Tento dokument vydal Vatikán (Komisia pre medzináboženský dialóg so židmi, LIBRERIA EDITRICE VATICANA) v roku 1998, no na Slovensku ešte oficiálne vydaný nebol. Myslíme si, že by bolo dobré, aby bol zverejnený aj na Slovensku a aspoň v elektronickej podobe. Anglickú verzu je možné nájsť na stránkach Vatikánu tu.

Aktualizované: Uvádzaný dokument bol v roku 2006 vydaný oficiálne aj na Slovensku pod názvom Pripomíname si: Reflexia nad šoa. Oficálny text je uvedený na stránkach KBS.

I. Tragédia Shoah a povinnosť pripamätúvať si ju

Koniec XX. storočia sa rýchlo blíži a hlásia sa zore nového kresťanského tisícročia. Dvetisíc rokov od narodenia Ježiša Krista burcuje všetkých kresťanov, no v skutočnosti vyzýva i každého muža a ženu, aby sa v toku dejín snažili objaviť znamenia pôsobenia Božej prozreteľnosti, ale aj spôsoby, akými sa Stvoriteľov obraz v človekovi narušil a znetvoril. Táto úvaha si všíma jeden zo základných úsekov, kde si katolíci môžu vziať k srdcu výzvu, ktorou sa na nich obracia Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Tertio Millenio Adveniente: „Je teda správne, že čím viac sa blíži koniec druhého tisícročia existencie kresťanstva, s tým živším uvedomením Cirkev berie na seba viny svojich detí; pamätajúc pritom na všetky okolnosti, za akých sa v priebehu dejín vzdialili od Kristovho ducha i Jeho evanjelia a namiesto svedectva života, inšpirovaného hodnotami viery, poskytovali svetu pohľad na spôsoby myslenia a konania, ktoré boli vlastne prejavmi záporného svedectva a pohoršenia“¹.

Toto storočie sa stalo svedkom nevýslovnej tragédie, na ktorú sa nesmie nikdy zabudnúť, totiž na snahu nacistického režimu zničiť židovský národ postupným zabíjaním miliónov Židov. Muži a ženy, starí a mladí, deti a nemluvniatka, boli prenasledovaní a deportovaní. Niektorých zabili hneď, iných ponižovali, zle s nimi zaobchádzali, mučili ich a pozbavili všetkej ľudskej dôstojnosti a nakoniec zabili. Veľmi málo z tých, čo boli internovaní v koncentračných táboroch, prežilo a tých, čo zostali, terorizovali po celý život. Taký bol Shoah, jedna z najväčších drám v dejinách tohto storočia, skutočnosť, ktorá sa nás týka aj dnes. Zoči-voči tejto strašnej genocíde – ktorej, keď sa začala nemilosrdne páchať, zdráhali sa uveriť aj predstavitelia štátov, ba aj samotné židovské spoločenstvá – nesmie nikto zostať ľahostajný, tobôž Cirkev, lebo je vzhľadom na duchovné príbuzenstvo so židovským národom veľmi úzko spojená a aj vzhľadom na pretrvávajúce spomienky na nespravodlivosti minulosti. Vzťah Cirkvi k židovskému národu je iný ako vzťah, ktorý má k ostatným náboženstvám². Nie je to iba otázkou návratu do minulosti. Spoločná budúcnosť židov a kresťanov si vyžaduje, aby sme si ju pripomínali, lebo „bez pamäti niet budúcnosti“³. Veď samotné dejiny sú memoria futuri (svedectvom pre budúcnosť).

Keď sa touto úvahou obraciame na svojich bratov a sestry katolíckej cirkvi, roztrúsených po svete, žiadame od všetkých kresťanov, aby sa zjednotili s nami pri uvažovaní o tejto pohrome, ktorá postihla židovský národ a o mravnom imperatíve, že už nikdy sa nesmie egoizmus a nenávisť rozrásť do tej miery, aby rozosievali utrpenie a smrť⁴. Osobitne žiadame našich židovských priateľov, „ktorých krutý osud sa stal symbolom toho, akej zvrátrenosti je schopný človek, keď sa postaví proti Bohu"⁵, žeby si naladili srdcia vypočuť nás.

