Mocnejšie ako násilie

...Nenásilie sa často chápe v zmysle odovzdanosti, nedostatočnej angažovanosti a pasivity, no v skutočnosti to tak nie je. Keď Matka Tereza v roku 1979 prijímala Nobelovu cenu za mier, jasne deklarovala svoje posolstvo aktívneho nenásilia: „V našej rodine nepotrebujeme bomby a zbrane na ničenie, aby sme priniesli mier – musíme iba byť spolu, milovať jedni druhých…  A môžeme prekonať všetko zlo, ktoré je vo svete“  Sila zbraní je klamná. „Pokým si predavači zbraní robia svoju prácu, existujú chudobní šíritelia pokoja, ktorí obetujú svoj život iba preto, aby pomohli jednému človeku, a potom ďalšiemu, ďalšiemu, a ďalšiemu“; pre týchto strojcov pokoja je Matka Tereza „symbolom, ikonou našich čias“.  septembri uplynulého roku som ju s veľkou radosťou vyhlásil za svätú. Vyzdvihol som jej ochotu každému pomôcť tým, že „prijímala a bránila ľudský život, ten nenarodený i ten opustený a vyradený... Skláňala sa k vychudnutým ľuďom, na okraji cesty ponechaným smrti, a videla v nich dôstojnosť, ktorou ich Boh obdaril; umožnila ich hlasu, aby ho začuli mocní sveta a uznali svoju vinu za zločiny – za zločiny! – chudoby, ktorú sami vytvorili“.  Odpoveďou je jej poslanie – a v tomto reprezentuje tisícky, ba milióny ľudí – vychádzať v ústrety trpiacim a obetavo sa im venovať, dotýkať sa každého zraneného tela a obväzovať ho, uzdravovať každý zlomený život....

...Dnes pred betlehemským Dieťatkom chceme uznať, že potrebujeme, aby nás Pán osvietil, pretože to nie je zriedkavosťou, že sa javíme ako krátkozrakí alebo zostávame v zajatí integralistického postoja ako tí, čo sa snažia za každú cenu vtisnúť druhých do svojich vlastných schém. Potrebujeme toto svetlo, aby nám umožnilo poučiť sa z našich vlastných chýb i pokusov zlepšiť sa a prekonať seba samých; toto svetlo, ktoré sa rodí z pokorného a odvážneho vedomia toho, kto nachádza silu zakaždým opäť vstať a začať nanovo.

...Tajomstvo Vianoc, ktoré sú svetlom a radosťou, sa nás pýta a burcuje nás, pretože je súčasne tajomstvom nádeje i smútku. Nesie so sebou chuť smútku, keďže láske sa nedostáva prijatia, život sa vyraďuje. Tak sa to prihodilo Jozefovi a Márii, keď našli dvere zatvorené a uložili Ježiša do jasieľ, «lebo pre nich nebolo miesto v hostinci» (v. 7). Ježiš sa narodil odmietnutý niektorými a za nezáujmu mnohých. I dnes môže byť prítomný medzi ľuďmi ten istý nezáujem, keď sa Vianoce stanú sviatkom, kde protagonistami sme skôr my, než on; keď svetlá trhu uvrhnú do tieňa svetlo Boha; keď sa pachtíme za darčekmi a zostávame necitliví k tomu, kto žije na okraji spoločnosti. Táto svetskosť uchytila Vianoce do zajatia, je potrebné ich oslobodiť!

...Čo zo svojho život predstavím Kristovi pri definitívnom stretnutí na konci môjho bytia? Aký dar mu ponúknem? Zlato, kadidlo a myrha – tie boli symbolickými darmi  kráľov. A čo bude mojim darom? Môže to byť  to jednoduché a pokorné srdce – také aké mali pastieri, ktorí spoznávali Mesiáša a Pána a klaňali sa mu vo svojej prostote ducha. Môžem mu ponúknuť ale aj výsledky aplikovanej múdrosti, a inteligencie, tak ako to urobili vtedajší mudrci, ktorí hľadiac na  tajomstvá prírody, cez ne spoznali znamenie prítomnosti najvyššieho večného Kráľa a vydali sa na cestu za ním, aby sa mu raz mohli  pokloniť.

Pri príprave vianočných darčekov pre mojich najbližších si uvedomujem, že sú len symbolom môjho záujmu a prejavom mojej lásky k nim. Dar má zmysel len vtedy, ak sa cezeň naozaj približujem k obdarovanému.

...A toto ­– že Boh víťazí nad hriechom – znamená, že „Boh kraľuje“; toto sú slová viery v Pána, ktorého moc sa skláňa nad ľudstvom, znižuje sa, aby ponúkol milosrdenstvo a oslobodil človeka od toho, čo v ňom deformuje krásny Boží obraz, lebo keď sme v hriechu, Boží obraz je zdeformovaný. A naplnením veľkej lásky bude práve kráľovstvo nastolené Ježišom, to kráľovstvo odpustenia a pokoja, ktoré oslavujeme Vianocami a ktoré sa definitívne uskutočňuje na Veľkú noc. A tou najkrajšou radosťou Vianoc je vnútorná radosť pokoja: Pán zmazal moje hriechy, Pán mi odpustil, Pán bol ku mne milosrdný, prišiel ma zachrániť. To je radosť Vianoc.

...Včera prišiel na svätú omšu do Domu sv. Marty jeden skvelý človek, podnikateľ. Musel však zavrieť svoju továreň, lebo to už ďalej nešlo. A ten muž plakal, mladý muž plakal a hovoril: „Necítim sa na to ponechať bez práce viac než päťdesiat rodín. Mohol by som vyhlásiť bankrot podniku – ja pôjdem domov s mojimi peniazmi, ale moje srdce bude po celý život v slzách kvôli tým päťdesiatim rodinám“. To je skvelý kresťan! On sa modlí skutkami, modlí sa: prišiel na omšu modliť sa, aby mu Pán ukázal východisko, nielen pre neho, on ho mal: bankrot. Nie, nie pre neho: pre päťdesiat rodín. Toto je muž, ktorý sa vie modliť, so srdcom a prostredníctvom skutkov, vie sa modliť za blížneho. Je to ťažká situácia. Nehľadať zľahčené východisko: „nech sa nejako zariadia“ – tak nie. Toto je kresťan. Veľmi dobre mi padlo počúvať ho, veľmi dobre. Kiež by ich bolo takých mnoho – dnes, v tejto chvíli, keď mnoho ľudí trpí nedostatkom práce.

Z rannej homílie pápeža Františka:

...A maličkí, vysvetlil pápež, sú tiež protagonistami Vianoc:

„Na Vianoce potom uvidíme túto malosť, túto malú vec: dieťa, maštaľ, mama, otec... Malé veci. Veľké srdcia, ale postoj maličkých. A na tomto výhonku spočinie Duch Pána, Duch Svätý, a tento malý výhonok bude vlastniť tú cnosť maličkých, bázeň pred Pánom. Bude kráčať v bázni pred Pánom. Bázni, ktorá nie je strachom: nie. Znamená to životom napĺňať prikázanie, ktoré Boh dal nášmu otcovi Abrahámovi: ,Kráčaj v mojej prítomnosti a buď bezúhonný’. Pokorný. Toto je pokora. Pokora je bázeň pred Pánom“. 

A jedine maličkí, zdôraznil pápež František, „sú schopní pochopiť zmysel pokory, zmysel bázne pred Pánom, lebo kráčajú pred Pánom, ... cítia, že Pán im dá silu, aby kráčali vpred“. A toto je tá pravá pokora, dodal Svätý Otec: