včera večer som kázal birmovancom. klasická dialogická (teda mierne aliturgická) kázeň. otázky, občas odpovede. zdalo sa, že to bude kázeň ako každá iná. no stala sa mi vec, po ktorej som zabudol zatvoriť ústa a hodnú chvíľu mi trvalo, kým som dokázal pokračovať...
priznám sa, nespomínam si, čo som sa pýtal, ale na jednu otázku sa birmovanci nechytali. tak som si povedal, že sa spýtam katechétky, však nech birmovanci vidia, že je v tom doma, že to, čo ich učí, má zmysel... nevydalo. pravdepodobne nevedela odpovedať ani ona, tak sa na mňa len cynicky usmiala a do mikrofónu na celý kostol zabila: "ale ja nie som birmovanec!" skoro ma porazilo. to takto učíme tie decká, čo to znamená byť dospelým kresťanom? toto je ohlasovanie evanjelia vlastným príkladom? toto je vzor, ktorý majú mladí ľudia nasledovať? veľmi som sa musel prekonávať, aby som jej v tej chvíli nepoložil všetky tieto otázky. s Božou pomocou sa mi to podarilo.
večer, po stretu s mladými, keď všetko stíchlo, som sa trošku zamyslel... nad tým, ako sme všetci zhrození z toho, kam sa uberá naša spoločnosť, ako nás trápi indiferentizmus, individualizmus a ďalšie poblémy. a tu zrazu, vo chvíli naozaj posvätnej jedna panička medzi riadkami povie, že jej sa vlastne kresťanstvo netýka, veď ona nie je birmovanec, už má birmovku za sebou. ona už nemusí kresťanstvo poznať ani žiť. stačí, že decká kus potrápi na príprave...
že som to vyhrotil? kúsok možno áno. ale keď máme takýto postoj, nedivme sa, že mladí nemajú o Cirkev záujem. keď my, vyhlasujúci sa za učiteľov, nemáme záujem denne budovať vieru, nech nás neprekvapuje, že mladí na jej praktizovanie kašlú... prestávam sa čudovať, že birmovanci len sklonia hlavu a skryjú sa pod lavicu, keď vidia, že sa k nim blížim s mikrofónom... stále je múdrejšie ostať ticho ako trepať. keď my nevieme zdôvodniť vieru v Krista pred vlastnými, akým právom žiadame mladých, aby ju vedeli zdôvodniť pred cudzími? a farár sa môže aj roztrhať, keď organizuje púť či zájazd pre birmovancov. môže sa hoci aj rozkrájať a nasoliť, keď človek, ktorý má byť vzorom, zahlási takúto vec...
kdesi ku koncu kázne som sa zmohol na to, že denný život s Kristom, ktorý nás v Duchu vedie k Otcovi, sa týka všetkých a nielen niektorých; že sa týka aj tých, ktorí už nie sú birmovanci. zaregistroval som pohyb... jedna hlava sa zdvihla. znovu s úsmevom. nestihol som zaregistrovať, či bol znovu cynický alebo pre zmenu víťazoslávny. vlastne, ani som to neskúmal. veď každý vie, ako sa snaží prežívať svoju vieru...
- blog používateľa tomas j. kunik
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač
Mea culpa
Čo si sa to pýtal? Prepáč za zvedavosť. Ak si sa jej nepýtal na jej milostný život, ale na iné, tak asi nechcela zostať blbá... (a teraz si nechám svoju meditáciu o vlastnej blbosti pre seba)
Hm. Toto je vec, prečo vždy rozmýšľam, či neostanem radšej kdesi v náboženskom úzadí a nebudem "bojovať" o post katechétky... teraz som ťa asik naštvala - veď o tom celý čas hovoríš - že sa to týka nielen pre katechétky (birmovancov), ale pre každého, kto je pokrstený. Takže mi ostáva len jediná možnosť ako sa vyhnúť pokrytectvu - prehodnotiť svoj život a charakter, a niečo zo sebou začať robiť, keď už mám to šťastie byť kresťankou...
