„Keď Boh odpúšťa, jeho odpustenie je tak veľké, že je to akoby ‚zabudol‘. Pravý opak toho, čo robíme my klebetením: ‚Ale tento urobil toto, urobil tamto...‘ A o toľkých ľuďoch máme vytvorenú celú históriu: starovekú, stredovekú aj modernú, však? A nezabúdame. Prečo? Lebo nemáme milosrdné srdce. ‚Zaobchádzaj s nami podľa svojej miernosti‘, hovorí tento mladý Azariáš. ‚Podľa svojho veľkého milosrdenstva. Vysloboď nás.‘ Je to volanie po Božom milosrdenstve, aby nám dal odpustenie a záchranu a zabudol na naše hriechy.“

Dnešné čítanie z Evanjelia podľa sv. Matúša zase ponúka známu Petrovu otázku, ktorú položil Ježišovi: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší?“ (Mt 18,21-35). Ježiš mu odpovedá podobenstvom o dvoch dlžníkoch a kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Jeden z nich, ktorému vládca odpustí veľkú časť dlhu nie je schopný krátko na to preukázať rovnaké milosrdenstvo voči svojmu dlžníkovi, ktorý mu dlhuje nepatrnú čiastku. Pápež ďalej dodal:

...„Pán nás učí ceste skutkov. A koľko ráz nachádzame ľudí – (medzi nimi) aj nás samých – toľkokrát v Cirkvi: ,Oh, som veľkým katolíkom! ’ ,Čo robíš?’ Koľkí rodičia si hovoria katolíci, ale nikdy nemajú čas rozprávať sa svojimi deťmi, hrať sa so svojimi deťmi, počúvať svoje deti. Možno majú svojich rodičov v domove dôchodcov, sú však vždy zaneprázdnení a nemôžu ich ísť navštíviť a nechávajú ich opustených. ,Som však veľký katolík! Patrím do takého spoločenstva.’ Toto je náboženstvo slov: hovorím, že som taký, no konám svetským spôsobom.” ...

...„Pánovo milosrdenstvo ide v ústrety tým, ktorí majú odvahu rozprávať sa s ním, no rozprávať sa o pravde, o veciach, čo robíme alebo nerobíme, aby nás napravil. A to je Pánova veľká láska v tejto dialektike medzi slovami a skutkami. Byť kresťanom znamená konať: konať Božiu vôľu. A v posledný deň – lebo všetci ho raz budeme mať – v ten deň, čo sa nás bude Pán pýtať? Povie nám: ,Čo ste o mne povedali?’ Nie! Spýta sa nás na veci, ktoré sme urobili.“ ...

...V tomto momente, každému jednému z nás Pán opakuje svoju otázku: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16,15). Jasná a priama otázka, pred ktorou nie je možné utiecť alebo zostať neutrálny, ani oddialiť odpoveď, či ju delegovať niekomu inému. V nej však nie je nič „inkvizičné“, naopak je plná lásky! Lásky nášho jediného Učiteľa, ktorý nás dnes volá obnoviť si v neho vieru, uznajúc ho ako Božieho Syna a Pána nášho života. A prvý povolaný obnoviť svoje vyznanie viery je Petrov nástupca, ktorý so sebou nesie zodpovednosť utvrdzovať bratov (porov. Lk 22,32).

...Ježiš počas svojho verejného života hriechy nielen odpúšťal, ale ukázal aj účinky tohto odpustenia. Hriešnikov, ktorým odpustil, znovu začlenil do spoločenstva Božieho ľudu, z ktorého ich hriech vzdialil alebo aj vylúčil. Jasným znakom toho je skutočnosť, že Ježiš pripúšťal hriešnikov k svojmu stolu, ba sám si sadal k ich stolu. Toto gesto veľmi pôsobivo vyjadruje Božie odpustenie a milosrdenstvo a súčasne aj návrat do lona Božieho ľudu. (Porov. KKC 1443.)

Vybraté úryvky z Písma nám naznačujú, že Ježiš si povoláva rôznych ľudí, úplne rozdielnych, ktorých asi najviac spája to, že sú vytláčaní na okraj spoločnosti, odsúvaní na vedľajšiu koľaj ako niečo špinavé, zlé, hriešne. A novosť učenia Pána Ježiša Krista je práve v tom, že on je k nim milosrdný.Stolovanie s Ježišom je symbolom Božej náruče, Božieho prijatia. Spoločnosť ich odsúva, odvrhuje, lebo sú hriešni, ale Ježiš ich milosrdne, s láskou prijíma, jeho náruč je široká pre každého. Jeho srdce je otvorené a „bohaté pre všetkých, ktorí ho vzývajú”, najmä pre hriešnikov.

