...Azda najhlbší význam voľného času je v tom, že nám umožňuje stretnúť sa so sebou samými, lebo – ako hovorí Karl Rahner- tak „odkrýva človeku zmysel jestvovania“. Francúzsky mysliteľ Charbonneau preto tvrdí, že „človek je taký, aké je jeho voľno....Vo voľnom čase vidieť veľkosť alebo nízkosť človeka“. Cez prázdniny a vo voľnom čase môžeme nájsť chvíle ticha a slobody, bez tlaku vonkajších nutnosti a povinností, bez televíznych programov a bez rádia, bez hluku pracovného prostredia, dočasne aj bez spoločnosti iných, ale aj bez úteku od seba samého. V takých chvíľach sa staneme schopnými pozrieť sa do vlastného srdca a odkryť, čo vlastne sme. Odkryjeme svoje osobné kvality, ale možno aj svoju vnútornú chudobu, lepšie poznáme seba samých, dobré vlastnosti ale aj závislosť od vonkajších okolností a vplyvov.

...V rozprávaní o misii apoštolov, nám evanjelium hovorí, že Ježiš ich poslal po dvoch (porov. Mt 10,1; Lk 10,1). V istom zmysle aj Peter a Pavol zo Svätej zeme boli poslaní až do Ríma ohlasovať evanjelium. Boli to dvaja muži veľmi odlišní jeden od druhého: Peter [bol] „pokorný rybár“, Pavol [bol] „majster a učiteľ“, ako sa recituje v dnešnej liturgii.Ale ak tu v Ríme poznáme Ježiša a ak kresťaná viera je živou a základnou súčasťou duchovného a kultúrneho dedičstva tohto územia, vďačíme za to apoštolskej odvahe týchto dvoch synov blízkeho Východu. Oni, pre lásku Krista, zanechali svoju vlasť a nedbajúc na ťažkosti dlhej cesty a rizík a ťažkostí, ktoré ich postretli, zakotvili v Ríme. Tu sa z nich stali ohlasovatelia a svedkovi evanjelia medzi ľuďmi a svoju misiu viery a lásky spečatili umučením.

Emeritný pápež Benedikt XVI. dnes slávi 65. výročie kňazskej vysviacky. Tento významný deň strávil v spoločnosti pápeža Františka, ktorý ho slávnostne prijal v Klementínskej sále Apoštolského paláca.

Petrov nástupca si na úvod svojho príhovoru položil otázku, čo sa skrýva za príbehom Josepha Ratzingera. Odpoveď našiel v Jánovom evanjeliu, kde sa Ježiš pýta Petra, potom čo ho trikrát zaprel, či ho miluje a Peter mu odpovedá: „Pane, ty vieš všetko ty vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21,15-19):

„A to je lajtmotív, ktorý dominuje celému životu prežitému v kňazskej službe a teológii, ktorú ste nie náhodou definovali ako «hľadanie milovaného»; to je to, o čom ste vždy vydávali svedectvo a aj dnes svedčíte: že rozhodujúcou vecou v našich dňoch – slnečných či daždivých – tou, s jedine ktorou prichádza všetko ostatné, je, že Pán je naozaj prítomný; že po ňom túžime, že sme mu vnútorne nablízku, že ho milujeme, že v neho skutočne hlboko veríme a veriac ho naozaj milujeme. Je to táto láska, ktorá nám skutočne napĺňa srdce, táto viera je to, čo nám umožňuje kráčať v istote a pokoji po vode, aj uprostred búrky, tak ako sa to stalo Petrovi; táto láska a táto viera sú tým, čo nám dovoľuje hľadieť do budúcnosti nie so strachom alebo s nostalgiou, ale s radosťou, a to aj v pokročilom veku nášho života“.

...Viera je aj nádejou pre vašu budúcnosť, svetlom na ceste života. Je tým druhým základom, o ktorom by som vám chcel hovoriť. Vždy je tu nebezpečenstvo, ktoré môže nechať vyblednúť svetlo viery – pokušenie zredukovať ju na niečo z minulosti, niečo dôležité, ale patriace do inej doby, ako keby viera bola krásnou knihou s miniatúrami na uchovanie v múzeu. Ak je však viera uzavretá v archívoch dejín, stráca svoju premieňajúcu silu, živú krásu a pozitívnu otvorenosť voči všetkým. Viera sa však opätovne rodí z oživujúceho stretnutia s Ježišom, zo skúsenosti jeho milosrdenstva, ktoré dáva svetlo všetkým životným situáciám. Prospeje nám dennodenne oživovať toto živé stretnutie s Pánom. Prospeje nám čítať Božie slovo a v tichej modlitbe sa otvárať jeho láske. Prospeje nám dovoliť, nech stretnutie s Pánovou nehou zapáli radosť v srdci – radosť väčšiu od smútku, radosť, ktorá znáša bolesť a premieňa sa na pokoj.