II. Čo si máme pripomínať

Pri vydávaní svojho osobitného svedectva Svätému Izraela a posvätnej Torah si židovský národ veľa vytrpel v mnohých dobách a na mnohých miestach. No Shoah bola iste najhorším utrpením zo všetkých. Neľudskosť, akou boli Židia v tomto storočí prenasledovaní a hromadne vyvražďovaní, presahuje schopnosť slov vyjadriť to. A to všetko sa na nich páchalo len z toho jediného dôvodu, že sú Židia. Sama táto nesmierna veľkosť zločinu vyvoláva mnohé otázky. Historici, sociológovia, filozofi, politici, psychológovia a teológovia sa snažia spoznať čo najviac o tejto skutočnosti a o príčinách samotnej Shoah. Treba urobiť ešte veľa odborných štúdií. No podobná udalosť sa nedá úplne posúdiť iba bežnými kritériami historického skúmania. Ona si vyžaduje „morálnu a náboženskú pamäť“, najmä medzi kresťanmi, a veľmi vážne zamyslenie sa nad príčinami, ktorú ju vyvolali. Skutočnosť, že Shoah sa udiala v Európe, t.j. v krajinách s dlhou kresťanskou civilizáciou, kladie otázku o vzťahu medzi nacistickým prenasledovaním a postojmi kresťanov voči židom počas storočí.

III. Vzťahy medzi kresťanmi a židmi

Dejiny vzťahov medzi kresťanmi a židmi sú trýznivými dejinami. Priznáva to Ján Pavol II. vo svojich opakovaných výzvach katolíkom, aby sa zamýšľali nad naším postojom vo vzťahu k židovskému národu⁶. V skutočnosti bola bilancia týchto vzťahov za tieto dve tisícročia skôr negatívna⁷.

Na úsvite kresťanstva, po Ježišovom ukrižovaní, vznikli rozpory medzi prvotnou Cirkvou a židovskými predstaviteľmi i židovským národom, ktorí pre poslušnosť Zákonu sa veľa ráz násilne postavili proti ohlasovateľom evanjelia a prvým kresťanom. V Rímskej ríši, ktorá bola pohanská, boli Židia chránení zákonom výsadami, ktoré im zaručil cisár a úradná moc v prvých časoch nerobila rozdiel medzi židovskými a kresťanskými spoločenstvami. No pomerne zavčasu začal štát kresťanov prenasledovať. Keď sa neskôr sami cisári stali kresťanmi, najprv pokračovali v zaručovaní židovských výsad. No skupiny odbojníckych kresťanov, ktoré napadali pohanské chrámy, počínali si v niektorých prípadoch tak isto proti synagógam, nie bez vplyvu istých chybných vysvetľovaní Nového zákona, týkajúcich sa židovského národa ako celku. „V kresťanskom svete – nehovorím, že zo strany Cirkvi ako takej – chybné a nesprávne vysvetľovania Nového zákona, týkajúce sa židovského národa a jeho domnelej viny sa šírili po dlhú dobu a vyvolávali pocity nenávisti voči tomuto národu“⁸. Také vysvetľovania Nového zákona úplne a s konečnou platnosťou odmietol Druhý vatikánsky koncil⁹.

Napriek kresťanskému kázaniu o láske ku všetkým, vrátane samotných nepriateľov, prevládajúce zmýšľanie po storočia odsudzovalo menšiny a všetkých, ktorí boli dajakým spôsobom „odlišní“. Pocity antijudaizmu v niektorých kresťanských prostrediach a názorové nezhody, ktoré jestvovali medzi Cirkvou a izraelským národom, viedli k istému zovšeobecnenému nerovnakému prístupu (diskriminácii), čo mnoho ráz vyústilo do ich vypudzovania alebo do snáh o ich násilné obracanie. Vo veľkej časti „kresťanského“ sveta až do konca XVIII. storočia tí, čo neboli kresťanmi, nie vždy mali určitý plne zaručený právny status. Napriek tomu židia, rozšírení po celom kresťanskom svete, zostávali verní svojim náboženským tradíciám a vlastným mravom. Preto sa na nich hľadelo s určitým podozrievaním a nedôverou. V krízových obdobiach hladu, vojen a morovej nákazy alebo sociálnych nepokojov židovská menšina sa brala ako obetný baránok a stávala sa tak obeťou násilností, plienenia, ba aj krviprelievania.

Na prelome XVIII. a XIX. storočia Židia vo všeobecnosti dosiahli rovnosť, takže ich postavenie bolo rovnaké ako postavenie štátnej väčšiny a určitý počet z nich zastával v spoločnosti vplyvné miesto. Lenže za tých istých dejinných súvislostí, najmä v XIX. storočí, začal nadobúdať na sile vyhrotený a falošný nacionalizmus. V ovzduší veľmi rýchlych spoločenských zmien bývali Židia často obviňovaní z neúmerného vplyvu, aký majú vzhľadom na ich počet. Tak sa začal šíriť vo väčšine Európy rozlične odstupňovaný antijudaizmus, ktorý bol skôr sociálnopolitický, než náboženský.

V tom istom čase sa začali objavovať teórie, ktoré popierali jednotu ľudskej rasy a zdôrazňovali, že rasy boli rozdielne od počiatku. V XX. storočí nacionálny socializmus v Nemecku použil takéto myšlienky ako pseudovedecký základ na rozlišovanie medzi tzv. nordicko-árijskými rasami a (ostatnými) domnele nižšími rasami. Okrem toho vyvolala určitú prehnanú formu nacionalizmu v Nemecku vojenská porážka roku 1918 a ponižujúce podmienky uložené mu zo strany víťazov, ktoré mali za dôsledok, že mnohí videli riešenie problémov krajiny v národnom socializme, preto politicky spolupracovali s týmto hnutím.

Cirkev v Nemecku odpovedala odsúdením rasizmu. Po prvý raz sa takéto odsúdenie objavilo v kázňach niektorých (predstaviteľov) spomedzi kléru, vo verejnom učení katolíckych biskupov a v článkoch katolíckych žurnalistov. Už vo februári a marci 1931 kardinál Bertram von Breslau, kardinál Faulhaber a bavorskí biskupi, ako aj biskupi z (cirkevných) provincií Kolína a Freiburgu uverejnili pastierske listy odsudzujúce národný socializmus s jeho modloslužobníckym uctievaním rasy a štátu¹⁰. V tom istom roku 1933, keď národný socializmus dospel k moci, boli prejavom jasného odmietnutia nacistickej antisemitskej propagandy známe adventné príhovory kardinála Faulhabera, na ktorých sa zúčastnili nielen katolíci, ale aj protestanti a židia¹¹. Po Krištáľovej noci (november 1938) Bernard Lichtenberg, prepošt Berlínskej katedrály, začal verejné modlitby za židov. Neskoršie zomrel v Dachau a bol vyhlásený za blahoslaveného.


Aj pápež Pius XI. odsúdil nacistický rasizmus slávnostným spôsobom v encyklike Mit brennender Sorge¹², ktorá sa čítala v kostoloch v Nemecku na Smrtnú nedeľu roku 1937. Táto iniciatíva vyvolala útoky a sankcie proti príslušníkom kléru. Dňa 6. septembra 1938 Pius XI. v príhovore ku skupine belgických pútnikov vyhlásil: „Antisemitizmus je neprijateľný. Duchovne sme všetci semiti“¹³. Pius XII. už od svojej prvej encykliky Summi Pontificatus¹⁴ z 20. októbra 1939 varoval pred teóriami, ktoré popierali jednotu ľudskej rasy a pred zbožšťovaním štátu, lebo všetko toto by doviedlo k opravdivej „hodine temnôt"¹⁵.

