Jób bol v tme. Bol priam pred bránou smrti. V tomto momente úzkosti, bolesti a utrpenia Jób vyjadruje nádej: «Ja viem, že môj Obranca žije a posledný sa zdvihne z prachu. A ja ho uvidím: ja sám, moje oči ho uzrú, a nie iný» (porov. Jób 19, 25.27). Spomienka na zosnulých má tento dvojitý význam: význam smútku. Cintorín je smutný, pripomína nám našich blízkych, ktorí nás opustili, pripomína nám aj budúcnosť, smrť. Ale v tomto smútku prinášame kvety ako znak nádeje a môžem tiež povedať, že aj slávnosti, ale až neskôr, nie teraz. A smútok sa mieša s nádejou a to je to, čo pociťujeme dnes pri tomto slávení: spomienku na našich zosnulých pred ich ostatkami, a nádej. Ale tiež cítime, že táto nádej nám pomáha, lebo aj my musíme prejsť touto cestou. My všetci ňou pôjdeme. Skôr či neskôr, ale všetci. S bolesťou, s väčšou či menšou bolesťou, ale všetci. Ale s kvetom nádeje, s tým pevným lanom, ktoré je ukotvené v záhrobí: a hľa, táto kotva nesklame, je nádejou vzkriesenia.

…Blahoslavenstvá sú istým spôsobom preukazom totožnosti kresťana, ktorý ho identifikuje ako Ježišovho nasledovníka. Sme pozvaní byť blahoslavenými, byť Ježišovými nasledovníkmi, čeliac bolestiam a úzkostiam našich čias s Ježišovým duchom a s jeho láskou. V tomto zmysle by sme mohli poukázať na nové situácie, aby sme ich prežívali s obnoveným a vždy sviežim duchom – blahoslavení tí, čo s vierou znášajú zlo, ktoré im iní spôsobujú a odpúšťajú zo srdca; blahoslavení tí, čo hľadia do očí vydedencom a vytískaným na okraj, preukazujúc im blízkosť; blahoslavení tí, čo spoznávajú Boha v každom človekovi a bojujú, aby ho objavili aj iní; blahoslavení tí, čo chránia a starajú sa o spoločný domov; blahoslavení tí, čo sa vzdávajú svojho pohodlia pre dobro iných; blahoslavení tí, čo sa modlia a pracujú pre plné spoločenstvo kresťanov... Všetci títo sú nositeľmi Božieho milosrdenstva a nežnosti a iste od neho dostanú zaslúženú odmenu.

...Pred niekoľkými dňami sa v meste udiala drobná príhoda. Bol tu istý utečenec, ktorý hľadal cestu a jedna pani sa k nemu priblížila a povedala mu: „Hľadáte niečo?“ Ten utečenec bol bez topánok. On jej na to: „Chcel by som ísť do Baziliky sv. Petra prejsť Svätou bránou“. Pani si pomyslela: „Veď nemá topánky, ako budeme kráčať?“ A zavolala taxík. Ten migrant, ten utečenec však zapáchal a vodič taxíka takmer nechcel aby nastúpil, no napokon privolil. A pani si sadla vedľa neho. Cestou sem trvajúcou asi desať minút, sa ho spýtala na jeho príbeh ako utečenca a migranta. Tento muž rozpovedal svoj príbeh plný bolesti, vojny, hladu, ako aj to, prečo utiekol zo svojej vlasti, aby prišiel sem. Keď dorazili, pani otvorí svoju tašku, aby taxikárovi zaplatila a taxikár, muž, šofér, ktorý na začiatku nechcel, aby tento migrant nastúpil, lebo zapáchal, panej povedal: „Nie pani, som to ja, čo mám zaplatiť Vám, lebo vďaka Vám som si vypočul príbeh, ktorý zmenil moje srdce.“ Táto pani vedela čo je to bolesť migranta, lebo v jej žilách koluje arménska krv a ona tiež pozná utrpenie svojho ľudu. Keď konáme podobnú vec, na začiatku to odmietame, lebo nám to spôsobuje trochu nepohodlia – „veď zapácha...“. No nakoniec nám príbeh prevonia dušu a zmení nás. Pomyslite na tento príbeh a myslime na to, čo môžeme urobiť pre utečencov.

