....Ak sa ma niekto z vás opýta: „Ako sa rodí nádej?“ [odpoviem]: „Z kríža. Hľaď na kríž, hľaď na ukrižovaného Krista a odtiaľ k tebe príde nádej, ktorá viac nezmizne, ktorá trvá až po večný život“. A táto nádej vyklíčila práve vďaka sile lásky: lebo láska, ktorá «všetko dúfa, všetko vydrží» (1 Kor 13,7), láska, ktorá je Božím životom, obnovila všetko k čomu sa dostala. Tak na Veľkú noc Ježiš premenil náš hriech na odpustenie tým, že ho vzal na seba.

Počujte dobre aká je to premena, ktorú robí Veľká noc: Ježiš premenil náš hriech na odpustenie, našu smrť na zmŕtvychvstanie, náš strach na dôveru. To je dôvod, prečo sa tam, na kríži, rodí a neustále znovuzrodzuje naša nádej; to je dôvod, prečo s Ježišom môže byť každá naša temnota premenená na svetlo, každá prehra na víťazstvo, každé sklamanie na nádej. Každé, áno každé. Nádej prekonáva všetko, lebo sa rodí z lásky Ježiša, ktorý sa urobil takým ako pšeničné zrnko v zemi a umrel preto, aby dal život, a z toho života plného lásky prichádza nádej.

...„Pozývam vás, aby ste dnes venovali päť až desať minút sediac, bez rádia, bez televízie, po sediačky a uvažovali nad vlastným príbehom: nad požehnaniami i nezdarmi, nad všetkým.

Jeden kňaz spomína na chvíľu, keď mu zomrel otec. Keď cestoval domov autom na pohreb mysľou mu prebiehali myšlienky na otca, na roky mladosti strávené s ním, na rozličné udalosti, ktoré spolu zažívali. Zrazu z ničoho nič prepukol do plaču. Snažil sa ho potlačiť. Nešlo to. Naopak, plač sa stával stále silnejším. Slzy  mu tak stekali na košeľu, až bola celá mokrá. Nebol schopný šoférovať. Musel sa zastaviť na najbližšej pumpe a tam prečkať, kým mu plač neprestane.

Keď prišiel domov myslel si, že bude pevný a že ako kňaz, ktorý verí vo večný život, o tejto svojej viere vydá svedectvo. Nedokázal to. Keď sa stretol so svojou mamou a súrodencami, plač ho znova prepadol.

„Sklamaním Boha je nevera ľudu... Rovnako aj my sme Božím ľudom a dobre poznáme, aké je naše srdce a každý deň musíme vykročiť na cestu, aby sme pomaly neskĺzli k idolom, k ilúziám, k svetskosti, k nevere. Myslím si, že dnes by nám prospelo myslieť na sklamaného Pána: ,Povedz mi, Pane, si zo mňa sklamaný?’. V niečom určite. [Treba] sa zamyslieť a položiť si túto otázku.“

Boh však „má nežné srdce, srdce otca“, dodal na záver svojej dnešnej homílie pápež František. Veriacim v Dome sv. Marty pripomenul, ako Ježiš zaplakal „nad Jeruzalemom“. Prítomných vyzval, aby sa spýtali seba samých: „Plače Boh kvôli mne? Je zo mňa sklamaný? Vzdialil som sa od Pána?“. „Koľko mám bôžikov, ktorých sa neviem zbaviť, ktorí ma zotročujú? Tú modloslužbu, ktorú máme vo vnútri... A Boh kvôli mne plače“, zakončil svoju úvahu Svätý Otec:

...Pravdou je, milí priatelia, že každý z nás je do istej miery slepý. Každý.  Každý máme mnoho úprimných otázok a málo jasných odpovedí. Často sa ocitáme v situáciách, kedy sa pýtame, kde v našom živote je Boh? Alebo či je tu vôbec? Ako mohol Boh dopustiť koncentráky? sa pýtame. Prečo sa darí zločincom, mafiánom, nepoctivým politikom, arogantným podnikateľom? Prečo sa dobrým ľuďom stávajú zlé veci? Prečo je toľko chorých? Prečo musíme trpieť a nakoniec zomrieť? Veľa otázok, málo odpovedí.

A predsa, odpoveď na všetky tieto otázky jestvuje. Dáva nám ju sv. Pavol: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 12, 9) Čo tým myslí? Napovie nám to nasledujúci príbeh.

...Chodiť ku studni čerpať vodu je únavné a otupné; bolo by pekné mať k dispozícii prameň vytryskujúcej vody! Ale Ježiš hovorí o inej vode. Keď si žena uvedomí, že muž, s ktorým hovorí je prorokom, zdôverí sa mu so svojím životom a kladie mu náboženské otázky. Jej smäd po láske a plnohodnotnom živote nebol uspokojený piatimi manželmi, ktorých mala, práve naopak, zažila sklamania a omyly. Žena preto zostane zasiahnutá veľkým rešpektom, ktorý jej Ježiš preukázal, a keď jej dokonca hovorí o pravej viere, ako vzťahu s Bohom Otcom „v Duchu a pravde“, napokon vytuší, že tento muž by mohol byť Mesiáš, a Ježiš – a to je niečo veľmi zriedkavé –  to potvrdzuje: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou“ (v. 26). To, že je Mesiáš hovorí žene, ktorá mala taký neusporiadaný život.

Drahí bratia, voda, ktorá dáva večný život bola vyliata do našich sŕdc v deň nášho krstu. Boh nás teda pretvoril a naplnil svojou milosťou. Ale môže sa stať, že sme na tento veľký dar zabudli, alebo sme ho obmedzili len na obyčajný údaj v matrike; a možno hľadáme „studne“, ktorých voda nám neuhasí smäd. Keď zabudneme na pravú vodu, hľadáme studne s vodu, ktorá nie je čistou. Práve vtedy je toto evanjelium pre nás! Nielen pre Samaritánku, ale aj pre nás.

„Nie je jednoduché konať dobro: musíme sa to naučiť, vždy. A učí nás on. Takže: učte sa. Ako deti. Na ceste života, kresťanského života sa učí každý deň. Treba sa učiť každý deň vykonať niečo, byť lepšími než ten predchádzajúci deň. Učiť sa. Vzdialiť sa od zla a učiť sa konať dobro: to je pravidlo obrátenia. Lebo obrátiť sa neznamená ísť k nejakej víle, ktorá nás s magickou paličkou obráti: nie! Je to cesta. Je to cesta zanechania niečoho a učenia sa.“ .

Na to, aby sme zanechali zlo a naučili sa konať dobro, ktoré sa prejavuje v konkrétnych skutkoch, je podľa slov Svätého Otca Františka potrebná odvaha a pokora:.

„On, Pán, tu hovorí tri konkrétne veci, je ich však mnoho: hľadajte spravodlivosť, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu... [Sú to] konkrétne veci. Konať dobro sa dá naučiť skrze konkrétne skutky, nie slová. Skutkami... Preto Ježiš v evanjeliu, ktoré sme počuli, karhá túto vládnucu triedu izraelského ľudu, lebo «hovoria, ale nekonajú», nepoznajú konkrétnosť. A ak niet konkrétnosti, nemôže dôjsť ani k obráteniu.“.