S blížiacim sa letom dostávam - nielen od novinárov - početné otázky o sobášoch. Kedy je možná svadba v kostole, čo všetko k tomu treba, či sa to dá vybaviť aj v zahraničí, atď. Nezriedka sa pripletie aj takéto vyjadrenie: „A mohli by ste mi povedať, či je možné zariadiť cirkevný rozvod - a potom druhé manželstvo v kostole?” Spočiatku ma prekvapovalo, že takúto otázku vôbec niekto kladie. Po mnohonásobnom opakovaní sa nad tým už nepozastavujem. Keď automaticky odpoviem, že nič také ako cirkevný rozvod neexistuje, takmer s istotou už tuším, aká veta bude nasledovať: „Áno, áno, veď viem, vy to tak nevoláte, zle som sa vyjadril, ale mal som na mysli tú anuláciu, teda to zneplatnenie cirkevného manželstva”. I keď nie som cirkevný právnik, rozšírená povera o tom, že Cirkev môže sobáše zneplatňovať ma vedie k tomu, aby som sa pokúsil pripomenúť, objasniť to, o čom som si niekedy myslel, že je pre každého samozrejmé a jasné.

...Svätý Otec František povzbudil lekárov, aby sa vždy snažili vidieť v chorom svojho blížneho. Práve v chorom a trpiacom človeku sa podľa jeho slov „odráža tajomstvo tela samotného Krista“:

„Súcit je adekvátnou odpoveďou na obrovskú hodnotu chorého človeka, odpoveď vyplývajúca z rešpektu, porozumenia a nehy, lebo posvätná hodnota života chorého človeka nikdy nezmizne ani sa nestratí, naopak vyžaruje ešte väčšiu nádheru práve vo svojom utrpení a vo svojej bezmocnosti“. 

...Skutky milosrdenstva sú nekonečné, každý so svojou osobnou stopou, s históriou každej tváre. Nie je to len tých sedem telesných a sedem duchovných vo všeobecnosti. Alebo radšej, tieto, takto očíslované, sú ako prvotnými surovinami – tými, čo prináležia samotnému životu – ktoré, keď sa ich ruky milosrdenstva dotýkajú a modelujú ich, každá z nich sa premieňa na dômyselné umelecké dielo. Dielo, ktoré sa rozmnožuje ako chlieb v košoch, ktoré rastie ponad pôvodnú mieru ako horčičné zrnko. Lebo milosrdenstvo je plodné a inkluzívne. Tieto dve dôležité charakteristiky: milosrdenstvo je plodné a inkluzívne. Je pravda, že zvyčajne myslíme na skutky milosrdenstva jednotlivo, jeden po druhom, ako naviazané na istý skutok: nemocnice pre chorých, jedálne pre hladných, ubytovne pre tých, čo sú na ulici, školy pre tých, čo potrebujú náuku, spovednice a duchovné vedenie pre toho, kto potrebuje radu a odpustenie...

Ak sa však na to pozrieme spoločne, posolstvo je to, že predmet milosrdenstva je sám ľudský život, a to vo svojej celistvosti. Náš samotný život, čo do „mäsa a kostí“, ktorý pociťuje hlad a smäd, potrebuje šaty, domov a návštevy, rovnako ako dôstojný pohreb, ktorý nikto nemôže dať sebe samému. Aj ten najbohatší, keď zomrie, zmenší sa na biedu a nikto za jeho sprievodom nenesie nákladný vozík. Náš samotný život, pokiaľ ide o „ducha“, potrebuje byť vychovávaný, usmerňovaný, povzbudzovaný, utešovaný – toto je veľmi dôležité slovo v Biblii: pomyslime na Knihu útechy Izraela u proroka Izaiáša.

...Srdce Dobrého Pastiera je nielen Srdcom, ktoré je voči nám milosrdné, ale je milosrdenstvom samým. Tam žiari Otcova láska, tam s istotou cítim, že som prijatý a pochopený taký, aký som; tam so všetkými svojimi limitmi a hriechmi zakúšam chuť istoty, že som vyvolený a milovaný. 

Hľadiac na to Srdce obnovujem prvotnú lásku – spomienku, keď sa Pán dotkol mojej duše a pozval ma nasledovať ho – radosť, keď som na jeho slovo hodil siete života (porov. Lk 5,5).

Má modlitba nejaký zmysel?

Na viacerých miestach vo svete sa prebudil nový záujem o modlitbu, a to nielen u veriacich. Aj mnohí ateisti obdivujú veriacich, ktorí sa úprimne modlia. Vzniká tak otázka, či modlitba je rozumná ľudská činnosť, alebo len prejav poverčivosti, strachu, rozumovej zaostalosti. Ďalšia otázka je, či je užitočná alebo zbytočná. Kritickejším je presvedčenie, že modlitba vôbec neosoží, ba naopak priam škodí, lebo vytvára ilúzie a zbytočné sklamania.

Modlitba pri tom ostáva ako všeľudský prejav.

Nachádza sa u všetkých národov a vo všetkých kultúrach. Je základným prvkom každého náboženstva. Ako povedal už starý grécky historik a filozof Plutarch, „keď  prejdeme svetom, nájdeme mestá bez múrov, bez bohatstva, bez škôl alebo divadiel; nikto však nevidel mesto bez chrámu, alebo kde by sa nikto nemodlil“.

Všetci zakúšame chvíle únavy a skleslosti, predovšetkým, keď sa naša modlitba zdá byť neúčinnou. Avšak Ježiš nás uisťuje: na rozdiel od nečestného sluhu, Boh pohotovo vypočuje svoje deti, aj keď to neznamená, že tak koná v tom čase a takými spôsobmi, ktoré by sme chceli my. Modlitba nie je čarovnou paličkou! Nie je žiadnym čarovným prútikom! Pomáha zachovať vieru v Boha – a odovzdať sa mu aj vtedy, keď nechápeme jeho vôľu.

V tomto je nám Ježiš – ktorý sa mnoho modlil – sám príkladom. List Hebrejom pripomína, že «v dňoch svojho pozemského života Ježiš so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť» (porov. 5,7). Na prvý pohľad sa toto tvrdenie zdá byť nezodpovedajúce pravde, lebo Ježiš umrel na kríži. No napriek tomu sa List Hebrejom nemýli: Boh skutočne zachránil Ježiša od smrti dajúc mu nad ňou úplné víťazstvo, avšak cesta k jeho dosiahnutiu viedla cez samotnú smrť! Odvolávka na prosbu, ktorú Boh vypočul, odkazuje na Ježišovu modlitbu v Getsemanskej záhrade. Zachvátený naliehajúcou úzkosťou Ježiš prosí Otca, aby ho oslobodil od horkého kalichu utrpenia, avšak jeho modlitba je plná dôvery v Otca a  odovzdáva sa bezvýhradne jeho vôli: «No nie ako ja chcem, ale ako ty» (Mt 26,39), hovorí Ježiš.

...«Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky» (Jn 14,15-16).

Tieto slová nám pripomínajú hlavne to, že láska k nejakej osobe, a aj k Pánovi, sa preukazuje nie slovami, ale skutkami; a aj ,zachovávanie prikázaní‘ treba chápať v existenciálnom zmysle, takže tým bude preniknutý celý život. Naozaj, byť kresťanmi neznamená v prvom rade patriť k istej kultúre alebo hlásiť sa k istej náuke, ale skôr spojiť vlastný život v každom jeho aspekte s osobou Ježiša a prostredníctvom neho s Otcom. S týmto úmyslom Ježiš prisľubuje vyliatie Ducha Svätého na jeho učeníkov. Práve vďaka Duchu Svätému, Láske, ktorá spája Otca a Syna a z nich vychádza, všetci môžeme žiť životom samotného Ježiša. Duch nás totiž učí všetkému, i tomu jedinému, čo je naozaj potrebné: milovať ako miluje Boh.