...Dnešok je časom misie a je časom odvahy! Odvaha posilniť váhavé kroky, znovu nabrať chuť obetovať sa pre evanjelium, znovunadobudnúť dôveru v silu, ktorú misia so sebou prináša. Je časom odvahy, i keď odvaha ešte neznamená žiadnu záruku úspechu. Žiada sa od nás odvaha bojovať, avšak nie nevyhnutne pre výhru; pre ohlasovanie, nie nevyhnutne pre obrátenie. Žiada sa od nás odvaha byť alternatívou k svetu, nikdy sa však nestať polemickými ani agresívnymi. Žiada sa od nás odvaha otvoriť sa všetkým, nikdy však neumenšovať absolútnosť a jedinečnosť Krista, jediného Spasiteľa všetkých. Požaduje sa od nás odvaha postaviť sa nevere, bez toho aby sme sa stali arogantnými. Žiada sa od nás tiež odvaha mýtnika z dnešného evanjelia, ktorý sa s pokorou neodvažuje ani oči k nebu zdvihnúť, ale bijúc sa do pŕs, hovorí: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“. Dnešok je časom odvahy! Dnes to chce odvahu!

...Vedieť sa poďakovať, vedieť chváliť Pána za všetko čo pre nás robí, aké je to dôležité! A môžeme sa teda pýtať: sme schopní povedať ďakujem? Koľko krát si povieme ďakujem v rodine, v spoločenstve, v cirkvi? Koľko krát povieme ďakujem tomu, kto nám pomáha, kto nám je nablízku, a kto nás sprevádza životom? Často berieme všetko ako samozrejmosť! A to isté sa stáva aj s Bohom. Je jednoduché ísť k Pánovi a žiadať od neho niečo, ale vrátiť sa mu poďakovať... Preto Ježiš dôrazne poukazuje na nedostatok deviatich nevďačných malomocných: «Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?» (Lk 17,17-18).

...Svätý Otec vo videoposolstve komentuje tohtoročnú tému stretnutia: „Milosrdenstvo, cesta od srdca k rukám“. Ježišovo srdce, podobne ako srdce Dobrého Samaritána sa nechalo dotknúť biedou ľudí. Toto je podmienkou milosrdenstva ...

...„Jedna vec je mať dobré úmysly. To však ešte nie je milosrdenstvo, sú to dobré úmysly. Vložiť ruky do filantropie je jedna vec, niečo iné je milosrdenstvo... Je veľmi dobré (...) konať filantropiu, ale nie je to milosrdenstvo, to je iná vec. Milosrdenstvo je tá jednosmerná cesta, ktorou bieda prichádza k môjmu srdcu, ťaží moje srdce, pohne ním, a ktorá ním občas hýbe až tak, že srdce tak ako kompas sledujúci Severný pól nemôže zostať stáť, kvôli tomu, čo cíti.

...Avšak mať vieru, vieru živú, nie je ľahké; a tu je ďalšia požiadavka, tá s ktorou sa v evanjeliu apoštoli obracajú na Pána: «Daj nám väčšiu vieru!» (Lk 17,5). Je to jedna dobrá požiadavka, modlitba, s ktorou by sme sa aj my mohli každý deň obrátiť na Boha. Avšak Božia odpoveď je prekvapujúca a aj v tomto prípade obracia otázku: «Keby ste mali vieru...». Je to on, kto od nás žiada, aby sme mali vieru. Lebo vieru, ktorá je Božím darom a o ktorú treba vždy prosiť, treba zároveň aj rozvíjať z našej strany. Nie je akousi magickou silou, zostupujúcou z neba, nie je istou „schopnosťou“, ktorú prijmeme raz a navždy, ani len super-mocou pre vyriešenie životných problémov. Lebo viera slúžiaca na uspokojenie našich potrieb by bola vierou egoistickou, zameranou úplne na nás samých. Viera sa nesmie zamieňať za blaho či za dobrý pocit, za duševnú útechu, lebo máme trochu pokoja v srdci. Viera je zlatou niťou spájajúcou nás s Pánom, čistou radosťou z toho, že sme s ním, že sme s ním spojení; je darom, ktorý má hodnotu celého života, ktorý však prináša ovocie vtedy, ak konáme našu časť práce.