IV. Nacistický antisemitizmus a Shoah

Neslobodno prehliadnuť rozdiel, ktorý je medzi antisemitizmom, založenom na teóriách odporujúcich učeniu Cirkvi o jednote ľudského pokolenia a rovnakej dôstojnosti všetkých rás a všetkých národov, a medzi pocitmi upodozrievania a nepriateľstva, ktoré pretrvávajú storočia a ktoré nazývame antijudaizmom a na ktorých majú, bohužiaľ, vinu i kresťania.

Ideológia nacionálneho socializmu išla ešte ďalej v tom zmysle, že odmietala uznať akúkoľvek transcendentnú skutočnosť ako prameň života a kritérium mravného dobra. V dôsledku toho určitá skupina ľudí a štát, s ktorým sa táto skupina stotožňovala, si nárokovala absolútnu hodnotu a rozhodla sa zničiť židovský národ, národ povolaný svedčiť o jedinom Bohu a o Zákone zmluvy. Z teologického hľadiska nemôžeme nevidieť skutočnosť, že mnohí prívrženci nacistickej strany nielenže prejavovali odpor k myšlienke o Božej prozreteľnosti, ktorá by zasahovala do ľudských udalostí, ale sa netajili vyhranenou nenávisťou voči samému Bohu. Je len logické, že podobný postoj viedol priam k odmietaniu kresťanstva a k túžbe uvidieť zánik Cirkvi (=zničiť Cirkev) alebo aspoň podriadiť ju záujmom nacistického štátu.

Táto extrémna ideológia sa stala základom opatrení naprv vyviezť Židov z ich príbytkov a potom ich vykynožiť. Shoah bola dielom typického moderného novopohanského režimu. Jeho antisemitizmus mal vlastné korene mimo kresťanstva a na dosiahnutie svojich zámerov neváhal postaviť sa i proti Cirkvi a prenasledovať aj jej členov. Tu si však treba položiť otázku, či nacistické prenasledovanie Židov neuľahčovali protižidovské predsudky v mysliach a srdciach podaktorých kresťanov. Nespôsobilo azda protižidovské cítenie, že kresťania boli menej citliví, alebo dokonca ľahostajní k prenasledovaniam, rozpútaným proti Židom zo strany nacionálneho socializmu, keď sa dostal k moci?

Každá odpoveď na túto otázku musí mať na zreteli to, že hovoríme o dejinách postojov a spôsobov myslenia ľudí, podliehajúcich mnohorakým vplyvom. Navyše mnohí vôbec nevedeli o „konečnom riešení“, ktoré sa tu konalo proti celému jednému národu; iní mali strach o seba samých a o svojich drahých; niektorí ťažili z danej situácie, boli aj takí, ktorých opantala závisť. Odpoveď treba dať od prípadu k prípadu, a aby sa to dalo, treba vedieť, čo presne bolo pohnútkou ľudí v danej situácii.

Na začiatku sa čelní predstavitelia Tretej ríše snažili Židov vyhnať. Nanešťastie vlády niektorých západných štátov s kresťanskou tradíciou, vrátane Severnej i Južnej Ameriky, váhali viac ako treba: aby otvorili prenasledovaným Židom svoje hranice. Aj keď nemohli predvídať, ako ďaleko zájdu nacistickí mocipáni vo svojich zločinných zámeroch, predstavitelia týchto štátov vedeli o ťažkostiach a nebezpečenstvách, akým boli vystavení Židia žijúci na území Tretej ríše. Za takýchto okolností uzavretie hraníc pred židovskými prisťahovalcami, či sa to stalo z nepriateľstva proti Židom alebo z podozrenia voči nim, zo zbabelosti alebo obmedzenosti politického videnia, či z národného egoizmu, aj tak predstavuje veľkú ťarchu vo svedomí predstaviteľov spomínaných štátov.

