Musíme si pripomínať staré veci, ktoré boli dobré. Pouvažujme o ceste nášho Pána na Veľkonočnú nedeľu popoludní. Bola to cesta s dvoma učeníkmi do Emauz, mesta vzdialeného asi 11 km.

Veľký piatok

Pane Ježišu Kriste, na Veľký piatok slávime tvoje utrpenie a smrť na kríži.
Ako môžeme oslavovať tvoje utrpenie?
Na kríži vidíme toho, ktorý zvíťazil nad smrťou.

„Ježiš vo vedomí, že mu Otec dal do rúk všetko..., zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru a prepásal sa...“(Jn 13, 3-4). Tak sa začína Jánova správa o poslednej večeri Pána.

Nádej znamená čakať. My kresťania sme ľudia, ktorí očakávame od Pána niečo krásne a výnimočné. A musíme čakať s veľkou dôverou. Žalmista hovorí: „Pane, ty si moje útočište. Ty si moje svetlo, nebojím sa. Pane, som pri Tebe. Ty si moja útecha, Pane. Keď si pri mne, nebudem sa báť naveky.“ - To je nádej!

Čo skrýva v sebe dnešné ráno?
Čo skrýva v sebe slnečný deň?
Čo skrýva v sebe hmla večerná?
Čo skrýva v sebe hviezdnatá obloha?
Čo skrývam v sebe ja?

Bolo by falošné mať dôveru a nádej a pritom všetko odďaľovať. Existujú ľudia, ktorí robia zo svojho života čakáreň. Vlaky prichádzajú a odchádzajú a oni hovoria:

Koľko nedorozumení a strát už spôsobilo nepochopenie najhlbšej podstaty vecí.
Materstvo chápané ako hra, dospievanie ponímané ako dôvod na nezodpovednosť, služba druhým pochopená ako panovačnosť, manželstvo prijaté ako dočasnosť, sloboda chápaná ako svojvôľa...