...Rekapitulovanie dní uplynulého roka sa môže diať buď ako spomienka na fakty a udalosti, ktoré odkazujú na momenty radosti či bolesti, alebo ako úsilie pochopiť, či sme vnímali prítomnosť Boha, ktorý všetko obnovuje a svojou pomocou podporuje. Sme vyzvaní overiť si, či sa udalosti vo svete diali podľa Božej vôle, alebo či sme prevažne počúvali ľudské plány, často plné osobných záujmov či neuhasiteľného smädu po moci a zbytočnom násilí.

A napriek tomu sa naše oči potrebujú sústrediť zvlášť na znamenia, ktoré nám Boh dal, aby sme sa rukou dotkli sily jeho milosrdnej lásky. Nemôžeme zabudnúť, že tak veľa dní bolo poznačených násilím, smrťou a nevýslovným utrpením mnohých nevinných, utečencov prinútených opustiť svoju vlasť, mužov, žien a detí bez trvalého domova, jedla či živobytia. Ale tiež koľko veľkých gest dobroty, lásky a solidarity naplnilo dni tohto roku, hoci sa nestali správami televíznych novín! Dobré veci nie sú predmetom správ! Tieto znamenia lásky nemôžu a nesmú byť zatienené silou zla. Dobro vždy víťazí, hoci sa v istej chvíli môže zdať slabším a ukrytým...

...Aj my sa rodíme z Božieho odpustenia. Nielen pri krste, ale zakaždým, keď nám je odpustené, naše srdce sa znovu rodí, stáva sa znovuzrodeným. Každý krok vpred v živote viery nesie v sebe na začiatku vtlačený znak Božieho milosrdenstva. Lebo len vtedy, keď sme milovaní, môžeme my sami milovať. Pamätajme na to, prospeje nám to: ak chceme napredovať vo viere, predovšetkým treba prijať Božie odpustenie; stretnúť Otca, ktorý je pripravený odpustiť všetko a vždy, a ktorý práve odpustením uzdravuje srdce a znovuoživuje lásku. Nesmieme sa nikdy unaviť v prosení o Božie odpustenie, lebo len vtedy, keď nám je odpustené, keď cítime, že nám bolo odpustené, učíme sa odpúšťať.

….Kde sa rodí Boh, tam sa rodí nádej; a kde sa rodí nádej, tam ľudia znovu nachádzajú svoju dôstojnosť. A predsa ešte i dnes sú tu zástupy mužov a žien pozbavených svojej ľudskej dôstojnosti a tak ako malý Ježiško trpiacich chladom, chudobou a odmietnutím zo strany ľudí. Prejavme dnes našu blízkosť tým, ktorí sú najbezbrannejší, najmä deťom naverbovaným za vojakov, ženám podstupujúcim násilie, obetiam obchodovania s ľuďmi a predaja drog.

Nech nechýba naša opora tým, čo sú na úteku pred biedou a vojnou, ktorí cestujú za  často nehumánnych podmienok a nezriedka riskujú i svoj život. Nech sa dostane odmena hojného požehnania tým jednotlivcom i štátom, čo sa podujali veľkodušne zachrániť a prijať mnohých migrantov a utečencov a pomáhajú im vybudovať dôstojnú budúcnosť pre seba a svojich drahých a začleniť sa do spoločnosti, ktorou sú prijatí.