Vieš, čo je tak strašne ťažké na robote/povolanie typu katechétka, kňaz a pod.? Že ľudia na teba pozerajú ako na nehybnú sochu - vedia presne aký by si mal byť bez možnosti nejakého pohybu v duchovnom a osobnom živote. A mňa toto očakávanie kazí - rada robím ľuďom napriek a kazím ich očakávania. Keď ma budeš chcieť čistou, tak máš u mňa isté, že sa hodím do blata (detinské prejavovanie slobody, viem...).
Hej... sviecu nepostavia do kúta, ale na stôl, aby osvetľovala celý dom... ale čo ak ide o zhasnutú sviecu... poznáš také - neviem čo za sajrajt do toho vosku pridávajú - čo zhasnú skôr ako ich zapáliš... To je ako s tou soľou - vyhodiť do blata!
Asi som trošku odbočila od tvojej myšlienky, ale verím, že nevadí. Teta katechétka ťa pri ambóne nechala sama. Odpracovala si hodiny v škole a v kostole je len do počtu (robí predsa nadčas!). Blbý pocit, viem. Aj pre teba, aj pre ňu. Chápem ju, ale neospravedlňujem, lebo sa to ospravedlniť nedá.
Prajem Ti, aby si mal ako kňaz vôkol nie dokonalé katechétky, ale formovateľný materiál... taký, čo sa nebojí vlastnej nevedomosti, taký, čo nie je duchovne lenivý, ale taký, čo je jedným slovom ochotný čosi so sebou robiť...
To je asi môj najväčší duchovný handicap... (Na rozhrešenie si musím ešte počkať, lebo čo by mi to bolo platné, keď ostávam tá istá bez vnútornej zmeny, resp. bez ochoty zmeny...) Zmiluj sa nado mnou, Bože!
Ideo praecor...
Tak pôjdem postupne. Evanjelium bolo Jn 17,1-11. V "Infarktovej kázni" som písal, že sa už asi ani nepamätám, čo som sa pýtal, ale myslím, že to bola otázka: "Čo mal na mysli Ježiš, keď hovoril o hodine svojho oslávenia?"
nemyslím si, že by bol problém v "boji o post katechétky". je to širší problém. Mladí prídu na faru s tým, že sa chcú brať a vyhovárajú sa, že neboli nábožensky vychovávaní, pretože bol komunizmus. Ale však odvtedy čo padol, bude onedlho 19 rokov! Možno nám vyhovuje, že môžeme snívať sen "raného postkomunizmu"... Je to pohodlnejšie, ako začať bojovať so svetom okolo nás. Ak sa neprebudíme, zomrieme v spánku... Táto "flexibilita" ma vždy vedela dostať do varu, ale to je na dlhšie...
Máš pravdu. Ľudia majú o nás určité ideály, možno vzory z minulosti, ktoré sa im vryli do pamäti. Potrebujeme sa naučiť, že každý je originál, že každý má svoj štýl a celkom osobitný prejav svätosti. Spokojne sa hoď do blata a ostávaj ako dieťa. Boh môže aj cez tvoju špinu pritiahnuť mnohých. Len to rob z lásky k Bohu a na jeho slávu. To je jediné merítko... Možno je jedno dokonca aj to, kde svieca stojí. Podstatné je, aby stála tam, kde ju postaví Pán. Nevadí, ak zhasína. Dôležitá je ochota nechať sa stále nanovo zapáliť, ochota vstať a ísť ďalej. Nechcem okolo seba dokonalých ľudí; sám som nedokonalý. Nemuseli by ma vystáť ;-).
Žiaľ, hranie sa na neomylnosť sa už nenosí a vyznieva trápne, ak nie poburujúco... Preto ma tá reakcia zabolela. "Infarktová kázeň" bol prejav bolesti, nie hnevu...
Čo sa týka rozhrešenia, napíšem ti do mailu.