V dobre sa odráža vnútorný postoj k druhým ľuďom. Pre dobro sa musíme rozhodovať sami, svojou vôľou. Dobro sa nedá konať z donútenia, a ak sa tak niekedy deje, jeho vykonávateľ to chápe ako ťažkosť a jeho príjemca z toho vycíti pachuť neúprimnosti. Tu nemá platiť slovo „musím“, ale slovo „chcem“.

Nemôžeme predvídať spôsoby, ktoré Boh použije,
aby sa dotkol ľudského srdca,
cesty, ktorými človeka povedie,
ani chvíľu, v ktorej zasiahne do jeho života.

Dráma človeka spočíva v tom,
že je obmedzený vo svojich možnostiach
a nekonečný vo svojich túžbach.

V istej židovskej dedinke sa tradoval zvyk. Keď obyvateľom hrozilo dajaké nešťastie, celá dedina sa vybrala za rabínom a prosila ho, aby sa modlil za odvrátenie nešťastia.

Láska je ako jednosmerná ulica:
vždy vychádza od teba a smeruje k druhému.
Vždy, keď si niečo alebo niekoho zoberieš len pre seba,
prestaneš milovať, pretože prestávaš dávať.
Kráčaš v protismere.

Keď Ježiš prišiel do synagógy v Kafarnaume, „žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc.“ (Mk 1, 22).

Spomeniem si, kedy som ja naposledy žasol nad Ježišovým učením? Alebo nad samým Ježišom? Nemám svojho Boha tak „zaradeného“, nie som tak zabehnutý v koľajach svojej viery, že už ani neviem, čo to znamená zostať v úžase? A ak ma ničím neudivuje, nevyvádza z miery – stretol som sa s ním vôbec?

Svätá Terézia raz povedala: Naše želania sú súčasne aj našim trápením. Kto vie, či sa niekedy splnia.
Buď radšej zdržanlivý vo svojich prianiach, lebo čím vyššie staviaš svoje vzdušné zámky, tým väčšie bude tvoje sklamanie a hlbšia tvoja trpkosť. Radšej to nechaj!