...Môže sa nám zdať vzdialeným spôsob, akým koná Boh, ktorý sa za nás nechal zničiť, zatiaľ čo nám sa zdá ťažkým čo i len trochu zabudnúť na seba samých. On nás prichádza spasiť. Sme povolaní vybrať si jeho cestu, cestu služby, darovania, zabudnutia na seba samého. Môžeme vykročiť na túto cestu, zastaviac sa v týchto dňoch a pozerajúc na kríž: je to „Božia katedra“.

Pozývam vás tento týždeň často hľadieť na túto „Božiu katedru“, aby sme sa naučili pokornej láske, ktorá zachraňuje a dáva život, aby sme sa zriekli egoizmu, hľadania moci a slávy.

...Aj my niekedy môžeme žiť v istom druhu exilu, keď nás osamelosť, utrpenie či smrť pobádajú myslieť si, že sme boli Bohom opustení. Koľkokrát sme len počuli tieto slová: „Boh na mňa zabudol“ – mnohokrát osoby, ktoré trpia, sa cítia sa byť opustené. A koľkí naši bratia v tomto čase naopak prežívajú jednu skutočnú a dramatickú situáciu vyhnanstva – ďaleko od ich vlasti, s tým, že v očiach majú ešte trosky ich domov, v srdci strach a častokrát žiaľ, bolesť kvôli strate drahých osôb! V týchto prípadoch si môžeme klásť otázku: kde je Boh? Ako je možné, že toľko utrpenia môže postihnúť nevinných mužov, ženy a deti?

A keď sa snažia vstúpiť, na niektorých miestach im zatvárajú dvere. A sú tam, na hraniciach, pretože mnohé dvere a mnohé srdcia sú uzavreté. Migranti dneška trpiaci chladom, bez jedla, a nemôžu vstúpiť, necítia prijatie! Mne sa veľmi páči, keď vidím národy, vlády, ktoré otvárajú srdce a otvárajú dvere!

Zahalené kríže v našich kostoloch nám pripomínajú, že sa pomaly, ale isto završuje naša príprava na najväčšie kresťanské sviatky. Ukrižovaného Krista zakrývame, aby sme ho počas Veľkej noci nanovo uzreli, ešte úprimnejšie vyhľadávali a ďakovali mu za to, že na kríži definitívne zvíťazilo jeho milosrdenstvo.

Avšak, skôr než začneme sláviť sviatky a verejne odkryjeme tajomstvo Ježišovej lásky voči nám, mali by sme urobiť ešte jeden dôležitý krok – odkryť naše vnútro – priznať a úprimne vyznať všetky hriechy, neprávosti a pochybenia. Lebo keď odhalíme Bohu svoje vnútro a otvoríme mu srdce, vráti sa k nám pokoj, po ktorom tak veľmi túžime. Predovšetkým pôstne obdobie Svätého roku milosrdenstva je mimoriadnou príležitosťou k novému začiatku na ceste k Bohu. Neváhajme a naplno využime tento milostivý čas!

...V čase povinného socialistického ospevovania veľkej techniky, ktorá mala splniť všetky potreby a túžby človeka, sa vraj v sovietskom vlaku na trase z Moskvy do Leningradu dali do reči dve babušky: „Kam ideš?“, pýta sa jedna druhej. „Do Leningradu, a ty?“ – „Ja do Moskvy“. „Balšaja ťechnika!“ dali sa žasnúť obe. „Ten istý vlak ide aj do Moskvy, aj do Leningradu, balšaja ťechnika...!“ Logika ani technika však nepustí – buď ideš jedným smerom, alebo druhým. Ani evanjelium nepustí: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď bude jedného nenávidieť a druhého milovať, alebo sa jedného bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať.“ To pre Ježiša konkrétne znamená: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Mt 6, 24), inými slovami žiť súčasne aj pre seba, aj pre druhých. Kto si chce zachrániť život pre seba, stratí ho; kto ho stráca v službe Bohu a blížnym, ten ho nachádza.

..„Odpoveď, ktorú hľadá Ježiš, nie sú slová. Hľadá ľudí. Nie definície, ale nasadenie sa: čo sa ti stalo, keď si ma stretol? Ježiš je majstrom srdca, Ježiš nedáva prednášky, nenaznačuje odpovede, vedie ťa s jemnosťou k hľadaniu vo vlastnom vnútri. Kiež by som mohol odpovedať: stretnutie s tebou bolo najlepšou udalosťou môjho života! Ty si to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť.“

„Kým som pre teba?“ je podľa pátra Ronchiho otázka zamilovaných. Odpovedať ako Peter, že Kristus je Syn živého Boha, však má zmysel iba vtedy, ak Kristus „žije v nás“, upozorňuje exercitátor a dodáva, že „naše srdce môže byť kolískou, alebo hrobkou Boha.“

Kto lepšie miluje, vie dlhšie mlčať. Kto miluje, mlčí. Kto mlčí, chápe. Kto chápe, slúži. Len mlčanie musí byť zhovievavé, ušľachtilé a aktívne.

Daj, aby zo mňa zostala len tá čiastočka, vďaka ktorej ťa môžem nazývať svojím všetkým.