...Vianoce sú sviatkom nekonečného Božieho milosrdenstva. Sv. Augustín z Hippa hovorí: „Mohlo byť milosrdenstvo voči nám nešťastníkom väčšie než to, ktoré priviedlo Stvoriteľa neba k zostúpeniu z neba?” Svätý Tomáš Akvinský učí, že milosrdenstvo značí, že Boh dáva človeku dokonalosti, takže odstraňuje jeho chyby a nedostatky. Ježiš sa stáva človekom, aby nás obdaroval dokonalosťami, ktoré nám chýbajú. Na Vianoce sa uskutočnilo to, čo Otcovia Cirkvi nazývali admirabile commercium, tajomná výmena: „Boh sa stal človekom, aby sme sa my mohli stať Božími deťmi.“ Boh si zobral náš hlad, smäd, hriech, ba dokonca smrť, aby nás nasýtil, napojil, urobil svätými a daroval nám život. Svätý Augustín pokračuje v citáte, ktorý použil včera pápež František: „Samotné toto milosrdenstvo priviedlo Pána sveta k tomu, aby sa zaodel prirodzenosťou sluhu, takže hoci bol sám chlebom, pociťoval hlad, hoci bol plným nasýtením, pociťoval smäd, hoci bol mocou, stal sa slabým, hoci bol záchranou stal sa zraneným, hoci bol životom, bol vystavený smrti. A toto všetko preto, aby zasýtil náš hlad, uľavil nám v horúčave, posilnil našu slabosť, zrušil našu neprávosť, roznietil našu lásku“ (Serm. 207,1: PL 38,1042). My Bohu ponúkame - zvlášť pri svätej spovedi - katalóg našich hriechov, náš chorobopis, a on nám ponúka katalóg cností, liek milosrdenstva, zdravotnú kartu našich uzdravení.

...Prejdenie Svätou bránou je znamením pravého obrátenia nášho srdca. Keď budeme prechádzať Svätou bránou, je dobré si uvedomiť, že máme mať dokorán otvorenú aj bránu nášho srdca. Stojím pred Svätou bránou a prosím: „Pane, pomôž mi otvoriť dokorán bránu môjho srdca!“ Svätý rok by sa minul účinku, keby sme bránou nášho srdca nenechali prejsť Krista, ktorý nás pohýna smerom k ostatným, aby sme im priniesli jeho samého a jeho lásku. Preto, tak ako zostáva otvorená Svätá brána, pretože je znakom nášho prijatia zo strany samého Boha, tak by mala byť stále otvorená dokorán aj naša brána, brána srdca, aby nikto nezostal vylúčený. Ani ten alebo tá, čo ma irituje: nikto.

Dôležitým znakom Jubilea je aj spoveď. Pristúpenie k sviatosti zmierenia, ktorou sa stávame uzmierení s Bohom, sa rovná priamej skúsenosti s jeho milosrdenstvom. Znamená to stretnúť Otca, ktorý odpúšťa: Boh odpúšťa všetko. Boh nám rozumie, aj s našimi obmedzeniami, rozumie nám aj pri našej rozporuplnosti. A nielen to. Svojou láskou nám hovorí, že práve vtedy, keď uznávame naše hriechy, je nám nablízku ešte viac a povzbudzuje nás hľadieť smerom vpred. Hovorí ešte viac: keď rozpoznávame naše hriechy a žiadame o odpustenie, je to sviatok v nebi: Ježiš oslavuje. A toto je jeho milosrdenstvo: neklesajme na duchu. Vpred, len ďalej vpred!

...Otvorili sme Svätú bránu tu i vo všetkých katedrálach na svete. Aj tento jednoduchý znak je pozvaním k radosti. Začína obdobie veľkého odpustenia. Je to Jubileum milosrdenstva. Je to chvíľa znovuobjavenia Božej prítomnosti a jeho otcovskej nehy. Boh neobľubuje prejavy tvrdosti. On je Otec, je nežný. Všetko koná s otcovskou citlivosťou.

Sme aj my ako zástupy, ktoré sa pýtali Jána: «Čo máme robiť?» (Lk 3,10). Krstiteľova odpoveď nenecháva na seba čakať. Pozýva konať spravodlivo a hľadieť na potreby tých, čo sú v núdzi. To, čo Ján vyžaduje od svojich poslucháčov, je v každom prípade v zhode so Zákonom. Od nás sa však žiada radikálnejšie úsilie. Pred Svätou bránou, ktorou sme pozvaní prejsť, sa od nás žiada byť nástrojmi milosrdenstva, vo vedomí, že z tohto budeme súdení. Kto bol pokrstený, vie, že má väčší záväzok. Viera v Krista podnecuje nastúpiť na cestu, ktorá trvá po celý život – byť milosrdnými ako Otec. Radosť prejsť Bránou milosrdenstva sa spája s úsilím prijať a dosvedčovať lásku, ktorá ide ďalej za spravodlivosť a nepozná hraníc. A práve za túto nekonečnú lásku sme zodpovední, napriek našim rozporom...