Mrzne nám.
A ako na aukcii,
keď prihadzujú kupci na cene,
pridáva zima stupne.
Kam až to chce hnať?
Vieme to,
a či nevieme?
Mrzne nám.

Oblakom závidím, že rozdávať sa vedia.
V drobunkých vločkách. A všetko skrášlia hneď.
Keby to človek vždy vedel. Rozdávať. Seba.

„Ja nechodím na spoveď,“ hovorí mi jeden pán pred kostolom. „Ja sa tam s farárom iba rozprávam.“

Cestovať vlakom, to je nuda,
hovorí niekto, niekto pridáva,
to nie je nuda, to je rovno,
poriadne veľká otrava.

Otrava, nuda, strata času,

Kamkoľvek sa pohnem, všade počúvam nadávky.

Je to vlastne epitaf – veľmi častý, a teda aj moderný v istom časovom úseku, o ktorom napovedá aj slovosled. Pre mňa aktuálny i dnes.

Chcela by som ho mať na svojom náhrobku. Možno to niekomu znie morbídne, ale mám to premyslené. Totiž každý, kto sa pristaví a prečíta si ho, vlastne prednesie k Bohu strelnú modlitbu. Strelné modlitby sú moje obľúbené. Sú trefné, od srdca, plné pozornosti a sily.

Rozbehli sa predvolebné kortešačky. Ľudia z jednotlivých strán sa zviditeľňujú, sľubujú, lákajú voličov. Aj nedávno, v Topoľčanoch, vystúpil politik, ktorý nám tu už vládol štyri roky.