V krajinách, v ktorých nacizmus uskutočňoval masové deportácie, brutalita, ktorá sprevádzala tieto násilné transporty bezbranných ľudí, mala vyvolať podozrenie o tom najhoršom. Poskytovali kresťania všetku možnú pomoc prenasledovaným, osobitne Židom?

Mnohí tak robili, no ostatní nie. Na tých, čo zachraňovali všetkých Židov, koľkých len mohli, a to až s vystavovaním svojho života smrteľnému nebezpečenstvu, sa nesmie zabudnúť. Počas vojny i po nej židovské osobnosti i spoločenstvá vyjadrili svoju vďačnosť za všetko, čo sa pre nich vykonalo, vrátane toho, čo urobil Pius XII. osobne alebo prostredníctvom svojich predstaviteľov na záchranu stoviek tisícov židovských životov¹⁶. Mnohí biskupi, kňazi, rehoľníci a laici dostali z tohto dôvodu od Izraelského štátu vyznamenanie.

Napriek tomu, ako priznal pápež Ján Pavol II., popri týchto odvážnych mužoch a ženách nebol duchovný odpor a konkrétna činnosť taká, aká by sa očakávala od Kristových učeníkov. Nemôžeme vedieť, koľkí kresťania v krajinách, obsadených alebo ovládaných nacistickou mocou alebo ich spojencami so strachom zisťovali miznutie Židov z ich susedstva, no nemali dosť síl ozvať sa proti tomu. Pre kresťanov táto veľká záťaž vo svedomí kvôli ich bratom a sestrám počas poslednej svetovej vojny musí byť výzvou ku kajúcnosti¹⁷.

Vyslovujeme hlboké poľutovanie nad chybami a previneniami týchto synov a dcér Cirkvi. Hlásime sa k tomu, čo povedal Druhý vatikánsky koncil v deklarácii Nostra aetate, ktorý jednoznačne tvrdí: „Cirkev... pamätlivá svojho spoločného dedičstva so židmi, podnecovaná náboženskou láskou evanjelia, a nie politickými pohnútkami, vyslovuje svoje poľutovanie nad nenávisťou, prenasledovaniami a prejavmi antisemitizmu, kedykoľvek sa ony vyskytli z ktorejkoľvek strany proti židom“¹⁸.

Spomíname si a hlásime sa k tomu, čo povedal pápež Ján Pavol II. predstaviteľom židovského spoločenstva v Štrasburgu roku 1988: „Potvrdzujem znova spolu s vami čo najrozhodnejšie odsúdenie každého antisemitizmu a každého rasizmu, ktoré sú v rozpore s kresťanskými zásadami“¹⁹. Katolícka Cirkev preto (predsa) odmieta akékoľvek prenasledovanie, kdekoľvek a v ktoromkoľvek čase, vedené proti nejakému národu alebo skupine ľudí. Veľmi rozhodne odsudzuje všetky formy genocídy ako aj rasistické ideológie, ktoré to umožňovali. Pri pohľade na toto storočie pociťujeme hlbokú bolesť nad násilenstvom, ktorého sa dopustili celé skupiny etník a národov. Osobitne pripomíname vyvražďovanie Arménov, nespočetné množstvo obetí na Ukrajine v tridsiatich rokoch, genocídu cigánov, čo tiež bolo plodom rasistických ideí, ako aj podobné tragédie, ktoré sa stali v Amerike, Afrike a na Balkáne. Nechceme zabudnúť ani na milióny obetí totalitnej ideológie v Sovietskom Zväze, v Číne, v Kambodži a inde. Nemožno zabudnúť ani na drámu na Strednom východe, ktorej výsledky sú dobre známe. Dokonca aj teraz, keď o týchto veciach uvažujeme, „mnohí ľudia sa stávajú obeťami svojich bratov“²⁰.