...„Kto je Ježiš pre ľudí našich čias?“ Ale druhá je dôležitejšia: „Kto je Ježiš pre každého z nás?“ Pre mňa, pre teba, pre teba, pre teba... Kto je Ježiš pre každého nás? - Sme pozvaní stotožniť sa s Petrovou odpoveďou, aby sa stala našou vlastnou odpoveďou a vyznali sme s radosťou, že Ježiš je Boží Syn, Otcovo večné Slovo, ktoré sa stalo človekom na vykúpenie ľudstva, vylievajúc naň hojnosť Božieho milosrdenstva.

Svet viac než kedykoľvek potrebuje Krista, jeho spásu, jeho milosrdnú lásku. Mnohí ľudia registrujú prázdnotu okolo seba a v sebe – azda niekedy aj my –, iní žijú v nepokoji a neistote z dôvodu chúlostivých podmienok a konfliktov. Všetci potrebujeme priliehavé odpovede na naše otázky, na naše konkrétne otázky. V Kristovi, jedine v ňom, sa dá nájsť pravý pokoj a naplnenie každej ľudskej túžby. Ježiš pozná srdce človeka ako nikto iný. Preto ho môže uzdraviť, darujúc mu život a útechu.

...Keď Ježiš volá po obrátení, nestavia sa za sudcu ľudí, ale robí tak z pozície blízkosti, zdieľaním ľudskej situácie, čiže cesty, domova, stola... Milosrdenstvo voči tým, ktorí potrebovali zmenu života, sa prejavovalo jeho prívetivou prítomnosťou, aby tak každého zahrnul do jeho dejín spásy. Ježiš presviedčal ľudí láskavosťou, láskou, a týmto svojím správaním sa Ježiš dotýkal hĺbky srdca ľudí a oni cítili, ako ich Božia láska priťahuje a pobáda ku zmene života. Napríklad obrátenie Matúša (porov. Mt 9,9-13) a Zacheja (porov. Lk 19,1-10) sa udiali týmto spôsobom, lebo pocítili, že Ježiš ich miluje a cez neho ich miluje Otec. Pravé obrátenie sa udeje, keď prijímame dar milosti; a jasným znakom jeho opravdivosti je to, že si všímame potreby bratov a sme pripravení ísť im v ústrety.

Drahí bratia a sestry, koľko ráz aj my cítime potrebu zmeny, ktorá zahŕňa celú našu osobu! Koľko ráz si povieme: ,Musím sa zmeniť, nemôžem takto pokračovať. Môj život, ak takto pôjde ďalej, neprinesie ovocie, bude to neužitočný život a ja nebudem šťastný‘. Koľko ráz prichádzajú takéto myšlienky, koľko ráz... A Ježiš, ktorý je pri nás, k nám vystiera ruku a hovorí: ,Poď, príď ku mne. Tú prácu spravím ja. Ja ti zmením srdce. Zmením ti život. Urobím ťa šťastným‘.

...„Je to Otec, ktorý nám dáva skutočnú identitu detí. Keď poviem ‚Otče’, prichádzam ku koreňom mojej identity: moja kresťanská identita je byť synom, a to je milosť Ducha Svätého. Nikto nemôže povedať ‚Otec’ bez milosti Ducha. ‚Otče’ - to je slovo, ktoré Ježiš používal v najsilnejších momentoch: keď bol plný radosti, emócie: ‚Zvelebujem ťa, Otče, že si tieto veci zjavil maličkým’; alebo plačúc pred hrobom svojho priateľa Lazara: ‚Otče, ďakujem Ti, že si ma vyslyšal’; alebo potom neskôr, na konci, v posledných momentoch svojho života, na konci“.

„Ježiš hovorí s Otcom, to je cesta modlitby a preto si dovoľujem povedať, je to priestor modlitby,“ pokračoval ďalej Petrov nástupca, pričom objasnil, že: „bez toho, aby sme cítili, že sme synmi, bez toho, že by sme sa cítili [jeho] deťmi, bez vyslovenia Otče, je naša modlitba pohanská, je to modlitba slov“. Samozrejme, dodal ďalej, môžeme sa v modlitbách obracať na Pannu Máriu, na anjelov a svätých, „avšak základným kameňom modlitby je Otec“. Ak nie sme schopní začať modlitbu týmto slovom, našej modlitbe sa nebude dariť: