

Svedčiacich o čom? O výške ducha, o hodnotách?!
Kde sa však podelo svedectvo o zmŕtvychvstalom Pánovi, o odpustení hriechov a o dare Ducha?

A tak sa dostávame ku podstate problému: dokonca i v prijímaní daru vykúpenia a spásy sa ozýva naša vlastná pýcha a túžba po samospasiteľstve - to 'budete ako Boh' v nás ešte stále priveľmi rezonuje.

Rozmýšľali sme niekedy nad tým, prečo vykúpenie človeka prebehlo tak, ako prebehlo? Skúsme ísť pekne od počiatku...

Kniha Genezis nám krásne svedčí o prvotnom súlade medzi darom Božej milosti a odpoveďou dôvery, ku ktorej bol vo svojej slobode pozvaný človek. Zároveň i rozvádza celú drámu ľudského hriechu, v ktorej človek - zneužijúc svoju slobodu - sa stavia proti svojmu Stvoriteľovi a v pýche šliape po daroch, ktorú mu Boh v milosrdnej a ničím nezaslúženej láske zveril. "Budete ako Boh" - toto pokušenie bolo prisilné pre človeka, ktorý sa tak vydáva na cestu hľadania naplnenia diabolskej túžby byť nezávislý na Bohu, autonómny a sebestačný, nepotrebovať nikoho a nič. Myslím, že nielen prvých jedenásť kapitol knihy Genezis, ale veľmi jasne i udalosti posledných sto rokov nám svedčia o zvrátenosti tejto túžby a nemožnosti prekročiť svoj vlastný tieň - tieň smrti a hriechu, do ktorého sa človek zamotal.

Ak chceme obnoviť pôvodné spoločenstvo so svojím Bohom, musíme svedectvo tejto pýchy, ktorú ako hlbokú ranu na duši všetci nosíme, zlomiť a tak sa vydať na cestu uzdravenia tejto rany a jej dôsledkov. A tu môžeme vnímať, že ako hovorí Ralph Martin: "Boh tak usporiadal svoj plán na spásu človeka, že spása sa nemôže udiať bez toho, aby sa nezlomila pýcha. Viera je jednoduchý, ale mocný kľúč, ktorý láme pýchu a uvoľňuje spásu." On sám nám len potvrdzuje slová sv. Pavla: "veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi. Jeho Boh ustanovil ako prostriedok zmierenia skrze jeho krv prostredníctvom viery... Aké teda vystatovanie? Je vylúčené." (Rim 3,23-25.27). A na to Ralph Martin dodáva: "aby sme zlomili pýchu, Boh zariadil veci tak, že spása je čisto jeho dar, dar, ktorý si človek nezasluhuje. Ak máme byť spasení, musíme ho prijať, a nie dosiahnuť."

Raniero Cantalamessa o tom hovorí: "Sv. Pavol však nástojí na jednej veci - všetko je 'nezaslúženým darom' prostredníctvom milosti. Vracia sa k tomu mnohokrát a používa rôzne výrazy. A my sme zvedaví, prečo je Boh taký rozhodný v tejto veci! Je to preto, lebo od nového stvorenia chce odstrániť nákazu, ktorá zničila prvé stvorenie - ľudskú pýchu... Človek skrýva vo svojom srdci vrodenú tendenciu 'zaplatiť Bohu svoju cenu'. 'Veď sám seba nevykúpi nik, ani nezaplatí Bohu výkupné za seba' (Ž 49,8). Chcieť Bohu zaplatiť pomocou svojich zásluh je ďalšou formou nikdy nekončiaceho úsilia byť autonómny a nezávislý na Bohu. A nielen autonómny a nezávislý, ale dokonca Božím veriteľom, pretože 'kto pracuje, nedostáva odmenu z milosti, ale z podlžnosti' (Rim 4,4)."

Preto jedným z nebezpečenstiev pre život viery, ktorého dôsledkom býva "kresťanstvo o hodnotách" je snaha vyrovnať sa Bohu, byť v postoji obchodníka, ktorý sa na základe rešpektovania a žitia kresťanských hodnôt snaží vymaniť nielen zo zatratenia, ale i zo závislosti na Bohu. Od toho je už len krok k spoliehaniu sa na iné veci, než na samotného Krista, o dôsledkoch čoho výstižne hovorí španielsky kardinál Suquia: "Cirkev sa musí prestať báť svojej vlastnej pravdy, musí byť dostatočne udatná, aby obnovila vedomie svojej identity a odvážila sa byť jednoducho a priehľadne sama sebou... Cirkev by sa mala opäť naučiť spoznávať a žiť v dennom svetle tajomstvo, ktoré je v nej, nezakrývať ho cudzími lákadlami, akoby jej iba ony mohli dať silu a dôveryhodnosť. Musí sama seba prestať chápať spôsobom, ktorý ju pretvára len na prívesok módnej ideológie, a ktorý ju redukuje na úlohu moralizujúceho nástroja spoločnosti a štátu alebo na charitatívnu inštitúciu, ktorá má uchyľovať vydedencov, ktorých táto spoločnosť neúnavne produkuje, a tak priebežne pomáha živiť jej sebalásku a jej nezodpovednosť. Cirkev musí odhodiť každé úsilie legitimizovať sa cez svoje sociálne iniciatívy alebo cez niečo, čo sa z času na čas nazýva 'špecifický prívesok' spoločnosti, a ktoré premieňa Cirkev na jedného z ďalších konkurentov mnohofarebného trhu humanitárnych a sociálnych služieb, so svojimi vlastnými záujmami. Čím viac úsilia sa vynaloží na chápanie Cirkvi, alebo na to, aby ju chápali týmto spôsobom, tým viac sa vyprázdni zo svojej podstaty, a sama seba pripraví aj o tento prínos v sociálnej sfére..."

Milosť sa tak dostáva do roviny pomôcky pre život a Pán, ktorý má byť Pánom môjho života, sa stáva sprievodcom a pomocníkom na ceste, zdrojom hodnotového systému, ktorý je v konečnom dôsledku možné oddeliť od svojho Tvorcu. K tomu Raniero Cantalamessa dodáva: "Novota kresťanského života sa zahmlieva, keď kázanie, katechéza, duchovné vedenie a všetky ostatné formačné aktivity viery jednoznačne trvajú na povinnostiach, čnostiach, zlách, trestoch a vo všeobecnosti na tom, čo 'by mal človek robiť'. Zahmlieva sa, keď sa milosť prezentuje ako pomôcka, ktorá prichádza k človeku počas doby jeho záväzku nahradiť to, čo nie je schopný sám urobiť, ale nie opačne - ako niečo, čo prichádza pred touto snahou, a ktorá ju umožňuje. Zahmlieva sa, keď sa 'povinnosť' vytvorí zákonom a nie milosťou, a keď sa povinnosť potom nechápe ako naša povinnosť ďakovať Bohu, ale ako niečo, čo Boh aj tak tvorí. Zastiera sa, keď ju dosiahneme a vníma sa ako podlžnosť vďaky z Božej strany smerom k nám, čiže, inými slovami povedané, keď sa morálka vzďaľuje od kerygmy... Stredobod pozornosti sa nepozorovane premiestni z Boha na človeka a z milosti na zákon."

V týchto intenciách varuje i kardinál Godfried Danneels v komentári o prieniku hnutia New Age medzi katolíkmi: "Obvinenia novovekárov proti kresťanstvu môžu mať do istej miery pravdu v tom, že nemáme dostatok živej skúsenosti, že sa obávame nadprirodzena, že sa donekonečna zaoberáme morálnymi exhortáciami - napomínaním a prehnaným zdôrazňovaním správneho výkladu učenia. V posledných rokoch sa kresťanstvo prakticky zredukovalo na morálny systém. Viera ako učenie o živote a zdroj náboženskej i mystickej skúsenosti sa zanedbala. Mnohí sú rozčarovaní týmto druhom tvrdošijného moralizátorstva a idú hľadať pokoj niekam inam."

Táto tendencia stavať svoj život viery na hodnotách a nie na osobnom vzťahu s Kristom vo veľkej miere prispieva k tomu, že kresťania sa vzďaľujú od osoby samotného Krista a osamotení len so stupnicou morálnych hodnôt, oddelených od ich základu, strácajú silu a schopnosť svedčiť o Kristovi a žiť novým životom vo viere v pravdu a v posvätení Duchom.

Jasne a priamo to opísal už citovaný kardinál Danneels v príhovore o potrebe novej evanjelizácie: "Mnohí naši veriaci vo farnostiach, školách a hnutiach sú silne pripútaní k hodnotám evanjelia, najmä k tým, ktoré sa väčšinou zhodujú u väčšiny ľudí dobrej vôle: spravodlivosť, pokoj, solidarita, rešpekt voči stvoreniu. Ale tento kult hodnôt je oddelený od kultu živej Kristovej osoby - od modlitby, adorácie a využívania sviatostí.

O Kristovi sa potom hovorí len v tretej osobe - povedal toto, ukázal tamto svojím príkladom. V takej reči je podivuhodná neprítomnosť slov týkajúcich sa otvorenej modlitby a stretnutí sa s ním vo sviatostiach: 'Si môj Spasiteľ. Klaniam sa Ti...' Také kresťanstvo, zredukované na etiku, dlho nevydrží... Etika bez mystiky, morálka odtrhnutá od modlitby a sviatostného života, aj keď sa ešte podobá na živé telo, je len zborom múmií, ktorých osudom je popol, najmä ak sa na ne človek zblízka pozrie."

A tak i na nás čaká potreba novej evanjelizácie, prehodnotenia našich dôvodov životného rozhodnutia sa pre Krista, spôsobu i dôsledkov života našej viery. I nás čaká vzkriesený Ježiš ako oslávený a mocný Pán, ktorý chce vstúpiť do nášho života a byť mocný v nás. I nás čaká cesta ohlasovnia Osoby Ježiša Krista svojím životom - možno tak, ako o tom hovorí i kardinál Suquia: "Nová evanjelizácia nemôže vylúčiť výslovné ohlasovanie Osoby Ježiša Krista. Stane sa, že toto ohlasovanie, priame, veľmi konkrétne - 'Boh vás miluje, Kristus prišiel kvôli vám' - nemôže mať inú formu, než formu svedectva a pozvania... Skúsenosť vykúpenia Ježiša Krista, vrúcne a radostne prežívaná v Cirkvi a dosvedčovaná vo svete, odpovedá na niektoré najhlbšie otázky, ktoré si ľudia dnes kladú."

Diskusia na túto tému...

..................................

Spracované podľa a citácie prebrané z:
MARTIN Ralph, Čo hovorí Duch?, Familiaris, Bratislava 1998, str. 189-213