V. Hľaďme vedno na spoločnú budúcnosť

Pri pohľade na budúcnosť vzťahov medzi židmi a kresťanmi na prvom mieste žiadame od našich katolíckych bratov a sestier obnoviť si vo svojom vedomí, že ich viera má židovské korene. Žiadame ich, aby si spomenuli, že Ježiš je Dávidovým potomkom, že zo židovského národa pochádza aj Panna Mária a apoštoli; že Cirkev čerpá výživu z koreňov tej dobrej olivy, do ktorej boli naštepené ratolesti planej olivy pohanov (porov. Rím 11,17-24), že židia sú naši drahí a milovaní bratia a v určitom zmysle sú naozaj „naši starší bratia“²¹.

Na konci tohto tisícročia katolícka Cirkev túži prejaviť svoju hlbokú ľútosť nad nedostatkami svojich synov a svojich dcér každej epochy. Ide o úkon kajúcnosti (teshuwa). Ako členovia Cirkvi máme totiž spoločné aj hriechy, aj zásluhy všetkých svojich synov. Cirkev si váži s hlbokou úctou a s veľkým pohnutím skúsenosť z vykynožovania, Shoah, ktorú pretrpel židovský ľud počas poslednej svetovej vojny. Nejde tu iba o slová, ale o zaväzujúce poslanie: „Ak nebudeme zapálení za spravodlivosť a ak sa každý z nás nebude podľa svojich schopností zasadzovať za to, aby zlo neprevládlo nad dobrom, ako sa to stalo v prípade miliónov synov židovského národa, potom riskujeme, že budú znova zomierať obete tou najstrašnejšou smrťou... Ľudstvo nemôže pripustiť, aby sa také dačo stalo znova“²².

Prosme, aby naša bolesť nad tragédiou, ktorú pretrpel židovský národ v našom storočí, nás priviedla k novým vzťahom s židovským národom. Túžime premeniť uvedomenie si hriechov minulosti na mocné úsilie za novú budúcnosť, v ktorom už nebude viac protižidovského cítenia medzi kresťanmi a protikresťanské pocity medzi židmi, ale skôr vzájomne prejavovaná úcta, ako sa patrí tým, čo sa klaňajú jedinému Stvoriteľovi a Pánovi a majú spoločného otca vo viere, Abraháma.

Nakoniec vyzývame mužov i ženy dobrej vôle zamyslieť sa nad zmyslom Shoah. Obete vo svojich hroboch, aj tí, čo prežili a sú živým svedectvom toho, čo všetko pretrpeli, sú pre nás mocným výkrikom, ktorý privoláva pozornosť celého ľudstva. Pripomínať si túto strašnú drámu znamená naplno si uvedomiť spasiteľné napomenutie, ktoré obsahuje: nikdy viac nedopustiť, aby nakazené zárodky antijudaizmu a antisemitizmu zapustili korene v ľudskom srdci.

16. marca 1998

Diskusia na túto tému...

..................................

¹JÁN PAVOL II., apoštolský list Tertio Millenio adveniente (10.11.1994), 33: AAS 87(1995), 25.

²Porov. JÁN PAVOL II., Príhovor pri stretnutí sa so židovskou obcou mesta Ríma (13.4.1986), 4: AAS 78 (1986), 1120.

³JÁN PAVOL II., Modlitba Anjel Pána z 11.6.1995: Insegnamenti 18/1, 1995, 1712.

⁴Porov. JÁN PAVOL II., Príhovor k židovskej obci z Budapešti (18.8.1991), 4: Insegnamenti 14/2, 1991, 349.

⁵JÁN PAVOL II., Encyklika Centesimus annus (1.5.1991), 17: AAS 83 (1991), 814-815.

⁶Porov. JÁN PAVOL II., Príhovor k delegátom biskupských konferencií pre vzťahy so židovstvom (6.3.1982), Insegnamenti 5/1, 1982,743-747.

⁷Porov. KOMISIA PRI SVäTEJ STOLICI PRE NÁBOŽENSKÉ VZŤAHY SO ŽIDMI, Poznámky o korektnom spôsobe uvádzania židov a židovstvo v kázňach a katechéze v rímskokatolíckej cirkvi (24.6.1985) VI, 1: Ench. Vat. 9, 1656.

⁸JÁN PAVOL II., Príhovor k účastníkom študijného stretnutia „Korene antijudaizmu v kresťanskom prostredí (31.10.1997), 1: ĽOsservatore Romano, 1.11.1997, s. 6.

⁹Porov. Nostra aetate, 4.

¹⁰Porov. B. STATIEWSKI (Ed.), Akten deutscher Bischöfe über die Lage der Kirche, 1933-1945, vol. l, 1933-1934 (Mainz 1968), Appendix.

¹¹Porov. L. VOLK, Der Bayerische Episkopat und der Nationalsozialismus 1930-1934 (Mainz 1966), ss. 170-174.

¹²Zo 14.3.1937: AAS 29 (1937), 145-167.

¹³La Documentation Catholique, 29 (1938), col. 1460.

¹⁴AAS 31 (1939), 413-453.

¹⁵Tamže, 449.

¹⁶Reprezentačné židovské organizácie a osobnosti viackrát oficiálne uznali diplomatickú múdrosť pápeža Pia XII. Napríklad vo štvrtok 7.9.1945 Giuseppe Nathan, Komisár Jednoty židovských komunít v Taliansku, prehlásil: „V prvom rade vzdávame úctivý hold uznania pápežovi, rehoľníkom a rehoľniciam, ktorí podľa smerníc Svätého Otca nevideli v prenasledovaných nič inšie ako bratov a s nasadením i sebazaprením vykonali svoje rozumné a účinné dielo na našu pomoc bez ohľadu na veľké nebezpečenstvo, akému sa vystavovali“ (ĽOsservatore Romano, 8.9.1945, s. 2). Toho istého roku 21.9.1945 Pius XII. prijal Dr. A. Lea Kubowitzkého, generálneho sekretára World Jewish Congress, ktorý prišiel na audienciu, aby prejavil „Svätému Otcovi v mene Jednoty židovských komunít čo najprecítenejšiu vďaku za to, čo vykonala katolícka cirkev v prospech židovského národa v celej Európe počas vojny“ (ĽOsservatore Romano, 23.9.1945, s. 1). Vo štvrtok 29.11.1945 pápež prijal okolo 80 delegátov židovských utečencov z koncentračných táborov v Nemecku, ktorí mu chceli prejaviť „najvyššiu poctu, že mu môžu osobne poďakovať za jeho obetavosť, ktorú im prejavil za prenasledovania v otrasnom období nacizmu a fašizmu“

¹⁷Porov. JÁN PAVOL II., Príhovor k novému veľvyslancovi SRN pri Svätej Stolici, (8.11.1990), 2: AAS 83 (1991), 587-588.

¹⁸Nostra aetate, 4.

¹⁹Prejav k židovským predstaviteľom, Strasbourg, (9.10.1988, no. 8: Insegnamenti 113, 1988, 1134.

²⁰JÁN PAVOL II., Príhovor k diplomatickým zástupcom, (15.1.1994), 9: AAS 86 (1994), 816.

²¹JÁN PAVOL II., Prejav v rímskej synagóge, (13.4.1986), 4: AAS 78 (1986), 1120.

²²JÁN PAVOL II., Príhovor pri príležitosti spomienky na Shoah, (7.4.1994), 3: Insegnamenti 171, 1994, 897 and 893.