Je jedno naše príslovie, ktoré hovorí: «Povedz mi, ako sa modlíš a ja ti poviem, ako žiješ - povedz mi, ako žiješ a ja ti poviem, ako sa modlíš.» Pretože keď mi ukážeš, ako sa modlíš, naučím sa objavovať živého Boha a keď mi ukážeš, ako žiješ, naučím sa veriť v Boha, ku ktorému sa modlíš, pretože náš život hovorí o modlitbe a modlitba zas o našom živote. Pretože náš život hovorí v modlitbe a modlitba zas v našom živote. Modliť sa treba učiť, ako sa učíme chodiť, rozprávať či počúvať. Škola modlitby je školou života a škola života je miestom pre školu modlitby.

A Pavol, keď učil svojho milovanému učeníka Timoteja a povzbudzoval ho k životu  podľa viery, vravel mu: „Pamätaj na tvoju matku a tvoju starú matku”. A seminaristi, keď prichádzali do seminára, sa ma často pýtali: „Otče, ale ja by som sa chcel pomodliť hlbšie, vnútornejšie…” - „Pozri, modli sa naďalej tak, ako ťa doma učili. A potom bude tvoja modlitba postupne rásť tak ako rástol tvoj život.” Modlitbe sa učíme. Tak ako v živote.

...Všetci sme potrební, najmä tí, s ktorými sa normálne neráta, lebo nezodpovedajú „úrovni doby“ alebo že „neprinášajú potrebný kapitál“ na jej budovanie. Božou svätyňou je život jeho detí, všetkých a za každých okolností, obzvlášť životy mladých bez budúcnosti, ktorí sú vystavení bolestivým situáciám bez konca a sú v ohrození, a tiež životy starých ľudí, ktorým sa nedostáva uznania a sedia zabudnutí v kúte. Svätyňou Boha sú naše rodiny, ktoré potrebujú to nevyhnutné minimum, aby sa mohli formovať a mohli sa rozvíjať. Božia svätyňa je v tvárach mnohých ľudí, ktorých stretávame na našej ceste...

Keď prichádzame do tejto svätyne, môže sa aj nám prihodiť to, čo sa prihodilo Juanovi Diegovi. Hľadieť na Matku v našich bolestiach, v našom strachu, zúfalstvách a smútkoch a spytovať sa jej: „Čo môžem darovať ja, keď som človekom bez vzdelania?“ Hľaďme na Matku očami, ktoré hovoria: „Je veľa situácií, ktoré nás oberajú o silu, ktoré nám dávajú pociťovať, že niet miesta pre nádej, pre zmenu, premenu“.

Preto verím, že dnes nám bude na osoh, keď sa stíšime a budeme na ňu hľadieť. Pozerať sa na ňu dlho a pokojne a prihovoriť sa jej tak, ako to urobil istý syn, ktorý ju veľmi miloval:

Božie slovo sa na začiatku pôstnej cesty obracia na Cirkev a na  každého z nás dvoma pozvaniami. Prvým je pozvanie sv. Pavla: «Zmierte sa s Bohom!» (2 Kor 5,20). Nejde však len o dobrú otcovskú radu ani o odporúčanie. Ide o skutočnú prosbu a žiadosť v Kristovom mene: «V Kristovom mene prosíme: ‚Zmierte sa s Bohom!‛» (tamtiež). Prečo taká slávnostná a dôrazná výzva? Pretože Kristus vie, akí sme krehkí a hriešni, pozná slabosť nášho srdca; vidí ho ranené zlom, ktoré sme spáchali a podstúpili. Vie, ako veľmi potrebujeme odpustenie, vie, že sa potrebujeme cítiť milovaní, aby sme konali dobro. Sami toho nie sme schopní: preto nám apoštol Pavol nehovorí, aby sme niečo urobili, ale aby sme sa nechali zmieriť s Bohom, aby sme mu dovolili nám odpustiť, s dôverou, pretože «Boh je väčší ako naše srdce» (1 Jn 3,20). On víťazí nad hriechom a pomáha nám znovu vstať z našich bied, ak mu ich zveríme. Je len na nás, či uznáme, že potrebujeme milosrdenstvo: je to prvý krok na kresťanskej ceste; je to vstup cez otvorené dvere, ktorými je Kristus, kde nás očakáva on sám, náš Spasiteľ, a ponúka nám nový a radostný život.