Prečo musím?

V poslednom čase sa čoraz častejšie stretávame s otázkami typu: „Prečo vlastne musím chodiť do kostola? Veď Boh je všade a ja sa s ním môžem stretnúť aj doma či v prírode!“
Prečo musím chodiť na spoveď? Veď stačí len oľutovať a Boh mi odpustí!“
Iste, každý človek má právo na svoj názor, ale tieto a podobné otázky majú pôvod v nepochopení prežívania viery a v pomýlenom vzťahu k Bohu, ktorého takto zmýšľajúci „katolík“ vidí ako len „zborník príkazov a zákazov“, a nie ako milujúceho Otca.
Boh dal človekovi Dekalóg, desať prikázaní, ale nie preto, aby nás obmedzoval, oberal o možnosť slobodne sa rozhodnúť. Veď ani v jednom z prikázaní nie je slovo musíš! Boh je Láska a láska je aj rešpektovanie osobnej slobody milovanej osoby. Boh človeka miluje, a teda ho aj rešpektuje, dáva mu možnosť vybrať si a ísť vlastnou cestou. Boh nám len naznačuje, ktorá cesta je správna, ako si neublížiť a žiť v pokoji a v pravom šťastí.
A tak podstatou viery a osobného vzťahu k Bohu je vybudovanie skutočne úprimného a osobného vzťahu ja a Boh. Náš Boh nie je Bohom strachu, Bohom príkazov a zákazov, náš Boh je Bohom lásky, milujúcim Otcom, s ktorým by sme sa mali vedieť úprimne rozprávať, odovzdať mu svoje bolesti a ťažkosti s vedomím, že nás posilňuje a dvíha, keď padáme, že sprevádza všetky naše kroky. On na nás čaká, nenúti nás, nevyhráža sa.
Keď zomrie dobrý a obetavý človek, ľudia neraz povedia: „Toho musel mať každý rád, mal veľmi dobré srdce...“ slovo „musel“ tu pramení z vnútornej podstaty a nie z vonkajšieho tlaku. Tak nejako by to malo byť aj v našom vzťahu k Bohu, a slovo „musím“ by sme si v tomto vzťahu mali nahradiť slovom „chcem“.
Chcem, pretože viem, že Boh je pri mne, že ho potrebujem, že život s ním je oveľa radostnejší a plnší, veď on mu dáva zmysel a cieľ.
Keď si teda človek „otvorí oči“, zistí, že tie príkazy a „povinnosti“ to sú vlastne základné postoje človeka k Bohu a k človeku, učia nás správne žiť a vychádzať s blížnymi.
Nemecký básnik Hermann Hesse hovorí: „Životu dáva zmysel iba láska“, a tak aj správne prežívaný vzťah človeka k Bohu, vzťah ja a Boh máme napĺňať láskou, dôverou a úprimnosťou.

Andrej Fordinál

Zdroj: časopis Blumentál. 2/2000

Informácie o Redaktor

Obrázok používateľa Redaktor

Krátke info o sebe (nepovinné)

Redaktor portálu Christ-Net.Sk

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 24.01.2011 - 08:22
    Vieme že, kyticu kvetov vkladáme do vázy, šampanské nalievame do vysokých pohárov, a ručne...
  • 23.01.2011 - 23:52
    Dnes večer som mal cestovať domov. Mal som vymeniť auto za nové, s vyšším podvozkom, lebo to čo mám...
  • 21.01.2011 - 19:50
    Keď som ho spoznal, bol to starý zhrbený deduško o paličke, ktorý nechýbal na žiadnej modlitbe v...
  • 21.01.2011 - 10:57
    Slovenské domácnosti sú už niekoľko rokov zaplavované materiálmi s pornografickým obsahom od...
  • 20.01.2011 - 08:05
    Príbeh Pinocchia je asi dobre známy. Najprv len drevená bábka, potom skutočný chlapec. Cesta k...
  • 17.01.2011 - 17:18
    Vo svojich voľných chvíľach rád tvorím biblické tajničky preto som sa rozhodol že sa s nimi podelím...
  • 14.01.2011 - 15:28
    „Niekto tam hore ma má rád“. To sú slová hlavného hrdinu amerického filmu, ktorý som videla veľmi...
  • 07.01.2011 - 14:20
    Apoštol Pavol píše: „Teraz sa radujem v utrpeniach pre vás“ (Kol 1,24). Keď porozumieme zmysel...
  • 07.01.2011 - 13:22
    Raz som si uvedomila, že pohľad Písma na manželstvo nie je teoretizovanie, niečo vzdialené, ale je...
  • 07.01.2011 - 08:43
    „Meno anjel (hebr.: מלאך male'ách; gr.: ἄγγελος angelos), nie je menom prirodzenosti, ale menom...